Kópia správy kamoške, na ktorej mi záleží ale aj mi z nej už jebe.

zhrňme si to hej?

    došla si ku mne mrte neskoro po prve.najedla si sa u mna, vsetko v pohode, nestihli sme fotenie lebo si dosla zaroven s mojim fotrom a uz sme to nestihali. potom sa milion rokov chystas aj ked si už nachystana. pičuješ do toho, stale. kym je moj foter dole a aj ja tak ty si hore vyjdes na facebučik, akože kralovna, otec na mna kuka že ona kam išla, kde je? mam ťa akože VOLAŤ ako graciu že pod sa s nami najest. 

     ty hned musis četovat s tym kokotom aj ked dobre vieš, že ti to pokazi večer lebo on si chlapec zlaty vzdy najde niečo, čo ťa nasere a tym padom mne to posere cely večer. cely večer musis potom pičovať aj ked by sa to dalo uplne jednym šmahom vyriešiť. uplne ma odjebeš, že ty ideš o druhej do piči lebo janisko si luskol a tak to bude lebo ved ty si poslusna a nechces si ho pohnevkať, lebo ved su vianoce, kokotny pojebany komercny sviatok, kedy sa vsetci tvaria že jaky sme my super, jak sa my vsetci lubime. 

     takže musim minať kredit najprv na to, aby si sa s tym kokotom svojim hadala po telefone, potom aby som obvolala vsetkych party ludi este aj takych co ich ani nemusim velmi, ale proste musim byt do piatej kurva v blave a ty si to dobre vedela! chovas sa pred mojimi kamoskami ako hovno na lopate, hanbim sa za teba jak hovado ale nemozem ti ani nic povedat lebo pri tvojej povahe by si po mne rovno tam začala pišťať alebo by si mi rovno jednu jebla. 

     piješ zadarmo, došla cela loď od ani neviem koho a ty sa tvariš ako keby ti niekto zožral večeru dopiči!! ked ti drinky kupuju starci z ktorych ti je normalne na tyčku tak to je v pohode, ale ked dojde cela lod s tyn, ze sa nemusis nikomu vcirat a špuliť nanho pery, to už neni ono, že, podla teba. 

     v trafe na mna kričiš, vobec som nerobila bordel, ty si ziapala viac pred trafom aj vnutri, normalne som išla vec riešiť a ty ma tam ťahaš pred vsetkymi za rukav, mykaš mnou a všetci kukaju ne na mna, ale na teba! že či ti hrabe! takže sme v trafe hej. najdeš si nejakeho tupca okuliarnateho holohlaveho čo moj foter je mladši a lepsie vyzera, a už sa nanho lepiš, vešaš sa nanho a už si uplne drzo pytaš drinky, zlato, jak to vyzera mi povec! a ja pri tebe. s lovami. fakt akoo... 

      stretnem ja svojich spolužiakov, mojich rovesnikov co som ich minimalne pol roka nevidela a ty ma od nich trhaš, že ne ideme sa pupkačmi starymi lebo ideme piť! a nemožem sa od teba ani pohnuť, furt na hajzel s tebou hentam tam, všade dopiči čo som ja tvoj bodyguard?! furt si do mna jebala že jaka som najebana, kkt vieš čo? nebola som až tak! ja som sa bavila proste dobre! konečne raz za celkom dlhy čas som sa velmi dobre bavila. a ty mi do toho jebeš. 

      zlato, ty mi teraz nehovor o žiadnej ive. na to sa ty vyjeb, nerieš moje exkamosky ani ja neriešim tvoje ano. s ivou som mala akcie, na ktorych som nemusela riešiť ZAKAŽDYM jej prijebaneho sadistickeho ultramegažiarliveho diktatorskeho pseudfrajera. ona mala v tomto aspon pud sebazachovy a zdravy rozum vies. a ked som si vypila tak ona si vypila tiež a smiali sme sa na tom. 

       este k tomu trafu, teraz mi napadlo. tie gate. nemala si ty nahodou obrkabelku do ktorej si si mala tie gate dat? ja ti mam davat pozor na tvoje veci? ja, ktora som tam mala kabelku taku malinku že este jedna zapalka a nezmesti sa tam uz vobec nic?

       G., zlato, uvedom sa. furt stracaš veci, furt mas problemy, pokuty, pičoviny, sami kokoti sa okolo teba točia a ty im všetko žereš aj s navijakom a este sa ich aj zastavaš, normalne mam vtedy chut ti už jebnut. mas 20, byvas u fotrovcov, mas vsade vo vsetkom bordel (mimochodom, skoro ma jeblo ked som dneska rano dosla do izby. to vyzeralo ako ne že bordel. ale že HNOJ. smetisko. si si to vyhadzala z kabelky von, a nechala si to u mna s tym ze si vedela ze u mna ani nebudes spať takze ja som to rano potom musela po tebe upratať. si zabila celkom!). cele dni nič nerobiš len si u janisa namiesto toho aby si si našla HOCIJAKU robotu. barbacka by si mohla robit, aspon by si vedela že čo je to fakt makačka, tam by si nemala moc času rozmyšlať nad pičovinami. nikdy nemas love a ked ich mas tak ich zase minieš na totalne kraviny co ani nepotrebujes. si absolutne nezodpovedna, a preto som už davno pochopila že ty kokos s tebou by som byvat nemohla. 

       G. pozri, ja ťa mam rada. važne. aj s tymi tvojimi chybami, tie mame vsetci. ale ked ta tvoja povaha ma už tak ubija že hodina s tebou je ako trojhodinovka psychickeho aerobiku, tak to už je moc. ty sa teraz samozrejme na mna urazis, ale ak si už aspon trochu zmudrela a dospela, tak sa prosim skus aspon zamysliet nad tym co robis. ked nie mne, tak sa zamysli nad tym, co vlastne robis sama sebe. 

        po tie veci si dojdi teda.ahoj

__________________________

Áno, je fajn, keď má človek okolo seba priateľov. Ale prečo by som ich mala mať na úkor svojej vlastnej pohody a psychickej rovnováhy? ... Rodinu si nevyberáme, ale priateľov áno. Tak vyberajme podstivo, s citom, a starostlivo. 

Last friday night.

   Trochu glosa, trochu výstrižok z môjho života. Takže ak vás môj život nezaujíma, a toto čítate len preto že sa nudíte, alebo že za čo by sa dalo do mňa obúvať, rovno to vypnite a pustite si vec, čo počúvam celý týždeň: KLIKNI (chalanom to príde príliš sladké, tak vy choďte činkovať).

   Piatok. V škole som bola úplne zbytočne, len nervy, spánok a odpočítavanie sekúnd do konca. Ráno sa mi neskutočne strašne moc nechcelo vstávať, ale musela som. Bola som však taká grogy že som si nestihla ani len spraviť desiatu a stihla som si akurát tak odchlipnúť zo zeleného ranného čaju. Popálila som si bohovsky jazyk. Tak som sa doplazila s očami ako číňan na prvú hodinu aby som zistila, že vlastne mojej skupine na informatiku odpadli prvé dve hodiny. Lebo krasotinky z mojej triedy ma veľmi rady upozornia na to, že kradnem peniaze (ďakujem, nebyť ich tak sa o tom ty kokos ani nedozviem), ale povedať mi že kludne sa dnes možeš vyspať, prvé dve odpadli - to ani nááááhodou. Nič, otočila som sa na opätku a fakujúc pohľadom vrátničku Božku som išla na biliard. So šenkárom Gabom som si pokecala o tom, aký som zaujímavý typ ženy a o tom, že škoda že gentlemani sú už len starci. Potom som sa vrátila do školy a prespala som nepodstatné predmety. Na podstatných som si vyložila nohy a zjedla desiatu kúpenú v Bille. Všade rozvoniavala moja Kachní paštika a teplé rožky zohriate na radiátore. Na dejepise mi skoro zabehlo keď som zistila, že TEORETICKY mám zatiaľ taký istý život ako mal Hitler zamladi. Otec bez akéhokoľvek citu snažiaci ma prekonvertovať na jeho myslenie a životný štýl, matka, ktorá keď doma otec nie je ma rozmaznáva, ja sama si o sebe myslím že som umelecká duša a najviac top - neuznávam autority. 

   Po škole som sa stretla s mojim Strážnym a dal mi prachy na večer. Mala som povysávať, ale bola u nás návšteva v zložení babka + jej sestra + obrovský Mikulášsky balík pre brata + pre mňa nič. Večer som potom s mokrou hlavou a bosými nohami polhodinu sedela na taburetke pred otvorenou skriňou a prihovárala sa tej skrini nech na mňa sama niečo vypluje čo by som si mohla obliecť na večer tak, aby vyšla kombinácia 'sexy - pohodlne - teplo - nevulgárne', ale nič sa nestalo a skriňa mi zase ponúkla len to, čo vlastne vždy. Tak som si na seba natiahla starú klasiku, a vybehla som von s tým, že ma mama vo dverách zdržala kvôli nejakej idiotine, ktorú mi povedala aj tak už polhodinu predtým. Nestihla som autobus, keď som dobehla na zastávku tak mi autobusár len zakýval a odfujazdil. Oblečená ako kurva v zimnej bunde som si stopla naleštený džíp, v ktorom sedel nejaký mladý Michal. Posťažoval sa mi na frajerku, ja jemu na autobusovú dopravu, a kým sme skončili pri počasí že kedy už, prekrista, začne konečne snežiť už aj bolo osem a Džípový ma vysadil na hlavnej železničnej stanici, lebo tam išiel po tú svoju nepodarenú frajerku. Ja som nasadla na bus s tým, že mi nešiel cvaknúť lístok. So stisnutými polkami od strachu pred tými tlstými holohlavými revízormi som čakala na správnu zastávku v Petržalke.           Prišla som ku Škorpiónke domov, kľúče od brány mi hodila v štrikovanej hnedej rukavici a tesne minula moju hlavu z ôsmeho poschodia. Prišla som k nej a asi po troch hodinách bola konečne ready a mohli sme ísť. Medzi tým, ako si skúšala rôzne outfitové variácie od 'Cigánky, čo práve zišla z koňa' po 'Jednu z Gilmorových děvčat' prišla jej Oyster kamarátka a nakoniec sme sa okolo jedenástej všetky tri grácie vytrepali z malého preplneného bytu zaprataného starými novinami (taká mierna úchylka jej máti). Na obchodnej sme si kúpili som kúpila fľašu bieleho a na Kollárku sme to rýchlo vypili, pozorujúc feťoša (alebo narkomana či kieho čerta to bol) ako chodí dlhými rýchlymi krokmi hore dole po celom námestí, s nasadenou kapucou a dlhým tmavým plášťom, čo mu za ním vial ako Voldemortovi. Voldemort nakoniec niekam zmizol, asi v kríkoch konečne našiel ihlu a my sme zrychlili smerom do Primi lebo začalo pršať a tam bolo teplo a dobrá hudba. Objednala som zase víno, zase biele, a zase sme pili. To Kollárkové mi začalo udierať do hlavy už niekde pri Alizé a v Primi sa to vďaka ďalšej várke bieleho a tiež vďaka oldschoolovým beatom poriadne znásobilo. Smiala som sa ako debil, a bola som nadržaná sama so seba lebo v Primi majú na hajzloch také svetlo, v ktorom vyzerá dobre aj Máziková v maske z morských rias. Pri bare bol ohrievač, a keďže fajčiarska miestnosť bola všade inde plná, sadli sme si tam.   Škorpiónka odišla a ja som začala Oyster niečo vysvetlovať, ale nepamätám si čo. Pamätám si, že barman mi utrel popol z baru a potom na mňa žmurkol. Asi si myslel že si potom niečo objednám, ale mohol snívať. Zlatý bol ale. Mala som strašný chtíč zahryznúť sa do jednej z tých limetiek čo ležali v miske na bare. Šibalo mi, poviem že z toho tepla čo sálalo z toho ohrievača. Prišiel jeden černoch. Nebol moc vysoký, ale v mojich opitých očiach sa mi páčil. Spýtal sa, že čo pijem. Ja že víno, ale že vlastne nie, lebo som už dopila. Nerozumel mi. Moja ingliš saks ven aj em drank, enšuldigung. Smial sa na mne, išli sme tancovať. Prišiel nejaký slovenský nagélovaný ťuťmák a začal sa o mňa obtierať tak, že som skoro spadla. Škorpionka ma schmatla za ruku a zasyčala, že nech sa neopovážim niečo vymýšlať s chlapmi keď sme tu takto tri, že dneska budeme len spolu. V tej chvíli som však počula len bla bla bla bla niečo vymýšlať bla bla bla bla bla. CVAK Stojím vonku pred Primi, fajčím, mračím sa na ľudí vonku pred Havanou, mám pocit že všetci na mňa čumia. Otočím sa a pozerám na seba do výkladu klenotníctva a hnevám sa že sa tam nevidím. Odráža sa len svetielko od cigarety. Čas na to, aby černoch prišiel hore aj so svojimi fellaz a aby sme išli spolu do Ria vypršal, tak ideme samy. Je mi taká zima, že to na konci Michalskej už ani necítim a prichádza druhý level môjho osobného rebríčka opitosti - zdravím cudzích ľudí. Soi! Soide!! Ahoj! Kalispeeera!! Kývam všade a všetkým, Škorpionka sa za mňa hanbí a nadáva mi do Tysiužúplneprijebaná?. Doriti, vobec ma to netrápi, ja som platila a ja si užívam voľnosť po dvoch víkendoch doma a na idiotskej chate. Takže si chillujem, a popritom mrznem. Pred Riom sme sa pridali/sa k nám pridali dvaja Slováci a.k.a. moje typy. Hneď pri prvom vrchnom bare sme sa od nich aj odpojili, netuším prečo. Gorila čo strážila vchod zahrmela že občiansky, tak som ho poslušne opitučko vytiahla a v hlave mi niekde - tiež opitučko - zaznel hlas ze moja, toto je pridrbaný systém kde sa ľudia bavia od veku 21 rokov... Povedal niečo že 'bla bla bla 18, nemožeš' a potom doňho drgla Škorpionka že 'bla bla bla Mahumad' či niečo také a zrazu som bola dole, smer rovno vecka, lebo veď zakryť si Rudolfa the Red Nousa, ktorý ma v zime vždy verne sprevádza na každom kroku čo vonku spravím. Cicušky si na vecku upravovali príčesky a umelé mihalnice, leskovali si pery (Toto ja nikdy nepochopím - lesky. Že načo ti je mastná lepkavá papulka. Proste fakt nie košer, podľa mňa.) a špulili ich do nablýskaného zrkadla. V erotickom prítmí vyzerá každý fajn, okrem cicušiek. Tie vyzerajú najlepšie v tme za rohom vo vedľajšom kontinentne. No, vyšli sme von, pomocou lakťov sme sa predrali do šatne a išli sme akože trsať. No, ja som trsala. Ony neviem čo robili. A potom som uvidela rovno pred sebou 'černocha'. Volajme ho Em. Tak mi objednal najprv dve vodky s redbullom, a že 'take it... to... bla bla bla also... friend.' Tak som to podala Škorpionke, najprv ma s tým obliala a potom s vypúlenými očami vyprskla že prečo len dve. Mykla som plecami, usmiala som sa, exla som do seba to dvojité fuj s redbulloma išla som si zase svoje. Em sa na mňa pritisol. Ojoj. Ojojój. Neviem o koľko sekúnd doniesol ďalšie dve dvojité, bez redbullu. Nedalo sa to piť, ja to neviem - piť alkohol bez nealkoholu. Proste ma napína na tyčku vždy, aj keď som ešte triezva, proste moje telo odmieta prehltnúť. Tak doniesol ešte jeden redbull, vylial mi to celé do toho pohára, na dvakrát som to vypila. Točil sa mi svet, svetlá mi pripomenuli aké dokážu byť piatky neskutočne bohovské. CVAK A stači, nemusíte vedieť všetko ;)

Gentlemen

   Hecla ma dneska učiteľka občianskej náuky. Drístala niečo o jej časoch a že akí boli vtedajší muži. Povedzme že môže mať tak do 45 rokov. Teoreticky ešte zamlada hrkotala kľúčami hentam na námestí spolu s ostatnými. 

Že to nebolo gentlemanské, keď vzal chlap dievčaťu kabát, ale že to bolo normálne.

Že chlapi si nedovolili v spoločnosti ženy rozprávať hrubo a používať vulgarizmy. 

Že sa starali o financie pre rodinu a že nechali ženy robiť tú ostatnú robotu, doma.

Že boli hlavami rodín.

Že boli ozajstnými chlapmi. 

   Drísty? Vôbec. Len nám, soplákom, ktorí sa ešte niektorí ani nevyhrabali z puberty, to len nám sa to zdá že doba kamenná, zlatko, čo mi ty tu rozprávaš za idiotiny. 

   Teraz keď chlap otvorí žene dvere, tak to prekvapí každú ženu. Málokedy my ženy nezabudneme povedať niečo ako 'pfuu, ako tak pozerám tak gentlemeni ešte nevymreli?'. Neviem, či vymreli. Viem len, že chlapsky a galantne sa správajú len tie staršie ročníky, špičkoví čašníci a im podobní, a buzeranti. Teraz si predstavte starého teplého čašníka. Galantnosť na dvoch nohách v košeli. Podľa mňa je to smutné. 

Podľa mňa by to malo byť tak, že...

Chlap by mal poznať etiketu, aspoň tie hlavné body, ako napríklad 

• otvorenie dverí - prvá ide dáma, samozrejme ak miestnosť do ktorej sa vchádza nie je potencionálne nebezpečná, teda potom má ísť prvý chlap aby pri probléme žene vlastným telom zabránil vojsť
• vyzlečie ženu z kabáta/bundy keď sa niekam príde, tiež keď sa odchádza, je pripravený ju obliecť
• odsunie jej stoličku (nemyslím tým, že má docieliť aby spadla na zadok, lebo viem si predstaviť akí zákeráci čo sa lúbia hrať na debilov si toto čítajú...) ak si sadajú, napr. v reštaurácii
• má pri sebe vždy vreckovky - ak by žena plakala/smrkala/ak by 'to nemal kam odstreliť...'
• platí prvú kávu, resp. prvé celé rande, a aj prvé kino
• zapáli žene cigaretu, ak je to fajčiarka a práve si ju vybrala
• nie je egoista, ani v sexe
• pomáha, všetkým, nie len ženám
• má ambície a ide si za nimi bez toho, aby niekomu náročky ubližoval 
• nepoužíva vulgarizmy v spoločnosti ženy, nie je hulvát, teda ani nechrachle na chodník keď s nejakým dievčaťom ide po ulici
• vie, čo chce,vie to aj povedať čo chce, a to čo chce si buď slušne vypýta, alebo slušne vezme, podľa toho o čo ide...
• vie, že košeľa nezabíja, ale robí sexy look
• vie, že sa treba sprchovať a tiež že správne vybratý parfum robí ženským vnemom čuchový orgzmus. Áno, žena sa dokáže zamilovať vďaka vôni. 
• nedovolí, aby žena zmokla a ak má dáždnik, nechá jej pod ním viac miesta
• nemešká, lebo vie že dochvíľnosť je výsada kráľov a že je to vrchol neslušnosti nechať ženu čakať
• nešlape pri tancovaní žene na nohy a keď nevie tancovať tak jednoducho netancuje
• nedranká o sex, lebo každý pravý gentleman vie, že ten sex skôr či ešte skorej dostane :)
• nikdy, nikdy, NIKDY žene neublíži, ani psychicky, a fyzicky už vôbec

    Inak, gentlemanstvo nie je len o tom, ak sa vám, chlapci, nejaká čajočka lúbi a chcete ju fiknúť. Byť galantný sa dá aj k vlastnej mame, ku kamarátke, proste ku všetkym osobám ženského pohlavia. Keď ste medzi svojimi fellaz, tak si chrachlite, ožierajte sa, nadávajte, robte hocičo, aj sa vysmrkajte nos bez vreckovsky, len tak, do ruky a z prstov to (ak sa podarí) šlahnúť na zem). Každý chlap by mal vedieť, že čo žene dá, to sa mu aspoň dva krát vráti. Aj zlé, aj to dobré. 

    Skrátka, nech to teraz niekto zase nepochopí zle, ja nehovorím, že toto je šablóna na ideálneho chlapa, že iného nechcem. Čo by som iného nechcela, podľa mňa každá baba raz túži aby ju nejaký sexy svalnatý 'bad boy' schytil zozadu za vlasy a poriadne ju bez slov... hmm... ale to možno raz. Ako dobrodružstvo. Ale po hentakom sexe sa aj tak chcem pritúliť k gentlemanovi. 

A ešte jedna vec, toto je pre baby. 

Naučme sa chovať tak, aby sme tým gentlemanom stáli za to, aby ten prehltnutý chrachel a premlčané 'dopiče' neskôr neľutovali.

Viac ako byť gentlemanom TU.

Female friendships

Toto slovné spojenie neexistuje, aspon nie na uprimnej urovni a ak sa aj najde vynimka, tak vzdy s napetim cakam kedy sa to cele dojebe. Pisem inak bez diakritiky, lebo mam v sebe istu davku alkoholu, a o to ani nejde, ide skor o to, ze to pisem na nie mojom notebooku teda uplne ina cudna klavesnica a bla bla bla... to je nepodstatne. A aj babske kamaratstva su nepodstatne. Funguju na tom, ze kto koho viac poohovara, kto ma skor kramy a tym padom robi skor citovy bordel, kto komu ukradol byvaleho, buduceho, pritomneho len malokedy. Baby sa velmi casto zobudia s tym ze ´hm, tato osoba ma odteraz bude srat lebooo... lebo preto a teda sa s nou prestanem bavit.´. To že lebo preto je tak jednoduche si narychlo vymysliet ze rychlost svetla može ist doprdele. V takychto situaciach nie ze chcem, ale doslova prahnem po tom byt chlapom. Chlapi ked maju medzi sebou problem tak si daju pivo alebo jednu na papulu a hotovka - vsetko vybavene. Neriesia prekomplikovane vztahy ze brazilske telenovely su slaby cajicek oproti tomu, neriesia ze kto si skor kupil hento tricko, neriesia ohovaracky ze tato povedala tomuto, ten to povedal mne a tym padom to musi proste byt pravda. Fakt ´milujem´ pristup ludi, ktorym sa nieco stalo od skupiny ludi a si povedia tak fajn, budem odteraz hrat zivot inak. Ale akože ku vsetkym. Jednoducho zmenia pristup, zmenia komunikaciu, radikalne sa zmenia uplne od zakladov svojho charakteru a potom clovek nechape. JA nechapem. A, samozrejme, nakoniec ste vy za najvecsieho kokota. Klasika. Ako vzdy ved, uz by som si mohla zvyknut... Myslite si, ved nevadi, sadneme na kavu, porozpravame sa ako dospelaci a vyriesime to, tebe vadi toto, ja to zmenim, ved z hlavy mi neodpadne, a bude vsetko fajn. Ved nezahodime taketo kamaratstvo. A dotycny sa tvari že ako faajn, ako super to vsetko dopadlo! No, ale picu holubiu. Nic nedopadlo nijako. Nic sa nezmenilo. Clovek sa jednoducho zmenil, a vy sa tym padom nekamaratite s tou osobou co ste poznali, ale s niekym uplne inym. S niekym, koho teraz vobec nepoznate. Nevyhovuje mi to. Udrziavat kamaratstvo, len preto, aby som nepreplakala v noci vankus ze sa to - zase - dojebalo. Ze sme sa poznali tak dlho. Ze co vsetko sme prezili. Ze ake spomienky idu doriti. A hlavne - ze neviete preco. A uz sa bojite spytat. Aspon ja sa bojim. A rozmyslam, pri spoly dopitej flasi vodky, ze ci to vobec ma zmysel pytat sa preco. Ze mozno to, co sa dozviem ma tak psychicky dorazi az pod dno, že ci sa mi bude chciet, respektive ci sa mi to vobec podari zdvihnut sa zase aspon na kolena ak nie na pevne nohy a este aj zdvihnut hlavu. Ono je to tak, ze je to proste najvecsia ludska hlupost - opakovat tu istu chybu stale dokolecka. Nie je hlupe spravit chybu. Je hlupe ju opakovat. A najhorsie ak ju opakujem vedome. A nevezmem si ponaucenie. Lebo som naivna pica. Vlastne, bola som. Dlhe roky rokuce. Neverim na babske kamaratstva. Je jedno ci ju poznate tyzden, mesiac, rok alebo od narodenia az po vcera. Ludia sa hold menia. Len skoda ze vzdy na ukor niekoho, kto za to nemoze.

Pozor na sny

   Rozhodla som sa vám, milí aj nemilí, tentokrát nenapísať z akej situácie pramení myšlienka, ktorú tu teraz predkladám. Má to viacero dôvodov, taká zmes udržania osobných údajov, moja vlastná hanba a tiež to, že nechcem nikoho uraziť, ani raniť. Preto nenapíšem, o koho ide (aj keď dotyční o môj blog pravdepodobne nikdy ani len nezakopnú), ani čo sa vlastne stalo (to keby náhodou zakopli). 

   Stáva sa vám niekedy, že si niečo strašne dlho (aj niekoľko mesiacov, či rokov) želáte, snívate o tom, na niečo si šetríte po centoch, alebo pri chcenej osobe sa vám okamžite roztrasú kolená, len ak sa o nej len rozpráva? Pocit pudingového mozgu, ak tá osoba sedí vedľa vás a pravdepodobne nemá ani najmenšieho tušenia, že pre vás znamená asi toľko ako pre tučné decko koláč a zároveň nedosiahnuteľnú métu? 

   A zrazu bum, (trochu alkoholu) a méta je dosiahnuteľná. Tak sa po ňu teda načiahnete a zrazu zistíte, že s tým uber super mobilom, čo ste tak chceli vôbec neviete narábať. Že to zaujímavé tropické ovocie, čo ste vždy chceli ochutnať chutí odporne a skoro vás z neho naplo. Že tá škola, na ktorú ste sa chceli vždy dostať a tvrdo ste makali aby vás tam prijali je vlastne teoreticky ústav pre namyslených idiotov s prázdnymi hlavami. Že to vysnívané zamestnanie je vlastne len krv a pot 8 - 12 hodín denne. Že tá osoba, tá osoba, ktorú ste vždy chceli (trebars aj iba na fyzickej úrovni...) je vlastne... no, nič. 

  A vtedy si uvedomíte že doriti, toto mi načo bolo?! Prečo som si neželal niečo iné? Čo som, prekrista, na tomto videl/a? To ohromné sklamanie vás prerazí ako samurajské harakiri, ste tak otrasení, že ani neviete, čo máte teraz vlastne povedať, ako máte vlastne zareagovať Nechuť, odpor, a pri tom vlastne sám zo seba! 

A najlepšie sú tie situácie, ktoré majú aj trvalé následky. Také tie nálepky so spomienkami v hlave. Lebo tropické ovocie mi nechutilo, tak fajn, vypluť a už viac nejesť. Ale čo tie situácie, ktoré sa hanbíte si aj zapísať do denníka, pri chytení pera do ruky sa normálne zháčite, že nie, tak s týmto sa nepriznám ani na papier... Napríklad vymyslieť novú politickú ideológiu - s najlepšími úmyslami - a hop, niečo sa zvrtne, nastane katastrofa, celé sa to doserie a kto je na vine? Vy. Lebo všetci Vám predsa tak verili, veď ste sa nezmienili, že táto ideológia by sa mohla zvrtnúť aj na niečo iné, ako že by boli všetci šťastní a spokojní. Ale aj také veci, že sa zobudíte - už triezvy ( / triezvejší ) - a aha, kto je vedľa vás možno tak iba v dolnej časti spodného prádla (ak vôbec). TÁ osoba, z ktorej ste ešte včera boli tak mimo. A teraz čo? Obúchať si hlavu o stenu? To pomáha len asi 10 sekúnd, pokým nájdete aspirín. A teraz tie vysvetlovačky! Že 'prepáč, to bol omyl'?? 'Pomýlil/a som sa'??? Funguje jednoduchá rovnica. Očakávania delené realita rovná sa sklamanie. Nie síce vždy, ale tým viac to uderí na hlavu, keď sa to nečakane stane.

   Milí moji, dávajte si pozor na svoje želania, 

lebo sa vám môžu splniť!

Poondiaté písmenká pri mene

    Polovica dňa zabitá facebookom a druhá polovica hľadaní vysokých škôl. Čaká ma to (dúfam) o jeden a pol roka, ale to matkine pičovanie (doslova) že aj tak nič nedocielim keď nechcem ani ísť na vysokú školu bla bla bla ma fakt ubíje (už asi dva roky). Blbosť. Ja CHCEM ísť na vysokú školu. Fakt, že existuje rovnaké množstvo idiotov s titulmi všade okolo mena rovnako ako aj množstvo géniusov čo napríklad mechanicky pípajú potraviny za pokladňou v Tesku, to teraz nebudem riešiť. Pravda je taká, že táto idiotská spoločnosť, v ktorej sa nechtiac nachádzam ešte stále žije v dobe, kedy žena bez maturity je menej než nič, s maturitou nič a s vysokou školou je nič a niečo k tomu. 'Niečo k tomu' akože sa troooošičku približuje s platom k tomu mužskému platu. K platu chlapa, ktorý možno ešte aj tú maturitu má takú že 'no, tak povedzme že je' a k platu chlapa, ktorý pri slovách 'Vysoká škola' len nonšalantne mávne rukou a ako skromný gentleman prehodí že 'on je spokojný s tým čo má'. 

   Česť výnimkám. Ako vždy. Len všetci lúbime veci a hlavne ľudí škatulkovať, tak prečo nie teraz? Chcem mať titul pred menom. Alebo za, neviem ako to funguje. Skrátka, ak sa mi podarí zmaturovať tak chcem ísť na filozofickú fakultu. Vždy som chcela vypadnúť zo Slovenska, lebo si myslím že je to sprostá diera, čo namiesto toho, aby konečne niečo aj dokázala len sedí na riti a kŕmi cigáňov. O tom svedčí aj školstvo. Ale keďže je tak naprd ako je, je aj lacné, lebo asi prd je lacný. Stojí len smrad. A ja teda rozhodne nie som povolaním dcéra (Mama mi nedávno prišla povedať do izby novinku - že si mám nájsť robotu a prispievať do domácnosti 100 eur, ak nemienim nič robiť, len tu - 'doma' - spať a žrať. V ten deň som povysávala celý byt, dva krát som vybrala a naplnila umývačku a zjedla jedno jablko. 'Domov a rodina <3'). Nemám robotu. Lebo sa ponúkajú úplne strašné roboty, myslím také tie študentské. Mohla by som sa s niekým pár hodín hádať po telefóne v call centre, soliť hranolky v McDonalde, vykladať kamión (po mesiaci pruh yess - nie, ďakujem), vysedieť dieru za pokladňou v tesku alebo vytŕčať úsmev a cecky ako nejaká hosteska čo ponúka tovar, ktorý nikto nechce. Roboty za všetky drobné. Drobné, doslova. Aha, a ešte gastronómia. Ale o robote a.k.a. barback a pod. som tu už písala. Takže v skratke, nemám peniaze na univerzitu v Dubline, ako som pred tým chcela a snívala. Ak sa moja finančná situácia nebodaj ešte do roka zmení - vitaj, Smaragdový Ostrov a prestížna univerzita v anglickom jazyku! 

    

    Neviem, či na tom až tak záleží, či tie tri písmenká máte z univerzity odtiaľ alebo odhentam. Asi hej, keď to bude pekne rozpísané v životopise. Ale pri pozretí si môjho občianskeho nikto nebude vedieť, či som z výšky kde sa zaťahovalo prešovský prízvukom, alebo z výšky na ktorej okrem mňa nikto iný nevedel povedať obyčajné ostré 'R', alebo 'čučoriedka'. Takže idem asi na nejakú zaprdenú slovenskú univerzitu, fakulta filozofie, there I go. 

  

   A fakt sa neviem 'dočkať' na prijímačky. Už sa vidím, ako sa snažím naučiť sa aspoň fň o (citujem z http://fff.truni.sk/uchadzaci-o-studium/prijimacie-konanie/49.htm) 'Test z odboru zo všeobecných znalostí z histórie svetovej a slovenskej, z odbornej terminológie, liturgie a ikonografie, z prehľadu o kultúrnom dianí a prehľadu dejín a teórie umenia a architektúry (v rozsahu stredoškolského učiva).'

  

Každopádne, jedna z jediných dvoch múdrych viet čo môj foter vyslovil za svoj život: 

'Vzdelanie je každého jeho osobná vec.'

Archie

   Hneď na začiatku - fakt mám v paži, komu sa tento príspevok bude zdať nepodstatný, nezaujímavý, nezáživný a pod. Nečítajte to, ak sa vám to nepáči a hotovo.

   

   Dnes sa mi - v opojení takej tej klasickej chrípky - v noci sníval strašne dobrý sen. Dej toho sna nemal hlavu ani pätu, ale išlo o to, že v tom sne som našla také milé šteňa a keď som sa spýtala matky, či si to malé chlpaté môžem nechať, iba ledabolo a ľahostajne kývla rukov, akože nechaj si ho ak chceš. Už v tom sne mi vtedy malo dopnúť, že to fakt je IBA a LEN sen, lebo niečo také by sa v skutočnosti nestalo, že by som povedala možem toto? a odpoveď by prišla bez akejkoľvek vedľajšej emócie (zákernosť, zlosť, nervy, povyšovanie, atď.) a okrem toho by tá odpoveď bola ešte aj kladná. Neexistuje, proste sci fi. 

   Šteňa bolo malé asi ako Naomi (moja mačka), no oveľa tučnejšie, nezbednejšie a aktívnejšie. Neviem prečo, ale v tom sne som mu dala meno Archie. 'Arči, sem poď, nežer tie špaky, sadni si, tak si nesadaj, nežer to, Arči,...' V tom sne stále chodilo po trávniku a chcelo zožrať všetky špaky naokolo. Bolo takej krémovej farby, vlastne vyzeralo ako malý zlatý retriever. Tu sa chcem pozastaviť, lebo v reálnom svete mám akýsi odpor voči zlatým retrieverom. Aj voči štencom tohto druhu. Neviem, ale prídu mi ako strašne komerční, takí príliš priateľskí, presladení a všetko. Presne ako dalmatínci. Sú v každom americkom filme o psoch. Len kvôli tým smiešnym bodkám z nich média spravili obrovský boom medzi ostatnými rasami. Inak, nie je toto akýsi 'psí rasizmus'?? Jednoducho, mimo snov by som si šteňa zlatého retrievera určite nechať nechcela, dokonca by som ho ani netúžila pohladkať.

   No ale, nech sa konečne dostavím k pointe... Ráno som sa zobudila, inak dosť skoro, asi o pol 8 (a bola sobota), a bola som si úplne istá, že som vstala na to, aby som vyvenčila Arčiho. Tak som sa obliekla, otvorila dvere svojej izby a potichu, tak aby som nezobudila Klaudiu (moja sestra), som zavolala na to šteňa. Jediné zviera, ktoré mi však vbehlo do izby bola Naomi a dožadovala sa žrádla. Tak som jej nasypala do misky granule a otvorila som skriňu. Začala som reálne hľadať vodítko, lebo v tom sne si pamätám, že som ho dala do mojej skrine. Samozrejme som ho nenašla, lebo neexistovalo. Čo som si ale povedala bolo že 'doriti, zase sa mi niekto hrabe v mojich veciach!'.

  

   Skrátka, to, že moje šteňa zostalo v sne, mi došlo až keď som si sadla na posteľ, zmorená hľadaním neexistujúceho vodítka. Hneď ako sa môj zadok dotkol matracu, mi došlo že mi asi dobre šibe. A zrazu som si uvedomila, aké skvelé to je, že sny zostávajú v spánku. Čo by som predsa, pre krista, robila s malým pažravým psom, keď mám doma mačku? A ten pes by potom vyrástol, a kam by som asi tak mala dať toho veľkého odrasteného Archieho? Zasmiala som sa sama na sebe, asi som mala v noci horúčku a halucinácie, preto som sa po zobudení správala ako idiot. 

   

   Vstala som z postele, podišla som k mojej krásnej čiernej Naomi, ktorá doraňajkovala a práve si našla miesto na spanie. Čupla som si k tej malej nekomerčnej lady, ktorá má nefalšované gény pouličnej zmesy a nechtami som jej poškrabkala po hlave. Tuláčka začala krásne priasť, zavrela oči a nestarala sa o to, čo sa jej bude teraz snívať.

Friends with benefits?

   ... zložila som telefón, prstami som si utrela slzy tak, aby sa mi nerozmazala maskara. Tisíc 'prečo' mi vrážalo v hlave do stien lebky, bola som nahnevaná a znechutená zo samej seba. To mám za to, že sa furt zamocem do nejakého debilného vzťahu. Keby som bola chalan, tak by som sa veselo mohla žiť ako promiskuitná kurva a nikoho by to netrápilo, len by so mnou žiadna nechcela chodiť, a tým pádom by som si ešte aj gratulovala. Pojebať, odjebať. Veľmi jednoduchý systém. Ale pre baby to tak nefunguje, lebo potom by som tú nálepku že 'kurva' mala na sebe nalepenú ešte roky rokúce. Nespravodlivosť v rozmeroch celého vesmíru!

   Povedal, že 'ho to už nebaví'. Že spolu trávime príliš málo času. Môžem ja za to, že on má robotu od vidím do nevidím (lebo dneska síce skončil o tretej, ale zajtra môže skončiť aj na poludnie, alebo až o šiestej)? Môžem ja za to, že aj keď je to pracujúci dospelý chlap tak býva u fotra a krstnej v nejakej dedine čo do nej chodí bus tak dva krát za deň (a vlak tri krát) a bohvie či je vôbec zapísaná na mape, no môžem ja za to? Že sme spolu tri týždne a ešte sme spolu ani nespali? No nemôžem, z veľmi jednoduchého dôvodu, ktorý opíšem citátom môjho terajšieho: 'Zlato, nebozkávaj ma tu po krku, lebo sa mi postaví a ako to potom bude vyzerať?!'. Degeško, no nijako, normálne a zdravo!!  

Nový dôležitý poznatok:  Aký je rozdiel v sexe medzi impotentom, 16 ročným panicom a 21 ročným nepanicom bývajúcim u rodiča? Odpoveď: Žiadny rozdiel nie je.

    Myslím si, že presne poznať svoje potreby neznamená byť náročná. 

Ja len chcem mať chlapa ktorý:

• Keď ma objíme, tak sa budem cítiť taká krehučká, ale v bezpečí (nech má svalnaté ramená inak povedané).
• Sa dobre bozkáva a nevadí mu keď ho sem - tam kusnem do pery.
• Vie aspoň efektne sedieť v klube, keď už nie dobre tancovať. 
• Mi otvorí dvere a podá bundu, keď sa odchádza.
• Ktorý prizná moju existenciu pred okolitým svetom.
• Ktorý je zdravý. Vo všetkom, psychicky, fyzicky (!), zdravo zmierený s minulosťou a nevracia sa k nej na každom kroku. 
• Kotrý by bol aspoň o trochu starší a vyšší odomňa.
• Ktorý má nejakú životnú perspektívu a chce napredovať a nie len stáť v živote na jednom mieste so slovami 'mne je takto dobre, som rád za maličkosti.'. Haló! Motivácia, nové ciele - nič?!
• Ktorý má na mňa aj čas.
• Ktorý by si plnil svoje sľuby. 
• Ktorý by sa choval slušne a nie tak, aby som sa musela zaňho na verejnosti hanbiť, ale za ktorého by som bola hrdá.
• A asi najdôležitejšie: Ktorý by so mnou spával! Často, pravidelne, vedel by to, nehanbil by sa, ako pravý gentleman by si našiel čas aj miesto. 

      (Pár bonusových ešte: nebol by zlatokopec(aj takí sú!), mal by holú hlavu, vypracované brucho a chrbát, nezarastenú hruď, zmysel pre humor (neznamená to, že ma bude 'vtipne' dissovať), z nerozvedenej rodiny (to sú také zvláštne nátury - overené), nikdy v živote by nekopol do mačky, mal by vlastný byt (aj malý, len nech je tam aspoň rozkladací gauč) a vlastné auto (Deawo Tico sa neráta, ale motorka ááááno...) a mal by aspoň nejaké názory, ktoré by boli aspoň sčasti zhodné s tými mojimi, nevadilo by mu že fajčím a tiež by nemal nič proti žiadnemu fajčeniu).

      Samozrejme, tých 'mal by byť' je omnoho viacej, a nech mi nikto nehovorí, že som náročná. Nie som. Takto sa má správať ozajstný chlap. Aj keď sa spýtate hocijakého chlapa, tak ak trochu silnejšie porozmýšľa, tak ho tiež napadne dlhokánsky zoznam vlastností 'naj' frajerky, a popritom to bude z veľkej väčšiny len to, aby sa tá jeho cicka chovala ako sa nežné pohlavie od prírody aj chovať má.

      Debilný maskulinistický vtip o tom, že žena má na zozname o 'naj' chlapovi trilión bodov a chlap jeden (že nech príde holá a v ruke nech má pivo) je debilný v tom, že to ani nie je pravda. Baba k vám, chlapci, dojde holá s pivom a ostatne to bude taká špatná krava, že len keď otvorí hubu a vypadne z nej niečo extra hulvátske / primitívne / trápne / neženské tak vám bude šum a fuk či je to pivo vychladené, alebo nie. Chápeme sa? 

     Ja proste asi musím skrátka pochopiť, že kamarátstvo s benefitmi sa síce v tomto čudnom svete (kde sa mimochodom aj tak na každom jednom kroku, kde sa len človek pohne na glitrovanom podnose predstiera sex, sex a ešte oveľa viac sexu) takýto 'vzťah' považuje v pohode pre chlapa, ale nepredstaviteľný pre ženu, ale musím pochopiť, že pre mňa, keďže som strašne náročná (resp. chcem pre seba niečo lepšie ako hulvátskych impotentov čo na mňa nemajú čas) je táto varianta asi fakt najlepšia. 

Hlási sa niekto? :D

Viva la fiesta

Sobotný večer v skratke:

Večer som mala nerviská, že sú všetci roztrtkaní ešte po piatku a že sa teda nikomu nechce ísť von.

Nakoniec sa ozvala If, že ona ide. 

Teším sa, natáčam si vlasy, holím nohy (neviem načo keď budem mať celý večer na sebe legíny, ale budiš) aj šušku (tiež neviem načo...), vytrhávam obočie, vyhadzujem veci zo skrine, ... prosto rutinná príprava na večer. 

O osmej sme sa mali stretnúť s If na Nivách. 

O siedmej mi napíše na facebooku že vlastne ona ani piť nebude lebo že o takej 11 až 12 musí ísť po tatka do Stupavy.

Ja že popiči, čo už, tak chill večer.

Popritom obvolávam ostatných že čo.

Sany sa mi ozve ako keby sa zobudil, rozjebaný na rešeto, predýchava zlý sex s nejakou tupou blonckou z Hornej Dolnej čo si ráno našiel v posteli. Hovorí mi hlasom ako z potrubia že ju vykopol z bytu a keď zistil že si uňho zabudla nohavičky tak ich vyhodil z balkóna. Že vraj smrdeli.

Black sa mi ozve že on má robotu a že bla bla bla v celku ešte nevie kedy a či vobec príde. 

Mám nervy, chcem sa baviť a zresetovať mozog po otrasnom týždni. Chcem vytancovať tie tuky na prstoch. Chcem sa (decentne) opiť. 

Vychádzam z domu.

Prichádzam na Nivy, If píše mesidž že mám počkať hentam. 

Došla autom. 

Smer Eurovea.

Kávička a neskutočne drahý džúsičoček v Central Cafe, Barman sa tvári že si vôbec nepamätá ako ma sexisticky balil ešte pred hodinkou - dvoma cez facebook. Vypúšťam ho z hlavy, mám to dosť na háku.

Ja a If odchádzame. 

Ľahko nachádzame miesto v podzemnej garáži kde zaparkovala, štartujeme, vychádzame. Hore, skoro vonku sa to pri jednej otáčke v garážach celé dojebe. If chce čo najrýchlejšie dostaviť auto von, aby sa jej ľahko vyrážalo po tom poslednom kopci a nabehne na obrubník, všetko škrípe, okrem toho sa auto oškre o akýsi stĺpik a celé zadné prave dvere sú oškreté. If má nervy, ja netuším čo mám robiť. If nadáva, začína plakať, opakuje že ju foter zabije. Snažím sa ju upokojiť, nejde mi to. Zastavíme pri tom divadle a zisťujeme, že fučí guma. Okrem toho že sú dojebané dvere. 

S vyfukujúcim kolesom a plačúcou If sa zrazu ocitám pred Ifiným domom, jej mamkak, nejakí roboši nasdzujú náhradné koleso, If má slzy stále na krajíčku. 

O 22:24 sa stretávam so Sanym pred Ifiným domom, len bez If, lebo tá nemá chuť na nič. 

Pešo ideme až na Ventúrsku.

Sany je už najebaný, rozpráva pičoviny a stráca balanc. U mňa v mojej ex-robote si dávame ja Mojito (darček od Sanyho na moje 18. narodky...) a on dvojitu vodku s ľadom. Hrkne to do seba, objedná ďalšiu dvojitú. Učím ho ako sa správne povie v Rusku Cheers keď sa pije práve vodka. Sany potom celý večer vykrikuje že 'Nu davaj, sabaka!'. 

Odchádzame, po ceste oplujeme Trafo, pred ktorým stojí nejaká cicka v Norkovom kožuchu s Norkových kokotom. 

Od starého Alizé voláme taxík a o 30 sekúnd sa nachádzame pred Infinity. Platíme vstupné, vyzliekame sa z búnd, neskôr si vyzliekam aj legíny, ostávam v šatách a čiernych čižmách. Tancujeme si, bavíme sa. 

Postupne pribúda čoraz viac nechutne najebaných cicušiek a ešte viac holých hláv s tupým ksichtom. Slintajú naokolo, fakujem ich pohľadmi, so Sanym si idem svoje. Ťaháme ďalší alkohol, fajčíme, potom odchádzame. Taxíkom do Channels, čiže zase k Alizé. Tam sme zakotvili.

CVAK - Tu sa deje niečo čo nebudem rozoberať, lebo nemôžem a ani nechcem, ja len že Black, mám ťa veľmi rada... 

O nejakej 4tej Black vychádza z Channels, ide na zastávku aj so mnou, sadne si po búdku a ako zmoknuté kura tam aj ostáva, elina mu má ísť za pár minút. 

Behám hore dolu od zastávky Kapucínskej do Channels, vybitý telefón, stratila som Sanyho.

Idem pešo s Ipodom v ušiach od Channels až na Račianske mýto, cítim sa fresh ako nikdy, jemne popŕcha, mám na hlave kaopucňu. Jediné, čo ma v tej chvíli trápi je hlad, či ma niekto cestou neprepadne a či sa Black dostal safely domov. Na račku čakám 8 minút na prvú električku, o 5:02 nastupujem na jedenástku a odvážam sa do Rače k babke. Po ceste si nahlas spievam a tancujem. Na ruke ma škriabe páska z Infinity. Usmievam sa, som spoko. U babky som o pol 6. Babkina reakcia na štrkot kľúčov v zámke bolo len hlasnejšie chrápanie. Dávam si dole šošovky, pijem vodu z umývadla nech nemám ráno bordel v papuli, odličujem sa vodou a mydlom na ruky. Padám na matrac, v gaťkách, lebo som nenašla pripravené pyžamo. 

Som najviac spoko, až na ten hlad, a pohmkávam si že Welcome to Saint Tropez...

Nu davaj, sabaka ! :D

IT bag

   O kabelkách idem čmárať. Takže všetci chlapi, čo máte toto otvorené tak si toto celé vypnite, aby ste na mňa potom nenadávali že som nudná, alebo čosi. Samozrejme, výnimkou sú homosexuáli. 

   Pozerám si v poslednom čase všelijaké fashion blogy, lifestyle časopisy, a webové stránky určené viac - menej iba fashion week-u. Tento výraz pre mnohých zanietencov do módy predstavuje niečo, ako keď malému decku podáte obrovský papier veľkosti A1, farebné pastelky že na, kresli si. Veľa ľudí má potrebu ukázať počas siedmych dní v tých 'naj' mestách sveta celý svoj prešpekulovaný šatník a obliecť si tkzv. aj 'naruby riť', len aby upútali a potom sa našli niekde na blogu napr. na Sartolialist-e. Modelky chudnú ešte viac ako obvykle (stále sa to dá, tak prečo to neskúsiť - vyzerať ako vešiak). Módni návrhári už nevedia čo majú vymyslieť, tak skúšajú aj tie najviac debiliny, aké by si nikto v živote neobliekol. 

   Aby ma niekto nepochopil zle: nemám nič proti štýlu. Ak, samozrejme, z neho nekričí že : pomoc, neviem čo o sebou tak sa snažím za každú cenu upútať - viď tuto). Na druhej strane, mám všetko proti móde. Lebo dnes sa nosí toto, ale ak si to zajtra, alebo max. o týždeň oblečiem, tak na mňa Karolko už bude pozerať s ešte viac zdvihnutým nosom ako obvykle... Alebo tie uggs boty. Baby majú kompletne v paži že im to vykrivý chrbticu do miernej vlnovky a že všade je napísané že chlapom je z tej 'obuvy' aj tak akurát tak na tyčku, nosia tieto papučiská aj s koktejlkami, no čo. Keby 'móda' nenadiktovala niečo tak absurdné, baby by sa nahodili normálne, k šatočkám štekle na zabitie sa, ale aspoň chrbtica bude v poriadku (lebo je nemožné chodiť zhrbená na opätkoch) a chlapi budu 'spoko' (lebo pre nich to predsa celé absolvujeme, nie?).

   Každopádne. Kabelky som chcela. Zistila som, že do kabeliek je asi najlepšie investovať. Alebo ešte topánky, lenže to by som chcela zbierať len štekle, a kde by som v nich ako po Bratislave chodila?? Možno tak kolečká na hlavnom námestí, kde je jedine normálna dlažba... No, takže kabelky. Lebo biele tielko, rifle a KABELKA. Kreatívna, veselá, farebná, bláznivá, nenormálna, ... fantázii sa v tomto medze fakt nekladú (a občas to vyzerá že niekto si fantáziu pustil z reťaze úplne!). 

Inspiration:

A nakupovať pojdem keď začnem kakať eurá :)

You are beautiful, in every single way.

 Idem si v buse, tváre žien, ktoré poznám z videnia sa mi mihajú pred mojimi niekedy až príliš všímavými očami, nenachádzam slov na to, čo vidím. Celé moje estetické vnímanie sa búri, chcem byť slepá ('hluchá' už som, včera som si kúpila také slúchatká, že basy dozdivenia, ježia sa mi z toho chlpy, proste sen). 

   Mám takú teóriu, ktorá sa skladá z troch jednoduchých bodov. . . 

1. Každá žena je krásna.

    Nemusí mať zrovna 18 - 25 rokov, aby bola 'úplna strela'. Aj 14 ročné dievča v aknózno-pubertálnom veku môže byť pekné, rovnako ako aj 65 - XY ročná dôchodkyňa. Na každej žene je niečo pekné, dokonca by som si dovolila tvrdiť, že na každej žene je niečo vyslovene prekrásne. Nebavíme sa teraz o povahe. Čisto vizuálne prostriedky. Krásna farba očí, femme fatale pohľad, prípadne pohľad nežnej srnky. Jemné, dlhé prsty. Pôsobivo vykrojené pery. Krásne vlasy, prípadne chic účes. Jemne vykrojená tvár, pekne tvarovaný driek, ženské krivky, . . . možností je na tisícky. Treba sa dobre pozerať a hľadať. Lebo každá žena je 'úplná strela', ale musí chcieť. Aj k tomu sa dostanem.

2. Každá žena chce byť krásna.

    Naivné, liberálne dristy o tom, ako je najpodstatnejšia časť človeka jeho povaha a že dôležitejšia je vnútorná krása si, prosím vás, niekam strčte a už nevyťahujte, minimálne nie predomnou. Poznatky z prvého dojmu sa len ťažko prekrývajú novo nadobudnutými poznatkami o danej osobe. Je to normálne a ľudské. Odjakživa to tak bolo. Sme vizuálne tvory, ženy, a aj muži rovnako si všímajú najskôr ako nová osoba vyzerá, a až potom rozmýšľa nad tým, čo osoba hovorí, ako sa správa a podobne. Aj keď sme ešte behali od jaskyne k jaskyni ako neandertálci, tak najskôr sme si všímali stavbu tela, tvár, postavu človeka, a až potom chovanie a 'skills'. Lebo genetika. Ľudia majú zakódované sa rozmnožovať. Medzi sebou, ako rôzne kmene, vodcovia si brali najkrajšie ženy, aby spolu splodili krajšie a lepšie deti. Je to jednoducho normálne. Preto sa ženy odjakživa snažia vyzerať dobre. Snažili sme sa už odpradávna dobre voňať, mať jemnejšiu pokožku, neskôr nám už začali vadiť aj chlpy (pretože sa zaužívalo, že chlpy, ak nie sú zrovna na hlave sú prioritou mužov), chceli sme podčiarknuť svoju ženskosť. A ženskosť je synonymum krásy. Odjakživa. Žena = krása. Muž = sila. Skúste si to dať naopak a rovnica sa nebude rovnať. (pre feministky a gayov: týmto som určite nechcela povedať, že ženy sú slabé a chlap nemôže dobre vyzerať!). Keďže každá jedna žena pudovo túži po tom najlepšom, čo si jej sebavedomie dovoľuje, tak logicky chce vždy alfa samca. Ale alfa samec nebude chcieť len nejakú takú obyčajnú trupku nezaujímavú. Preto sa ženy snažia zaujať. Krásou. Menej inteligenciou. Lebo muži lepšie vidia ako myslia. 

3. Je to strašne jednoduché byť krásna.

    Haló! Nech mi nikto nehovorí, že 'mne nič nepomože, ja som proste škaredá, som tučná, mám krivé nohy, neskutočné akné, riedke vlasy, celulitídu, rázštep, . . .'. Ono je to tak, že kto chce, ten nájde. Aj krásnu ženu keď sa pozrie do zrkadla, aj Shreka ktorému (že vraj!) už nič nepomože. Nikto ešte nestučnel zo vzduchu, len z toho, že sedel na riti a žral. 'Ale to je možno choroba, preto je taká tučná.' - to milujem keď mi niekto povie. Lebo ľudia si mýlia pojmy s dojmami. Áno, možno má chorobu. Ale távznikla že niekto sa tu očividne prežieral, tučnel, až bol tak ozrutný, že cievy si povedali : Tak vieš čo, ty obluda, maj si tú cukrovku, keď ju tak veľmi potrebuješ! BAM! A 'choroba' je na svete. 

    Všetko sa dá, len treba chcieť. V týchto dobách plných techniky, milóntisíc tristo typov krémikov na snáď všetko možné (Včera som videla jeden že proti pehám!!!! Nebláznite, baby, pehy sú sexi!), rôznych mastičiek, tabletiek s výživnými vecami, ktoré podporujú rast všetkého možného vrátane ceckov, existujú kaderníčky, manikérky, pedikérky, profesionálne maskérky, fitnescentrá, kde z vás osobní tréneri vypotia sexicu, čo má telo ako delo, samé ženské časopisy, ktoré radia ako sa obliecť tak, aby ste prednosti ukázali a nedostatky zakryli. Nestojí to ťažké prachy, kúpiť si napríklad švihadlo a každý deň doma cvičiť. Inak, nedostatky. Čoraz viac mi je jasné že chlapi majú radi veľký guľatý zadok (je sa za čo chytiť) a radšej menšie cecky (aspoň nič neovisieva). Fakticky, je milión spôsobov, ako byť krajšia. Mám známu, čo má razštep. A čo? Myslíte si, že teraz chodí s mastnými vlasmi, obhryzenými nechtami, absolútne nenamaľovaná a denno denne v tričku s logom firmy čo predáva psie granule a riflami za 10 eur z Miletičky? A igelitka z Billy a.k.a kabelka? Plus rozšmatlané Chce-to-byť-adidas tenisky, alebo (ešte horšie) turistické sandále a v nich ponožky (za toto by som dávala pokuty, seriózne. To už radšej fejkové Lujvitonky, ale ponožky v sandáloch - fakt nie, prosím!!)? VOBEC. No a čo že má razštep? A ČO?! Chodí oblečená lepšie ako hocijaká pseudocelebrita zo slovenskej zakysanky (lebo nejde tak o lujvitony, guči a štekličky s červenou podrážkou ako o to, či sa jedno k druhému hodí, alebo vyzeráte ako výklad v 'luxusnom' Egyptskom obchode). Dáva si záležať na tom, aby mala zdravé, vždy umyté vlasy. Krásne si dokáže namaľovať oči. Dokáže upútať dymovým líčením, a tak si človek najskôr všimne oči, ako pery. A potom, áno, všetok outfit doplní nádherným zvonivým smiechom a povahou ktorá predstavuje človeka so srdcom z medu. 

                                  Neexistujú škaredé ženy. Existujú ženy, 

                  ktoré sú príliš lenivé byť krásnymi.

Rodinka

    Celý deň som žehlila, asi tak na dva obrovské metrové koše prádla toho bolo. Musela som, na mamin povel, lebo že už to vypraté prádlo nemá kam dávať. Ja že ok, veď taká chill nedelka, pri telke, a že vraj pri žehlení sa spáli kalórií za dve hodiny toľko, čo za jednu na aerobiku. Kukla som sa do zrkadla, v stehnách som sa rozšírila mierne, také že všimnem si to len ja, ale to je najdôležitejšie, lebo ak sa ja sama necítim dobre, tak ani na ostatných nebudem dva krát milá. Nuž, načo obviňovať zrkadlo, ak sa mi tie stehná fakt zväčšili, takže ok, dala som si polhodinový spinning a hor sa do žehlenia. Mama mi dala ešte vysávačové inštrukcie a odišla aj s babuškou a Klaudiou kočíkom krížom cez hory - doly až do Kauflandu. Paráda. 

     Cez Glee až po Zitu na krku, s ktorou som mala fotku v mobile (ktorý mi nejaký dobrák čorkol, ale to je iná story...) som si pozrela všetko, ale ako áno, ako nie, celkom som zabudla na to, že ono treba aj medzi vysávaním, umývaním okien, žehlením a občasného facebookovania aj jesť. Takže mi o takej piatej - šiestej prišla naspäť mama. 

M: Ty si ešte nepožehlila všetko?!

L: Nie, mami. Inak ahojte...

M: Veď si na to mala celý deň!!

L: Ty si nevidela koľko toho bolo? Veď to som nemala ani ako stihnúť!

M: Si sa zajeb... (videla že práve vošla babuška, tak nechcela byť vulgárna - ) si sa flákala, že?! Čumela si do telky a na ostatné si sa vykašľala, že áno?!

L: Mami,...

M: Aspoň si povysávala čo som ti povedala?!

L: Áno...
M: Čo si jedla?
L: (Po krátkom zamyslení sa) ... ÉH, od raňajok vlastne nič. Som zabudla, a nebola som hladná.
M: Tebe už fakt načisto šibe?! Čo teraz ako máš nejakú diétu alebo čo?! Chceš byť anorektička?!!
L: Mami,...

     Vyšla ako slon v ruji hore po schodoch na horné poschodie, ktoré som mala celé povysávať. Môj brat sa totižto deň pred tým rozhodol že by bol fasa nápad rozbiť strúhatko preplnené od struhadiel na zem, prééésne v strede poschodia medzi izbami, takže sa to bohovsky poroznášalo po všetkých horných izbách. Kto to mal poupratovať? Jedine ja, lebo chlapi rodiny museli ísť na dvojdňový výlet. A ostatné ženy musia ísť súrne tiež na pol dňa von. Nič, ľudia prežijú aj Katrinu, takže otrasní rodičia je to najmenej.

     Potom, keď už som úplne všetko dožehlila, byt sa ligotal aj s oknami, . . . proste všetko porobené, akurát moje vlasy v takom stave že od piatka čo som mala oslavu som si tie kučery ani len nevyčesala, o umytí ani nehovorím, lebo som mala asi tak čas skočiť na hajzel a najesť sa, . . . no tak potom došli chlapi domov. Volala mi akurát mama, ktorá zase išla (aj s babuškou a s malou) na nejakú kofolu či čo, že mám spraviť toto a hento ešte, a že či som sa už osprchovala, a ja že nie, že práve sa idem, a do toho mi začne otec (žiadne ahoj, ani bú, a mú už vobec) hulákať.

O: No tak na to zabudni!! Na to si mala celý deň čas, teraz sa ide Maxim a po ňom idem ja. To čo si robila celý deň?! Si sa zajebávala, že?! Šak ale jasné, veď klasika!

L: Nie, ja som,...

O: Ale prosim ťa, myslíš že mňa to zaujíma? Mala si na to cely deň proste ... (a ďalej pokrčoval, zatiaľ čo ja som začala hovoriť cez neho = nebolo rozumieť ani mna ani jeho, ale to bolo aj tak jedno)

L: Otec, prestaň na mňa vrieskať! Ja som celý deň žehlila!! Nehuč na mňa! Prečo hneď jak dojdeš musíš na mňa ziapať? Čo som ti spravila ako?

O: Ale choď do riti! Ja na toto nie som zvedavý...

L: Neziap na mňa!!!

Začala som zvyšovať hlas aj ja, aby ma bolo vobec počuť. Aj tak to nepomohlo. Tak som to nakoniec vzdala, odišla som od neho, a ešte po ceste preč do mojej izby som si neodpustila môj vycibrený sarkazmus: 

L: Ste sa mali dobre na výlete?!

A môj milovaný tatinko, ktorý nikdy nič nenechá len tak, mi zahučal naspäť že:

O: POJEB SA!!!

    Bez cenzúry, nevymyšlam si, a nech si to prečítajú všetci. Nepíšem, že ako sa teraz asi tak cítim, ale nech mi huba odpadne, ak by som niekedy svojmu dieťaťu, ktorého sa nespýtam že či sa chce narodiť alebo nie, ... ale kebyže niečo takéto niekedy poviem svojmu decku, tak PRESNE TUTO má budúce malinké oprávnenie ma udať za psychické týranie a slovné napadnutie. Každý máme právo na kritiku, ale nie každý má právo byť ten, ktorý použije na svoje vlastné dieťa vulgárne, chrapúnske a vyslovene hulvátske slovné pomenovanie. A najväčšia irónia je to, že ten istý chrapúň a hulvát potom od svojho decka vyžaduje rešpekt a úctu. To je podľa mňa na tom najviac choré.

Prvý po poslednom

    Nedokážem to. Nepísať. Nedá sa proste. Ako keby ste si na doživotie odopreli, čo ja viem, trebárs úsmev. Že už sa nikdy v živote nemienite ani len trošku usmiať. Aký to má zmysel? Úsmevom sa dá nasrať viac ľudí, ako najvulgárnejšou nadávkou. Najlepšie úsmevy sú tie, čo sa vám vytvoria mimovoľne. Spomeniete si na milý zážitok. Na to, ako vám vaša láska dnes povedala, že je na vás závislá. Na to, ako sa na vás prvý krát usmiala vaša malá štvormesačná sestrička (dcéra, syn, brat, krstniatko, neznáme kučeravé decko v autobuse). Na prvý naozaj letný deň. Úsmev. Keď už nič iné, je to perfektný lifting a gymnastika tváre. Zadarmo! No nekup to :)

    Jednoducho, budem ďalej písať. Serie si do huby, poviete si, a máte úplnú pravdu. Písala som predsa že Posledný. Keď je niekto posledný, tak za ním už nikto nie je. Ale ja som paradox, takže mám oficiálne povolenie z úradu Ministerstva Zmeny názorov, že si srať do huby môžem. 

    Nejde ani tak o to, že ma strašne veľa ľudí (aj úplne cudzích) začalo hecovať, že nech nevymyšlam hovadiny, a nech píšem ďalej a mám robiť to, čo mám rada a na ostatných nedávať ohľad, ale ide o to, že ja si fakt každý večer sadnem ku compu, proste zo zvyku otvorím svoj blog, otvorí sa mi že Nový príspevok, začnem písať a niekde pri druhom paragrafe sa uvedomím, a že kokos Leila, čo to, doriti palovej robíš?! A backspace sa ide zase zblázniť lebo toľko roboty ako v poslednom čase ešte nemal. Ide o to, aspoň u mňa je to tak, že blogovanie sa mi stalo drogou. Som závislá na písaní. Píšem cez hodiny do zošita, a aj keď nemám o čom, píšem. Hocičo. Jednoducho slová na papier. Len po takých štyroch zapísaných A4-kách v zošite matematiky ma začne bolieť ruka. A mám aj môj špeciálny prst na pravej ruke, volám ho spisovateľský. Mám totižto taký iný spôsob písania, ako všetci ostatní 'normálni' gramotný ľudia na svete. a preto sa mi trochu zdeformoval prst úplne pri nechte, prstenník sa to volá tuším. No, ten po malíčku. Takže som zdeformovaná, . . . Už vidím ako sa toho hejteri hneď chytia. Čo už, haters gonna hate.

      A vlastne toto je ďalšia vec, ktorú som si uvedomila. Spolu s Psychoastronautom, pravda :) (ĎAKUJEM!). Vždy tu bude totižto niekto, komu sa moje blogy nebudú páčiť. Môže byť milión fanúšikov, a bude jeden, ktorý nadomnou bude pohŕdavo krútiť hlavou, nenávidieť ma za to, že som o ňom napísala v zlom (resp. v pravdivom), bude ma proste hejtovať, neuznávať, nebrať ma vážne, dá mi do života zopár dislikov, a... a nič. Ja som si uvedomila jednu podstatnú vec.že dôležití sú pre mňa ľudia, ktorí ma majú radi. Resp. ktorí majú radi môj blog. Pre vás to, ľudia robím. Z egoistickej väčšiny pre samú seba, ale aj pre VÁS. Pre ľudí, ktorí sa ozvali, keď mi bolo vyslovene na tyku z toho všetkého. Pre ľudí, ktorí mi začali nadávať za to, že som oznámila že prstávam písať. Pre ľudí, ktorí ma zdvihli, keď som bola intelektuálne nie že na dne, ale už pod dnom, zdvihli ma a kopli ma pekne do riti, nech si idem svoje a pozerám rovno. Nech neprestávam robiť to, čo milujem. 

       Vám všetkým chcem odkázať že

   lebo vy ste tí, ktorí ma držia nad ľudskou hlúposťou, nedoprajnosťou, závisťou a všetkou tou zlobou, ktorá vždy vyjde na povrch.

Posledný

      Už hodinu plačem a strašne ma bolí hlava. Ide mi explodovať mozog. Všetky pocity, ktoré sa mi teraz miesia ako cesto na muffiny v hlave mi narážajú na lebku, spôsobuje to rušivý hrkot a všetko je to ešte znásobené tým, že som žena a dva dni dozadu som na sedem povinných dní vysadila antikoncepciu. Možno to niekto pochopí, nechcela som to napísať proste tak, ako to je. Tento príspevok na FlegmaticWhoa bude posledný. Napriek včerajšiemu hrdinsky a zároveň flegmaticky znejúcemu príspevku, na ktorí ste väčšina 'zo srandy', alebo možno aj seriozne zaškrtli sprosté 'primitívne', len aby ste... no, neviem prečo. Možno to fakt bolo primitívne. 

    V poriadky, karty na stôl. Ako vtedy, keď som písala 'Klaudiu', a mnoho iných. Nie som až tak Flegmatic. Skôr som to Whoa. Môj názor (a môžem sa mýliť, tak ako vždy - a vy ma na moje omyly vždy hneď a vďačne upozorníte) je taký, že nikto doteraz nepochopil význam toho, prečo sa FlegmaticWhoa volá, tak ako sa volá. Flegmatic vieme všetci čo znamená. Je to medzinárodné slovo, a keby niečo - google translator. Whoa - • informal used as a greeting, to express surprise or interest, or to command attention : whoa, that's huge! V preklade to znamená výkrik, alebo zvolanie pre prekvapenie, alebo záujem. Ide o to, že neexistuje flegmatický záujem. Jednoducho to nie je, nedá sa. A presne to je význam tohto blogu. Dva jasné významy, ktoré sa zlúčia dokopy a vytvoria nemysliteľný paradox. No a ten nemysliteľný paradox som ja. 

     Pretože včera som sa mohla tváriť, že ako strašne mám to vaše 'primitívne' na háku. Pravda je taká, že nemám. Vôbec, ale absolútne vôbec. Každý jeden zlý ohlas, a teraz nejde ani tak o zaškrtávanie reakcií, každé jedno dokonca aj NEreagovanie - keď vidím koľko ľudí si to prečítalo, a koľko ľudí nejako aj reagovalo - každý zlý ohlas a každý NEohlas ma prebodáva ako samurajská dýka. Najprv rýchlo a agresívne sa mi táto pomyselná dýka zaryje do môjho jemnučkého ega, a potom, keď už si myslím, že veď horšie to už nebude, lebo veď 'first cut is the deepest', tak potom sa tá dýka začne mraučavo otáčať, stále zapichnutá v tom mojom sprostom egu, ktoré vždy potrebuje pohladkať, zarýva sa hlbšie, rýpe sa v ňom, hore - dolu, na všetky svetové strany sa otáča, a ja zatiaľ môžem nečinne sedieť, s otupeným mozgom a do krvi urazeným egom bezmocne sledovať, ako tej negácie pribúda, ako pomaly, ale iste zakrýva všetky dobré ohlasy, všetky pochvaly. A zrazu je tam len to chúďatko zranené ego. Sedí si tam, v mojej hlave, zakrvavilo klávesnicu, vypínam sa. Ráno sa zobúdzam, a oči sa mi rozlepujú pod poryvom monitorového svetla, štatistika hlása že si to pozrelo toľko a toľko ľudí, negácie asi 87%, zvyšné pochvaly, ktoré sú tak malé, až sú takmer neviditeľné, a teoreticky podstatné asi tak, ako je pre topiaceho sa podstatná slamka od mojita. Je mi to teda hovno platné. 

     Egoista som, namyslená a lúbim milujem neskutočne zbožňujem pochvaly. Komplimenty. Uznania za dobrú prácu. Keď za dobrú prácu nedostanem od väčšiny uznanie, pre mňa to znamená, že to vlastne dobrá práca nebola. Moja skromnosť sa v určitých veciach nerovná nule, ale zachádza až do mínusu. Ospravedlňujem sa. Som asi fakt človek, predsa len.

    Ďalšia vec, prečo už nechcem nebudem písať blog, je ten, že aj napriek tomu, že sa na jednej strane neskutočne teším (asi ako keď malé decko dostane za prvú jednotku v škole vílet do cukrárne), že si tento blog číta čoraz väčšia masa ľudí (cca 250 vzhliadnutí za deň!), tým pádom ma to aj neskutočne desí. V štatistike bezmocne sledujem, ako si niekoľko desiatok ľudí včera / predvčerom / dnes prečítalo blogy, ktoré boli pre mňa výsostne intímne, osobné, ukazovali mňa a moju rodinu tak, ako to všetko bolo, bez prikrášlení, bez preháňania, čistú pravdu. Ľudia - netuším či cudzí, alebo ich stretávam každý jeden deň - chodia okolo mňa a bez toho, aby som im to chcela všetko povedať, to vedia. Všetko. Vlastne všetko to podstatné. Moje všetko. 

    Ľudia ma poznajú ešte skôr, ako ma uvidia. Skôr, ako so mnou prehovoria jednu jedinú vetu. Znie mi to strašne desivo. Strácam súkromie. Nemohla som si písať denník, lebo mi ho kradla a čítala mama. Tak som začala blogovať. Teraz mi kradnú a čítajú môj život všetci na internete. A s mojim dovolením. Nemôžem s tým nič urobiť, jedine vymazať tie príspevky, čo je blbosť, lebo potom ich stratím navždy, a moja dcéra si nikdy neprečíta, že ako to dopadne keď naserie svoju babku. A okrem toho si to už aj tak prečítalo dosť vela ľudí.

     Prestávam písať. Myslím blog. Prestávam blogovať. Tieto dve slová mi trvalo vyťukať 13 minút, a každý úder klávesnice bol ako úder kladivom po hlave. Prsty mi behajú po vlhkej klávesnici, utieram slzy z líc a z toho štvorčeka kde sa chodí prstom namiesto myše. Nevládzem, dojebali ste ma. Vyhrali ste , uznávam. Krásne tu svietia tie dve slová... Viete ako sa cítim? Jasné, nemôžete vedieť. Neblogujete. Ste len diváci, vlastne čítači. Obecenstvo. Čo spraví herec, keď ho po každom predstavení ľudia obsypú kritikou? Správne. Prestane hrať. Zakuklí sa do seba, možno bude ešte recitovať repliky Shakespeare, ale tajne, u seba doma v napustenej vani, v nejaký melancholický upršaný večer. Na studených mokrých kachličkách bude mať položený pohár červeného, a bude si potichu, tak aby nezobudil ani mačku na radiátore, tichučko a mäkko si bude šomrať svoje časti scenára, ktorý bude už dávno zahrabaný kdesi na povale. To som ja. Herečka. Urazená, zničená, egoistická, precitlivená herečka, ktorá si práve uvedomila, že celé to jej ego z bubliny prasklo. Vzdávam sa toho, čo zo sprostého internetu najviac milujem. Vzdávam sa toho, čo jedni nazývajú talentom, a tí druhí, ktorých je viac, to nazývajú primitivizmom. Plytkosťou. Zbytočnosťou. Vulgárnosťou. 

     Takže končím. Ľudí budem urážať už iba do očí, a svoje pocity budem dusiť v sebe, lebo aj tak to nikoho nezaujíma, alebo ho to zaujíma až tak veľmi, že to šíri ďalej. 

     Zachvíľu sa tu utopím vo vlastných slzách, takže ma ospravedlňte, ale ja odchádzam zo scény. Majte sa krásne, a ak som niekedy v tomto mojom blogu urazila, tak mi to prepáčte. Ja som si len pumpovala vlastné ego. 

      Adios.

Primitívne

    Neviem kde sa tie nastavenia reakcií čo sa dole zaškrtávajú mažú, alebo aspoň menia, tak napíšem hejterský príspevok na tento blog čo vám, cicušky, tak strašne žere nervičky. Hejteri, čo zaškrtávate 'primitívne', lebo hejtersky nemáte gule na to, aby ste sa vyjadrili aj nejako inak. Cez komentár, do očí (lebo dobre viem že sa s vami hejtermi aj denno denne stretávam), cez facebook, . . .

    Lenže to nespravíte. Lebo vy ste len hejteri škrtači. Zostávate pekne inkognito a vytešujete sa, že ma môžete primitívne škrtnúť. Robí vám to dobre? Zaškrtnúť že môj wishlist na 18-te narodky je primitívny? Otázka. Necítite sa potom trošku primitívne vy sami?

     Určite nie. Veď to je hrdinstvo! :) Že? Kto nič nerobí, nič nepokazí, a kto nič nepokazil, ten môže kritizovať. Anonymne, ako pomstiteľ Zoro. Boha, ste vy ale smiešni. Zaškrtávajte si, aj si vyhoňte pri tom :D

     Ja si denne pozrem štatistiku, porovnám to s počtom zaškrtnutých primitívnych a vždy mi vyjde číslo že aj tak sa tento blog teší pozornosti. Aj zlá reklama je reklama, vážení. Milí hejteri, myslíte si že nemám presné scény pred očami ako najčastejšie o 15.oo, o 17.oo, o 19.oo a o 2o.oo si dychtivo zapnete môj blog, ktorý už máte pravdepodobne hneď ako domovskú stránku, kľúčové slová (najčastejšie: 'zase nova blogspot') si zadávate do googlu, lebo niektorí ste ani nevedeli prísť na to, ako sa môj blog spelluje (pobavilo ma: 'flekmatick woh').

     Ľudia, nebláznite. Sami sa ponižujete, aj keď možno inkognito. Ja to všetko v štatistike vidím. Veď skúste písať aj vy. Inak vôbec to nie je také ľahké a jednoduché písať, ako to možno vyzerá. Myslíte si, že mne sa vždy chce sadnúť za Mac a vymýšľať nejaké tragikomédie z môjho (inak dosť osobného a až by som povedala aj intímneho) života? Myslíte si, že mi je ľahko na duši písať o rodine, keď viem, že tam na druhej strane internetu sedí nejaká necitlivá, absolútne nechápavá krava / debil, ktorý si z môjho blogu aj tak prečíta možno tak každú tretiu vetu a potom víťazoslávne zaškrtne, že toto je 'primitívne'? Nečítate s porozumením, a idete sa mi pomstiť za to, že ste sa v blogu našli, aj keď som vaše meno nespomenula. Nespýtate sa ma, ako som to myslela, neberiete do úvahy, že možno ste niečo len zle pochopili. Robíte unáhlené závery, staviate sa na zadné, a nikdy vám nedojde, že je to úplne zbytočné.

    Ad astra per veritas. To si dám vytetovať na pravú lopatku, keď mi Evita vydá tú knihu, z ktorej som napísala zatiaľ dve strany v linajkovom zošite na angličtine, kým sa niekto (nenapíšem kto, a schválne) trápil z odpoveďou pri katedre . . .

Vychcaný wishlist

Drahí milí aj nemilí,

     tento wishlist (pre neandertálcov: zoznam prianí) je fakt od srdca, úprimný, veci sú spísané tak ako mi napadli, postupnosť nie je dôležitá a už vôbec nie je dôležité, že na tú Vespu Piaggio aj tak nikto nemáte a mne je momentálne aj tak možno na dve veci keďže vodičák mi z neba ešte nespadol (ale už by fakt mohol). Neočakávam že si o mne poviete po tomto že vau, tá je ale skromná, tak ale... prekročiť oficiálnu hranicu do dospelosti sa každému podarí len raz (ak vás to nevystrelí do neba skôr ako po 6570tich dňoch života...). Zasvätení vedia kde budem moju skvostnú osemnástku oslavovať, ostatní mi nezabudnite napísať suché 'všetko najlepšie' na facebooku keď vás na to sám facebook v ten Deň upozorní hore v pravo ikonkou vo forme ružového balíčka. Niektoré veci vám určite na kvatrilión percent prídu ako 'bože to čo je za ..... (doplň podľa levelu vulgárnosti), to nač chce?!', ale každý sme iný, a jeden človek síce môže chcieť napríklad domácu pálenú slivovicu od dedka, ale ja som na iné 'šmaky'. Smejte sa, krúťte neveriacky hlavou, nechajte si oči vypadnúť na klávesnicu,... vy ste chceli môj wishlist, takže to budete vy kto bude trpieť... :D muhahhahaa!

1. The Sims 3 (zmysel tohto fakt neriešte!)
2. Diana F Lomo (budem ju strážiť ako heslo na súkromný mail, a nie ako ju stráži 'Niekto'...)

3. Krabička na cigarety. Retro, oldschool, bez znakov marihuany. Najlepšie nejaká čo má na sebe Pin Up Girl, alebo niečo v štýle Pin up.

4. Absolut Raspberry / Jack Daniels 

5. Sluchatká Koss na hlavu nech sa mi ježia chlpy na predlaktiach z toho zvuku (Motorkár dobre vie :)   ), alebo nejaké takéto :

6. Tričko že:

(supermanovské - moje číslo je M dajme tomu) 

a tiež sa mi lúbi to tričko obyč biele že I <3 Bratislava. Tiež M :D

7. sexi gaťky. Veľkosť mojej rite vie každý, ale nepreháňajte to, zase Bridget Jones style nenosím. 

8. Tá kokosová voňavka zo ZARA. Stojí 10 eur. A je neskutočná.

9. Piaggio Vespa - pre inšpiráciu: 

10. Lubrikačný gél Durex Čerešňový. Neriešte to proste. Ale bohovsky to voní...

11. Barbie Basics. TOTO UŽ VOBEC NERIEŠTE NIKTO. Proste ich chcem. (Tú černošku nie, transky nemusím)

12. Milka čokoláda. Okrem jahodovej akúkoľvek. Favorit: tá mega, oriešková, s celými lieskovými orechami. (Nedelím sa). Bonboniéry oceňujem, hlavne Merci a Toffifee a klasickú TATIÁÁÁNU ! :D Tak ako moja frajerka horké čokolády nemusím a dúfam že všetci viete že biela čokoláda nie je čokoláda, takže to nechcem.

13. Nič nepokazíte pekným vkusným veselým farebným funkčným veľkým vibrátorom s dlhou výdržou baterky. Obrázok nepridám, fantáziu nechám na vás :D

14. Ale aj tak ma najviac poteší také niečo, na čo keď sa pozriem aj po roku, dvoch, tak sa mimovoľne usmejem :) 

      Každopádne, ja sa teším na ľudí, ktorí tam prídu kvôli mne, ktorí ma majú úprimne, nefejkovo radi, aj napriek tomu že ma poznajú sa ku mne aj naďalej priznávajú, kvôli ľuďom, pre ktorých sa oplatí ráno vstať a každý deň žiť :) Mám vás rada! Aspoň teraz :D 

      A normálne som skromná. Za iných okolností... :D