Prisla som 'domov' z Bratislavy. Celý den som chillovala so sesternicou a s jej kamaratkou na Incheba pláži , prisla tam aj Tina s Kappom, samozrejme nesadli si k nam, ale bolo to fajn, pozerat sa na niekoho koho vidite vyfešakovaneho v telke a potom si sadne par metrov od vas ako realny naozajstny človek.
Prisla som teda 'domov', vedela som že mama už prišla aj s Klaudiou a že všetci už su doma. Tie uvodzovky uz nebudem davat, lebo je to zdlhave, tak si ich tam vzdy primyslite. Prisla som, rovno som si dala sprchu nech nesmrdim po celom dni a prvy krat po dlhom case som vosla do nasich spalne. Uz z dialky som videla tu krehotinku ako lezi zabalena v bielej deke, v postielke ako pre ružovú princeznu, s baldachýnom, ružovými mašličkami, ... fakt sila kam všade sa dá napchať gýčovina.
Sadla som si na taburetku pri jej postielke a pozerala som na nu. Spala, a nech to znie akokolvek morbidne a hnusne, vyzerala akoby ani nežila. Mala tmavé vlásky, ulízané a spotené ich mala nacapené na hlave. Mala už docela velky, ale pritom ňuňavý noštek, prvé čo mi napadlo ked som ju videla už aj na fotke bolo to, že bude mať určite aspon taký velky nosisko ako ja keď bude staršia. Oči mala zavreté, predsa len - spať s otvorenými vie len málokto. Ale mala dlhokánske mihalnice, tmavé až strach. Jedine ja a ona mame v nasej rodine čierne mihalnice od prirody. Rodicia a aj mladsi brat ich maju svetle, mama si kvoli tomu dava pravdielne riasy zafarbiť. Klaudia mala pery ako čerešňu. Malinké, červené, vyšpulovala ich ako babenky z pokecu. Neviem kolko som sa na nu pozerala, mozno minutu, a mozno aj pol hodinu, stale sa nepohla. Mne to bolo jedno. Pozerala som na nu, nenudila som sa, nepremyslala som. Ako z velkej dialky som pocula mamu (s ktorou som sa dovtedy nepozdravila), ako diktuje nejake matematické priklady Maximovi v jeho izbe. Vedela som na sto milionov percent, že sa nevie dockat ako za mnou pride, musela pocut ze som vosla do jej spalne, a aj keby to nepocula, tak vedela ze sa nezavriem v izbe ale ze sa pojdem aspon nachvilu pozriet na sestru.
Po case sa Klaudia zamrvila. V spanku sa zamracila, našpulila pusu ešte viac, potom sa uvolnila a uškrnula sa. Normalne zdvihla jeden kutik ust ako to robievam ja ked niekto povie nejaku hovadinu a ja ho idem prave vysmiať. Usmiala som sa. A ona zamrnkala.
''Pššš... Klaudi, tíško, nemrnkaj mi tu.''
Stíchla, prestala sa mrviť a zase bola nehybná. Kým sa hýbala, vystrčila jednu ruku. Takú malú päsť som nikdy v živote nevidela. Mala dlhé prsty, tenučké a malinké ako mávajú bábiky. Nechtíky mala také mikroskopické asi ako krúžok zo slamky.
Nevedela som sa na nu vynadívať. Bola mierne červená, mala opuchnuté oči, mračila sa ako starena, ale nikdy som nevidela nič.
Stale som sa na nu vsak iba len pozerala, vyzerala tak krehko, myslela som si ze ked sa jej nie ze dotknem, ale ze ked prudsie vydychnem, tak sa rozpadne. Ale potom mi to nedalo, a načiahla som sa k nej. Iba bruškom prstov som ju najjemnejsie ako sa dalo pohladkala po vlaskoch. A to uz sa potom nedalo. Vyhrkli mi slzy, bez varovania, bez akehokolvek varovneho signalu. Tiekli mi po licach ako v ten piatok. Zakryvala som si päsťou ústa aby som nerobila hluk, nech sa nezobudí, tmavovlasý anjelik.
Ked som sa ukludnila, prisla mama.
''Je ako tvoja kopia. Naozaj, vyzera uplne rovnako ako ked si sa narodila ty.'' - povedala, sadla si tesne ku mne na taburetku. Neotocila som sa na nu, nepozrela som sa ani len cez plece. Mlcala som, nespustala som zrak z Klaudie. Neusmievala som sa, nehybala, skoro ani nedychala. Nic ine okrem toho malého škriatka v ružovej postielke pre mna v tej chvili neexistovalo. Mama sa dotkla mojho chrbtu. Akoby do mna niekto pustil sto voltov. Ale nepohla som sa. A je to tu, pomyslela som si. Nerev, nerob nic, nevnimaj co hovori.
''Kika, prosím ťa, ... potrebujem ti niečo povedať... ''
''Teraz nie, mama, necitim sa na to. ''
''Prosim, aspon sa otoc.''
''Pozeram sa na nu teraz.''
''Nebudem sa ti kukat do chrbta! Otoc sa! '' - zvysila hlas, ale zacal sa jej triast. Bože, ako odporne sa musi citit, ako ponizene. Ale stale to je nic v porovnani so vsetkymi mojimi pocitmi ake som kedy mala, kvoli nej.
''Nie. Teraz sa na nu pozeram. Nechcem sa rozpravat.'' - az ma prekvapilo aky pokojny hlas som mala.
''Prosim, otoc sa.'' - nula hnevu, nula autority. Povedala to potichu, prosebne, az placlivo. Otocila som sa. Nezaprem moje psychicko-masochisticke sklony...
Prvý krat som ju videla po tom piatku. Mala hlbsie vrasky, bola spuchnuta, oci mala mokre a pod nimi obrovske vačky. Tvar mala zbrazdenu vycitkami svedomia, bolestou, citom. A ze niesom piča bezcharakterná, tak to mnou pohlo. Ale vdaka akým - takým hereckým génom som si udrzala kamennu tvar, aj ked hrdlom mi behal taky ten štiplavy pocit ako tesne pred tym ako sa rozplacem. Vtedy ma drása hrdlo a v nose sa mi spravi taky ten pocit ako tesne pred kýchnutím. Ospravedlnujem sa za moje laické opisy... Pozerala som jej do oci, nic som nepovedala, cakala som. Potom spustila -
''Kika ja,... ja som rozmyslala vela v ten nemocnici a ... ja sa ti potrebujem vyspovedat. Ani nie ze porozpravat, ja sa ti potrebujem VYrozpravat. Ja ti musim vsetko povedat. Lebo, Kika, ja ,... ty si ani nevies predstavit ako ma to strasne ... ako ma to strasne mrzi. Ja som pochopila, ze to je moja vina, len moja, s tymi peniazmi, a vsetko, ja sa len ucim byt rodicom, ty mas tu smolu ze si prva, ze som nevedela ako vychovat dieta, vlastne ani teraz to neviem ale... Mna to strasne, strasne ma to ... mrzi, Kika. Strasne.''
A potom sa rozplakala. Cim viac hovorila, tym viac plakala a cim viac plakala, tym rychlejsie a intenzivnejsie mi ta guča v krku rastla. Štipali ma oči, drásalo hrdlo, cele moje telo chcelo plakat. Neodvazila som sa ani žmurknut aby mi nahodou nevypadla slza. NESMIEŠ REVAŤ, opakovala som si v hlave a stale som mame pozerala do oci, a cez zrenicky az do duse. Zase reči, zase ospravedlnenia. Ked uz sa pokusenie plakat nedalo vydrzat, prudko som sa od nej otocila a pozerala zase na Klaudiu. Ked som sa otocila, mama už nič nehovorila. Za to ja áno. Po chvili ticha ktore prerývali iba mamine tiché vzlyky som sa nadychla a povedala som jednu vec, ktorú som myslela uplne vážne -
''Ak jej ktokolvek, to je jedno ci niekto cudzi, ty, otec, proste ktokolvek,... ak jej niekto ublizi, tak prisaham, prisaham ze tu osobu zabijem. Nikto, NIKTO jej nesmie ublizit. Nikdy nikto. Ak na nu niekedy zdvihnete ruku, tak to bude posledna vec co jej urobite.''
streda 18. mája 2011
sobota 14. mája 2011
Klaudia
Isla som si dole do botnika pre svoje adidasy, lebo stekle som na ten vecer zavrhla. Mal to byt pekny piatok. Po hodinovom zhanani ludi som sa isla spolahnut na svojho ruskeho kamarata, mali sme ist do LOFTU a mala som sa poriadne - konecne - vytancovat. Kedze som chcela prešlapat a pretancovat cely vecer a noc, aspon teda dovtedy kym ma dalsi kamarat nezavezie domov (o pol jednej rano som mala cvakat kartu), stekle som si obut nemohla. Ale nevadi. Zladila som sa tak, ze som vyzerala ako tanecnicka z toho hudobneho klipu pre LMFAO - Party rock anthem. Fajnovo. Tesila som sa ako male decko ked po dlhom case dostane lizatko. Od jedneho 'kamarata' som dostala dvacku, lebo ako obvykle ma viezol domov zo skoly a som mu povedala ze dnes asi nikam nejdem, lebo nemam ziadne prachy. Na to mi podal padika, isli mi oci vypadnut, a hovorim mu, ze mu to nemam ako vratit, kedze tu robotu uz tak skoro mat nebudem. A ze to je aj tak prilis. Vybral teda dvacku a povedal ze to mam za to, ze nemusi jazdit sam, teda ze mu to nemam vraciat. Dlho som sa nehadala, a dvacka si nasla miestecko u mna v penazenke.
Peniaze som teda mala, cigarety tiez, kredit ako-tak v dobrom stave, nebola som ani tak vyhadzana, dobra som bola skratka. Mal to byt krasny piatok. Aj ked s casovym obmedzenim, ale krasny.
Uz som si skusala jemne prstom platnicky zehlicky, ci je dost horuca, ked sa mi do izby vrutila mama, brucho nadskakovalo prednou, a tesne za nou jej mama, moja uz trochu geriatricka babka.
Mama sa mi s cervenou tvarou od zlosti vrhla na kabelku, co lezala na mojej velikanskej taburetke pred zrkadlom. Nechapavo som na nu pozerala. Potom mi doslo, ze dopice, v kabelke mam cigarety a mama si mysli ze uz dva tyzdne nefajcim. Dopice, dopice! Mama mi jednym prudkym pohybom vysypala cely obsah kabelky na zem.
''Ty si zobrala babuske (to je ta babka - blog.vsuvka) dvadsat eur?! A co to ma byt toto?!!! Cigarety?! Ty ojebavacka! Ty hovno! Co to ma byt?! Ty kradoska, ty svina prijebana, ty pica! Bodaj by si, ... bodaj by si zdochla, ty pica! Ty pica, ty niesi moja dcera, odkial mas taketo maniere?! Ty kurva, kde sa kurvis, ty hovno?! Lozis babuske po veciach?! ''
''Mami, ale ja som jej nic ...''
''Drz si tu svoju zasranu hubu ty skurvus! Tu mas svoje cigaretky, ty pica! Na!''
Krabicka vyletela do vzduchu, padla na zem, mama sa na nu vyhrla, zacala ju trhat aj s cigaretami co boli vovnutri, zacala ich kmasat, lamať na polovice a tretiny.
''Tu mas ty fajciarka pojebana, znic si svoje pluca uplne, mne je to uz jedno, fajci si kolko chces, ale v mojom dome kradnut nebudes! To si mam pred tebou schovavat veci? To si mam vo vlastnom dome spravit trezor aby mi vlastna krv nekradla veci?! Ty kriminalnicka, ty HOVNO! Ty odrod! Suka!''
Pozerala som na roztruseny tabak po zemi. Moje Blackdevilky, vanilkove, sladke. S nadavkami sa do mna pustila aj babka. Hrozivo mavala prstom, vyzerala az smiesne.
''Mami, tych dvadsat eur som babuske nevzala, mam ich od Stryca. ''
''Aky Stryco?! Co mu ty si ze ti dava peniaze na tvoje kokotne piatky a ze ti dava drahé šatky a kredity ti nabija?! Co si mu ty?! Vies co si? Ja ti poviem, ty hovno, co si! Ty si obycajna kurva! Kolko si od neho vypytas ked mu vyfajcit kokota?!''
To uz bolo prilis. V mysli som pocitala od sto do 50, pekne odzadu, aby zo mna nevyhrklo nieco, co ju vyprovokuje.
''Babuska, ziadne peniaze som ti nevzala, Stryco mi ich pozical.'' - povedala som babuske po rusky a koniec vety som adresovala mame. Ta stala s takym zurivym pohladom, akoby bola pomätená a ked ma zasypala dalsom sprchou vulgarizmou a uraziek, zacala penit. Doslova. Z kutiku ust sa jej napenila slina, pri dalsom 'hovne' ju na mna trochu vyprskla. Bola ako besna. Ale urazky jej nestacili.
Medzi urazkami a nadavkami sa ani nenadychla, preto som zvysila hlas, aby som ju mohla prekricat, aby som sa mohla ason slovne branit.
''MAMI! ALE JA SOM TO NAOZAJ ....'' - a toto som nemala robit. Hned ako som zvysila hlas a pozrela jej priamo do oci, zacalo peklo.
''Ty na mna - nebudes - zvysovat - hlas!! Ty - suka - ty piča - ty skatina (po rusky - hovado)!!! .... ''
Kazdym slovom som dostala o buchnat do hlavy viac. Rukami som si zakryla hlavu, zacala mi kmasat vlasy, vytrhavala mi ich celymi chumacmi, prave mi vyschli zo sprchy. Zaskrabla mi do krku, do spankov, a ako ma bila, nejako som sa dostala k zarubne posteli. Klacala som, ona stala nadomnou a bila ma hlava - nehlava. Bolo jej jedno kam, zasiahla kde sa jej to podarilo. A podarilo sa jej aj to, ze ked ma schmatla za vlasy a zase mnou trhla, hlavou som narazila do ostrej hrany postele. Zatemnelo sa mi pred ocami, chytila ma ozajstna panika. To uz som nevydrzala. Tehotna - netehotna, je mi to uz jedno, doteraz som mala aspon tu uctu k tomu dietatu v jej bruchu, ale co je dost, je dost. Ruka mi vystrelila k udretemu miestu, otrela som si kožu tesne tam kde zacinaju vlasy, pozrela som sa na prsty. Lepkava krv sa mi rinula do oci. Uz som nevnimala, ze matka ma stale bije, ze ma kmase za vlasy, len mi to zavadzalo pri rozmyslani. Utrnula som. Prsty som mala polepene krvou, zacinala schnut a ja som na nu neveriaco civela. Neviem ci minutu, ci dve sekundy. Bolo to ako v spomalenom filme. Ja a moja rozbita hlava. Potom sa vsetko zrychlilo. Prudko som sa postavila, az sa mi zakrutila hlava. Mamu to tiez prekvapilo. So zuzenymi zrenickami som sa na nu pozrela. A bolo mi uz vsetko jedno.
''Ty suka. Ty hovoris ze ja som odrod? Ze JA som obluda?! Pozri sa sem,'' - prstami som si opäť siahla na ranu. Ukazalo som jej pred nosom zakrvavenu dlan. ''Na, sem sa pozri, ty! Ty... ty mierumilovná, milujúca matka! Ty stelesnene dobro a pokoj! Sem sa pozri! Kto je tu teraz obluda?! Este raz na mna zdvihnes ruku, a prisaham ako tu stojim, tehotnost alebo nie, budeme sa bit navzajom. Nie ty mna, a ja sa budem krcit na zemi. Ja, JA sama ta dobijem, ak na mna este raz siahnes!''
Hovorila som to pokojne, ale razne. Ale bolo to jedno. Moja mama neuznava kompromisy, dohody, debaty. Ona musi byt vzdy hore. Babka, kedze sa uci po slovensky asi co - to z mojho monologu pochopila a zo zakladu cisto socialistickeho zmyslu pre zivot a z vychovy sovietskeho zvezu ked detom aj ruky odrezavaju a tie maju tisko drzat hubu, lebo rodicom sa nesmie jedno krive slovo povedat, a nie este zvysovat hlasu - a zdvihnut ruku na rodica je uz totalne scifi,... takze pochopila, a s vytrestenymi ocami mi povedala ze som - hadajte co? Spravne, ze som hovno. Bolo mi to jedno, lebo ju neuznavam ako cloveka s ktorym mozno komunikovat na urovni. Ani mamu za taku osobu nepokladam, ale babuska by si nedovolila zdvihnut na mna ruku, lebo je po prve prilis stara a po druhe az moc nekonfliktna. Mama sa so syčaním a zatatymi pestami aj zubami vrhla opet na mna. Dobre vedela, ze to co som teraz povedala, vlastne nieje pravda, lebo niesom taka nemoralna aby som fyzicky ublizila zene ktora moze porodit kazdu chvilu. A dobila ma az smerom k stene, tam som sa zviezla na zem, lebo som stracala rovnovahu. Skriabala ma po rukach, po tvari, plula na mna, bila pestami a ked uz som bola na zemi, zacala do mna kopať. Uz som bola ale taka dobita, a tak som sa vypla ze ma to nebolelo. To sa aj hovori, ze ak na teba ide fizel s obuskom, tak vydrz, ze po tretom raze to uz necitis. Tak to bolo aj teraz.
''Vies co ty suka?! Daj mi telefon, zavolam tomu tvojmu Strycovi, ze ci je to pravda, aj ked dobre viem ze ojebavas, ty ojebavas furt!''
Aaa dopice! Nabrala som energiu a zdravy rozum a cez celu izbu som sa vysmarila po telefon, co lezal na stoliku. Uplne podvedome - cista intuicia - som ho vypla. Mama nevie moj pin, lebo niesom tak sprosta a naivna aby som mala styri nuly. Mama zacala vrieskat, vlastne pokracovala vo vrieskani.
A co som jej mala povedat? Ze no vies, maminka, tych dvadsat eur mi dal chlapik co ma raz odviezol domov na takom bielom bmwcku a potom sme isli na obed do Galanty a viem o nom len to, ako sa vola krstnym menom, kolko ma rokov a ze chova nejake velke psy a raz strieda auta? Uz vidim ako by sa potom upokojila.
Nakoniec mi ten mobil nejako doslova vyskriabala z ruky, alebo vykusala, uz neviem, vzala si ho do izby, vzala aj notebook, a neskor aj ipod - co som dostala od otca na Vianoce. Obvolala babku po otcovej strane a aj jej sestru, o ktorej poviem len to, ze vie byt horsia ako moja matka, a to myslim na opis charakteristiky bude stacit. Cigarety lezali na zemi, boli cierne a niektore uplne polamane. Zo vzlykanim, s vlasmi ako cukrova vata som ich zacala zbierat po zemi. Prisla mama a s nadavkami ma vysmiala, ze co si ich zbieram, potom si to rozmyslela a po kopanci sa vrhla na zem a zacala trhat este tie, co zostali ako tak celé a neposkodene. Prisla babuska, a povedala jej ze nech uz ma necha tak. Mama ju posluchla ale pred tym ako odisla mi so slovami 'suka, kriminalna pica' naplula do tvare. Spakruky som si slinu utrela a pozbierala asi este 9 cigariet. Nahadzala som ich spet do krabicky aj so zapalovacom, navliekla som si sako a zisla som dole. Potom som sa zhacila, a mudro som si vysla hore aj pre kluce. Mama na mna zahucala, ze kam to idem, ze na ziadnu diskoteku pojebanu kurevsku nepojdem, ze budem sedet doma, a ze pockam na otca kym pride, ze tam ma dobije este viac. Jupí som jej mala povedat alebo co? Babuska ma zastavila tesne pred vychodom z domu ze kam idem. A ja, obuvajuc si slapky som jej povedala ze zapaliť si. No a co. ''Kristinka, prosim ta, Kristinka, nechod, pocujes? Nekaz si zdravie. '' - prosila po rusky. Mala som v pici. Zapalila som si uz vo dvore, no a co ze to uvidi. Ze nekaz si zdravie. Halo?! Tvoja dcera mi prave mozno sposobila otras mozgu a ja si nemam ist zapalit lebo si pokazim zdravie?!
Vysla som von, do vinohradov. V slapkach sa mi zle kracalo. Bolo uz pol piatej, mala som sa obliect a ist za Alfredom, a potom zavolať Danovi ze ideme pit a potom do toho LOFTU. Nic. Svietilo slnko, az palilo, co bolo zvlastne, bolo uz dost neskoro. Vtaciky stebotali, prekrasny den. Pofukoval osviezujuci vanok. Sadla som si na murik, zapalila som si. Plakala som, ked som dofajcila, zapalila som si dalsiu, a dalsiu, az tam zostali len 4. Pozrela som na hodiny na nenavidenom kostole oproti nasmu domu. Bolo uz pol siedmej, a stale este ako tak svietilo slnko. Vtaky neprestavali spievat, vlastne tusim zacali este viac, asi preto, lebo sa chylilo k veceru. Bola som uz v takom stadiu, ked mi neslo ani plakat. Vygumovaná mysel, nedostatok vody v tele alebo co. Potom som si uvedomila, ze ten vecer nemozem doma zostat. Jednoducho neda sa. Nezvladnem to ked pride aj otec a zacnu do mna hustit obaja naraz. Uz ani nevladzem byt viac zbita, uvedomila som si, a ked som si to uvedomila, zacala ma strasne boliet hlava. Rana mi zacala pulzovat. Obzrela som si ruky. Doskriabane, malé ranky po nechtoch. Zrazu ma zacal boliet cely clovek. Vstala som, a zatackala som sa. Autopilotom som prisla domov, slnko uz zachadzalo a zacinalo byt šero. V dome bolo zhasnute. Mudro som si zobrala tie kluce, lebo ked som odomykala, bolo zamknute. Doma nikto nebol. Tento fakt mi bol len v prospech. Prisla som hore, nahlas som si pustila radio (kedze notebook mi zobrala). Potrebovala som totiz nieco, co by mi prehlusilo myslienky. Zacala som sa balit. Gatky, zubna kefka, zehlicka, nahradne tricko, kratase, krem, ... pracovala som sustredene a systematicky, nesmela som stracat cas. Dovtedy som sa nepozrela do zrkadla, ale ako som si balila veci do kabelky, aj pracovny zosit z rustiny (mozno si budem niekde pod mostom robit ulohu), periferne som svoj obraz zahliadla v zrkadle. Zachvatila ma hroza. Uz viem, preco sa na mna ten chlapik co isiel okolo vinohradov tak prelaknuto pozeral. Krv mi stekala z vlasov dole po lici az k linii brade a tam trochu po krku, az zastavila a zaschla. Trochu krvi som mala aj pod okom, asi som si ju rozmazala. Mala som strasne opuchnute oci od placu, predsa len, sosovky som mala stale v ociach. N ahlave mi narastlo zopar typlov, a pulzovali akoby mi na hlave mali zacat rast dalsie hlavy. Pri druhom spanku som mala kratky skrabanec ako od macky. Vlasy som mala ako ježibaba z Mrazika. Bolo mi to jedno.
Potom mi nieco napadlo. Isla som do nasich spalne, ci tam nemam telefon. Uplne by ma to zachranilo, aj ked som si uvedomovala, ze ked by som teraz odisla na aspon jednu noc spat niekde terbars k Strycovi, k Alfredovi, alebo keby prinajhorsom k tomu chlapovi s bmwckom (ktoremu som neverila nic, ani to ze ma tridsat, ani to ako sa vola, a psov uz vobec nie), nasi by ma mohli vysotpovat vdaka mobilu. Nevadi. Vosl som do izby, mobil som nenasla. Ale na kresle bol polozeny notebook, na nom ta vecicka pre internet ze zasunies a ides a este aj ipod spolu so sluchatkami. Zobrala som to cele ako bolo, hudbu potrebujem. Notebook som si zapla u seba na stole a vtedy zacali nervy. Prihlasenie, zapnutie internetu, facebook, modlila som sa nech je Alfred online, lebo Stryco na facebook prilis casto nechodi a ten Bmwckovy povedal, ze on facebook nema (uz chapete preco mu neverim). Facebook sa naloadoval, mala som asi 13 notifications ale kaslala som na ne, na to teraz predsa nemam cas. Alfred bol online, potesila som sa ako uz davno nie. Dufala som ze to ze je online aj znamena ze NAOZAJ sedi na facebooku. Napisala som mu ze ci mozem unho dneska spat. Zacal mi odpisovat, nadej vo mne vzrastala. Napisal ze ano, ze co sa deje. Na vysvetlovacky som sa necitila, ani som na ne nemala cas. Ze potom mu to vysvetlim. On ze ok, ale rano mu ma prist tatko a ze by ma musel vykopnut. Nevadi. Napisala som mu, ze nech ma teda caka, ze to velmi potrebujem. Rychlo som sa vypla, notebook zbalila a dala som ho na miesto, odkial som ho vzala. Ipod som si hodila do kabelky. Umyla som sa, aby som nebola zakrvavena, namejkapovala som sa, hlavne okolo oci, na maskaru a ostatne veci som uz kaslala. Dala som si velke slnecne okuliare, uhladila som si ako tak vlasy, a vysla som von. Ako som sa v predsieni obuvala, prisla za mnou macka. Naomi sa mi obtrela o nohu, spytavo zamnaucala. Zaupela som. Chvilka premyslenia. Fakt len chvilocka. Vybehla som este raz hore do izby a schmatla jej specialny uterak. Zisla som zase dole a podarilo sa mi ju zamotat do tej osusky, aby sa nemrvila a aby nevyskocila von, skor ako bude treba. Branila sa, videla ze sa ju chystam niekam odniest. Zabalila som ju do uteraku, hlavne pod chvost, aby sa od strachu nepocurala, lebo to zvykne robit. V jednej ruke zbalena kabelka a pod pazuchou zvijajuca, protestujuca Naomi. Zamkla som. Nesla som vsak hned smerom k zastavke autobusov. Zamierila som do vinohradov. Neboli daleko. Po ceste som sa rozplakala ale macka sa uz ukludnila. Pokojne sa niesla, pozerala na okolity svet. Vtaky zurivo vyvreskovali, zacala ma znova boliet hlava. Zacala som sa jej laskavo prihovarat, pomedzi zvlyky som jej dohovarala uplne hovadiny.
''Zlatko, milacik, ides do divociny. Budes lovit, ano? Teraz to uz nebude o granulach a cistom zachodiku. Budes musiet lovit, Naomi. Naomi, pocujes ma? Lovit, lovit! To je zaklad! A ked na teba niekto zautoci, nebi sa. Radsej utec. Nedaj sa, ale musis utekat. Musis to zvladnut, Naomi! Lovit... Caka ta divocina, Naomi, musis, musis lovit,... lovit...'' Bolo mi zle samej zo seba, ale musela som to spravit. Niesla som ju daleko. Uz sme boli pri lese, tak som ju vypustila. Zoskocila mi z narucia do travy. Zvedavo sa obzerala, onuchavala zem. Zacala nahanat motyla, potom okusovat travu. So slzami v ociach som sa usmiala. Pohladkala som ju od hlavy cez cely cierny hebky chrbat az ku koncu chvosta. Prilis som ju nezaujimala. To je dobre, hovorila som si a srdce mi pukalo az som to pocula. Este chvilu som na nu pozrela, a ked som si to zacala rozmyslievat, prudko som vstala, otocila som sa a isla som prec. Neobzeraj sa, neobzeral sa dozadu, nesmies. Bude jej dobre.
Umierala mi dusa, plakala som.
Obisla som polovicu sv. Jura aby som sa nemusela stretnut s niekym s rodiny kym sa dostanem na zastavku. Na sadkarte som mala asi euro aj tridsať centov. V penazenske asi 15 centov, lebo tu dvacku mi matka samozrejme zobrala. Mobil som nemala. Cigarety ano. Asi sedem, neviem. Fajcila som jednu od druhej aj po ceste. Autobus prisiel skoro.
''Na nivy, študentský.''
Debilko mi dal celý, takze teraz som na tej karte nemala peniaze ani na cestu naspet. Prilis som sa nad tym vsak nezaoberala. V autobuse som sedela sama v dojsedacke, predomnou nejaky typek. Ked to uz s mojim tichuckym plakanim nevydrzal, cez plece mi podal balieck vreckoviek.
''V pohode? Tu mas, zober si.''
''Nie, dakujem, to je dobre.''
Kiezby. Nic nebolo dobre. Vobec nic. Ale to som este nevedela ze bude este zufalejsie.
Vystupila som na nivach, peso som presla k Alfredovi. Pozrela som smerom k balkonu, bolo vypnute. Tak asi je v izbe. Zazvonila som na zvoncek. Nic. Prilis ma to neprekvapilo, Alfred nezvykne otvarat na prve zazvonenie a vzdy ma pustenu hudbu nahlas. Alebo je v sprche po posilke. Zvonila som 5 minut. Nic. Potom nejaka mlada baba isla vyniest smeti, tak otvorila branu. Vysla som hore, bolest uz bola neznesitelna. Pulzovala mi hlava, nohy ma neposluchali, ale nejako som sa dostala hore k nemu pred bytove dvere. Zazvonila som. Zvoncek neprijemne drnčal. Raz, dva krat. Nic. Chytala ma panika. Preco mi toto urobil?! Povedal ze bude doma. Slubil to! Vedel ze pridem. Je v posilke? Isiel do obchodu?!
Sadla som si na rohožku, oprela som sa o stenu, prijemne chladila. Nevnimala som cas, ale pozrela som sa na Ipod na hodinky. Bolo tristvrte na sedem. Cakala som. Pri kazdom zastrkotani klucov som sa modlila aby to bol on. Preboha, ved ho prvykrat naozaj surne potrebujem a on sa na mna takto vyjebe?
Nevladala som mat ani ruky polozene na kolenach, zviezli sa mi na zem. Citila som sa ako handrova babika. Znova som pozrela na Ipod, aj ked hudbu som vobec nepocuvala, ani cestou autobusom. Bolo stvrt na devet. Este 10 minut ho pockam, slubila som si. Po svrthodinke som to vzdala. Vyjebal sa na mna. Proste sa vyjebal. Pozbierala som zvysne sily, vstala som a vysla som von. Mozno ho stretnes tak, ze pojde naproti. Dufaj. Ale nic.
Ale kam teraz? Prisla som na zastavku, prave prisla 50tka. Automaticky som nastupila, o zastavku dalej aj vystupila a znova nastupila na trolejbus. Račianske mýto, cigareta, električka.
Ocitla som sa v Rači, pred Strycovym domom. Az mi duša podskocila ked som videla ze jeho balkon svieti. Normalne som sa usmiala, aj ked ma z toho bolela potom tvár. Dotackala som sa ku vchodu, zazvonila som na zvoncek. A nic, zase. Co to ma byt, ved svieti! Skusila som este raz. Potom som si pomyslela ze mozno neotvara naschval, lebo Stryco nieje z tych co by mali svedomie a byt otvorit kazdemu. Obisla som znova malý činžiak a napäla som hlasivky. Dva - tri krat som zakričala jeho meno smerom k balkonu. Nic. Pozerala som, sliedila štipajucimi a napuchnutymi ocami ci sa neobjavi mužska silueta vo svetle. Ale nic sa nestalo. Prisla som este raz pred vchod a vtedy nejaky sused vychadzal von. Rychlo som vosla do domu a pos chodoch k bytovym dveram. Zhaslo sa svetlo, a tak som mohla vidiet ze cez skaru prenika svetlo. Zvoncek som nenasla, a tak som zaklopala. Nic, akurat som pocula nejae cupitanie. Co to je?! Zaklopala som este raz. Ozvalo sa stekanie. Malá Freja je doma, A TJ tiez, len ten by nerobil taky hluk, ako kocur musi byt tichy gentleman. Freja je doma a chalani nie? Chalani preto, lebo Stryco byva spolu s kamaratom. Klopala som este zopar krat, aj som volala ze 'To som ja, Kika, otvorte mi. Prosím...' Ale nic.
Co teraz? Naspet k Alfredovi? Ze mozno sa vratil... Ale keby nie, tak uz je neskoro pre elektrickove vílety po celej Bratislave. Nie, k Alfredovi nepojdem, uz sa na mna vyjebal. A kam? Pockam Stryca pred dverami? Zacinalo byt zima, kratke sako ma moc nehrialo. S otupenými zmyslami som pešo isla zase naspet na elektricku a vystupila som v Rači, len o niekolko zastaviek skor. U babky sa svietilo. Pozerala som na činžiak. Bolo mi zle. Na blvanie.
Zazvonila som na zvoncek. Ozvala sa babka, hned na prvy krat.
''Anoo?''
''To som ja.''
''Kikuška?''
''Ano.''
''No pod moja''
Skoro som sa musela po stvornožky šplhať hore shcodmi. Dvere otvorené dokorán.
Prisla som, pozdravila som, s extremnym vypetim sil som si rozlozila matrac a chystala sa zalahnut. Ale babka nie. Samozrejme, ked mama volala jej sestre, tak ta sestra bola u babky. Takze babka vedela o co ide. Zacala do mna hustit. Nieco ze ked jej otcovi zomrela manzelka za mlada, tak zacal pit, a nezvladal to a tiez ju bil, ale ze si nikdy nedovolila povedat mu nieco naspet. A ze ona tiez fajcila, ale ze mala aspon tolko 'chochmesu' aby vedela ze s tym nic neurobi. A ze naco mame klamem ze uz nefajcim, naco robim zle, preco provokujem,... nevnimala som ju. Mozog som si asi zabudla zbalit. Uz som vlastne spala. Babke zazvonil telefon, dobre som vedela kto to je. Volal otec, samozrejme. Babka mu nieco dobracky rozpravala, potom mi zaniesla mobil do kupelky, ze na, a uctu, Kikuška, uctu, a neprovokuj. nevladala som ani len pocuvat, nieto ete nieco mu odpovedat na tie vulgarizmi a urazky a vyhrazanie co mi vrieskal cez telefon. Len sa mi bez zvuku rinuly po tvari slzy. Potom sam bez pozdravu zlozil, ja som si utrela slzy, dala von sosovky a natrela na seba krem. O dve minuty volal zas. Babka zdvihla, pocuvala, potom ze ok, poviem jej. Ze sa mam zbalit a ist domov. Povedala som jej ze to uz nieje mozne, lebo ziadne autobusy uz nejdu, je neskoro a okrem toho uz ani nemam peniaze na cestu. Babka sa rozohnila, ze tak hadam tolko korun este mam a ze mama povedala ze prave teraz mi ide za dvadsat minut dalsi, posledny bus. Ocitla som sa na sadkovskej zastavke s dvoma eurami vo vacku. Prisiel bus, nasadla som, odviezla som sa tam, kde som chcela byt najmenej na svete.
Prisla som domov, v dome bola tma, ale u babusky a v nasich spalni cez skarocku pod dverami prenikalo svetlo. Potichu som vosla do svojej izby, prezliekla som sa do volneho tricka, dala dole sosovky - znova, zamkla som si izbu a isla som spat. Uz som neplakala, lebo som uz ani nemala čo.
Rano som sa zobudila, a mala som bolesti vecsie ako ta najvacsia opica. Nevladala som vstat.
Ked sa zacala ozyvat priroda, doslova som vypadla z postele a ako zombie som sa vteperila na vecko. A isla som naspet do postele. Obvykle som rano strasne hladna, teraz mi len pri myslienke na jedlo bolo tak zle, ze som myslela ze sa povraciam. Zisla som dole do kuchyne, babuska tam nieco uz varila, citila som jej pohlad na sebe. Nieco mi povedala, neviem co. Vzala som si jablko, pre kazdy pripad ze za tento den budem vobec hladna (uplne pochybnosti), a skleneny pohar, vysla som zase hore, do pohara naliala vodu a vhodila rovno dva aspiriny. Šumeli ako besne, ten zvuk ma upokojoval. Zamkla som sa.
Ale Maxim (mladsi brat) vie, ako sa to da odomknut aj zvonka, takze prisiel a zacal so mnou komunikovat. Pozerala som akoby cez neho, chudatko, musel si mysliet, ze som mrtva. Aj som zomrela vlastne. Teoreticky.
''Ja ta velmi lubim Kika. Velmi.''
Znova slzy, asi sa cez noc nazbierali. Ked videl ze placem, rozplakal sa tiez. Pohladkal ma po vlasoch a tym presiel aj po opuchnutej rane. Aukla som, stisla oči.
''Co je?''
Pomaly som mu vzala malú ruku a presla som si nou po tom navretom typli. Zhíkol.
''Kika! To kto ti spravil??''
Ukazala som mu aj škrabance na ruke. Škrabanec na tvari z druhej strany nasiel aj sam.
''Kto ti to?!''
Nadychla som sa, zhlboka.
''Mama.''
Vyskocil na nohy, kamsi odbehol. Doniesol babusku, ta sa mi zacala ospravedlnovat. Priniesla dve kocky ladu v sačku a prikladala mi ich na ranu. Bolelo to ako fras. Uz som sa nekontrolovala, plakala som, zo zufalstva, z ponizenia, z toho ze tam sedela, ta geriatricka stara debilka, co si nevie spocitat par eur a hadze vinu na mna. Potom povedala ze tie peniaze uz nasla. TAK TO JE POPICI FAKT!!!!
Zatinala som zuby, päste, dušu.
Naomi domov neprisla. Ale za to prisiel otec a povedal, že si mam na internete vyhladat vsetky mozne psychicke poruchy, vypisat si ich aj s kontaktami ludi alebo miest kde sa to lieci a ze to zo mna vytlcie, aj keby som kvoli tomu do skoly nemala chodit. Ale ja do skoly chodit budem, lebo tym padom nebudem doma. Že 'doma'... ! Domov je miesto, kde sa človek rád vracia, kde ho čakajú ludia, co ho maju radi. Tým pádom som bezdomovec.
Babuska odniesla lad a vratila sa s mojim mobilom. Polozila mi ho na stol.
A potom povedala ze tuto noc sa narodila Klaudia. V piatok trinásteho.
Peniaze som teda mala, cigarety tiez, kredit ako-tak v dobrom stave, nebola som ani tak vyhadzana, dobra som bola skratka. Mal to byt krasny piatok. Aj ked s casovym obmedzenim, ale krasny.
Uz som si skusala jemne prstom platnicky zehlicky, ci je dost horuca, ked sa mi do izby vrutila mama, brucho nadskakovalo prednou, a tesne za nou jej mama, moja uz trochu geriatricka babka.
Mama sa mi s cervenou tvarou od zlosti vrhla na kabelku, co lezala na mojej velikanskej taburetke pred zrkadlom. Nechapavo som na nu pozerala. Potom mi doslo, ze dopice, v kabelke mam cigarety a mama si mysli ze uz dva tyzdne nefajcim. Dopice, dopice! Mama mi jednym prudkym pohybom vysypala cely obsah kabelky na zem.
''Ty si zobrala babuske (to je ta babka - blog.vsuvka) dvadsat eur?! A co to ma byt toto?!!! Cigarety?! Ty ojebavacka! Ty hovno! Co to ma byt?! Ty kradoska, ty svina prijebana, ty pica! Bodaj by si, ... bodaj by si zdochla, ty pica! Ty pica, ty niesi moja dcera, odkial mas taketo maniere?! Ty kurva, kde sa kurvis, ty hovno?! Lozis babuske po veciach?! ''
''Mami, ale ja som jej nic ...''
''Drz si tu svoju zasranu hubu ty skurvus! Tu mas svoje cigaretky, ty pica! Na!''
Krabicka vyletela do vzduchu, padla na zem, mama sa na nu vyhrla, zacala ju trhat aj s cigaretami co boli vovnutri, zacala ich kmasat, lamať na polovice a tretiny.
''Tu mas ty fajciarka pojebana, znic si svoje pluca uplne, mne je to uz jedno, fajci si kolko chces, ale v mojom dome kradnut nebudes! To si mam pred tebou schovavat veci? To si mam vo vlastnom dome spravit trezor aby mi vlastna krv nekradla veci?! Ty kriminalnicka, ty HOVNO! Ty odrod! Suka!''
Pozerala som na roztruseny tabak po zemi. Moje Blackdevilky, vanilkove, sladke. S nadavkami sa do mna pustila aj babka. Hrozivo mavala prstom, vyzerala az smiesne.
''Mami, tych dvadsat eur som babuske nevzala, mam ich od Stryca. ''
''Aky Stryco?! Co mu ty si ze ti dava peniaze na tvoje kokotne piatky a ze ti dava drahé šatky a kredity ti nabija?! Co si mu ty?! Vies co si? Ja ti poviem, ty hovno, co si! Ty si obycajna kurva! Kolko si od neho vypytas ked mu vyfajcit kokota?!''
To uz bolo prilis. V mysli som pocitala od sto do 50, pekne odzadu, aby zo mna nevyhrklo nieco, co ju vyprovokuje.
''Babuska, ziadne peniaze som ti nevzala, Stryco mi ich pozical.'' - povedala som babuske po rusky a koniec vety som adresovala mame. Ta stala s takym zurivym pohladom, akoby bola pomätená a ked ma zasypala dalsom sprchou vulgarizmou a uraziek, zacala penit. Doslova. Z kutiku ust sa jej napenila slina, pri dalsom 'hovne' ju na mna trochu vyprskla. Bola ako besna. Ale urazky jej nestacili.
Medzi urazkami a nadavkami sa ani nenadychla, preto som zvysila hlas, aby som ju mohla prekricat, aby som sa mohla ason slovne branit.
''MAMI! ALE JA SOM TO NAOZAJ ....'' - a toto som nemala robit. Hned ako som zvysila hlas a pozrela jej priamo do oci, zacalo peklo.
''Ty na mna - nebudes - zvysovat - hlas!! Ty - suka - ty piča - ty skatina (po rusky - hovado)!!! .... ''
Kazdym slovom som dostala o buchnat do hlavy viac. Rukami som si zakryla hlavu, zacala mi kmasat vlasy, vytrhavala mi ich celymi chumacmi, prave mi vyschli zo sprchy. Zaskrabla mi do krku, do spankov, a ako ma bila, nejako som sa dostala k zarubne posteli. Klacala som, ona stala nadomnou a bila ma hlava - nehlava. Bolo jej jedno kam, zasiahla kde sa jej to podarilo. A podarilo sa jej aj to, ze ked ma schmatla za vlasy a zase mnou trhla, hlavou som narazila do ostrej hrany postele. Zatemnelo sa mi pred ocami, chytila ma ozajstna panika. To uz som nevydrzala. Tehotna - netehotna, je mi to uz jedno, doteraz som mala aspon tu uctu k tomu dietatu v jej bruchu, ale co je dost, je dost. Ruka mi vystrelila k udretemu miestu, otrela som si kožu tesne tam kde zacinaju vlasy, pozrela som sa na prsty. Lepkava krv sa mi rinula do oci. Uz som nevnimala, ze matka ma stale bije, ze ma kmase za vlasy, len mi to zavadzalo pri rozmyslani. Utrnula som. Prsty som mala polepene krvou, zacinala schnut a ja som na nu neveriaco civela. Neviem ci minutu, ci dve sekundy. Bolo to ako v spomalenom filme. Ja a moja rozbita hlava. Potom sa vsetko zrychlilo. Prudko som sa postavila, az sa mi zakrutila hlava. Mamu to tiez prekvapilo. So zuzenymi zrenickami som sa na nu pozrela. A bolo mi uz vsetko jedno.
''Ty suka. Ty hovoris ze ja som odrod? Ze JA som obluda?! Pozri sa sem,'' - prstami som si opäť siahla na ranu. Ukazalo som jej pred nosom zakrvavenu dlan. ''Na, sem sa pozri, ty! Ty... ty mierumilovná, milujúca matka! Ty stelesnene dobro a pokoj! Sem sa pozri! Kto je tu teraz obluda?! Este raz na mna zdvihnes ruku, a prisaham ako tu stojim, tehotnost alebo nie, budeme sa bit navzajom. Nie ty mna, a ja sa budem krcit na zemi. Ja, JA sama ta dobijem, ak na mna este raz siahnes!''
Hovorila som to pokojne, ale razne. Ale bolo to jedno. Moja mama neuznava kompromisy, dohody, debaty. Ona musi byt vzdy hore. Babka, kedze sa uci po slovensky asi co - to z mojho monologu pochopila a zo zakladu cisto socialistickeho zmyslu pre zivot a z vychovy sovietskeho zvezu ked detom aj ruky odrezavaju a tie maju tisko drzat hubu, lebo rodicom sa nesmie jedno krive slovo povedat, a nie este zvysovat hlasu - a zdvihnut ruku na rodica je uz totalne scifi,... takze pochopila, a s vytrestenymi ocami mi povedala ze som - hadajte co? Spravne, ze som hovno. Bolo mi to jedno, lebo ju neuznavam ako cloveka s ktorym mozno komunikovat na urovni. Ani mamu za taku osobu nepokladam, ale babuska by si nedovolila zdvihnut na mna ruku, lebo je po prve prilis stara a po druhe az moc nekonfliktna. Mama sa so syčaním a zatatymi pestami aj zubami vrhla opet na mna. Dobre vedela, ze to co som teraz povedala, vlastne nieje pravda, lebo niesom taka nemoralna aby som fyzicky ublizila zene ktora moze porodit kazdu chvilu. A dobila ma az smerom k stene, tam som sa zviezla na zem, lebo som stracala rovnovahu. Skriabala ma po rukach, po tvari, plula na mna, bila pestami a ked uz som bola na zemi, zacala do mna kopať. Uz som bola ale taka dobita, a tak som sa vypla ze ma to nebolelo. To sa aj hovori, ze ak na teba ide fizel s obuskom, tak vydrz, ze po tretom raze to uz necitis. Tak to bolo aj teraz.
''Vies co ty suka?! Daj mi telefon, zavolam tomu tvojmu Strycovi, ze ci je to pravda, aj ked dobre viem ze ojebavas, ty ojebavas furt!''
Aaa dopice! Nabrala som energiu a zdravy rozum a cez celu izbu som sa vysmarila po telefon, co lezal na stoliku. Uplne podvedome - cista intuicia - som ho vypla. Mama nevie moj pin, lebo niesom tak sprosta a naivna aby som mala styri nuly. Mama zacala vrieskat, vlastne pokracovala vo vrieskani.
A co som jej mala povedat? Ze no vies, maminka, tych dvadsat eur mi dal chlapik co ma raz odviezol domov na takom bielom bmwcku a potom sme isli na obed do Galanty a viem o nom len to, ako sa vola krstnym menom, kolko ma rokov a ze chova nejake velke psy a raz strieda auta? Uz vidim ako by sa potom upokojila.
Nakoniec mi ten mobil nejako doslova vyskriabala z ruky, alebo vykusala, uz neviem, vzala si ho do izby, vzala aj notebook, a neskor aj ipod - co som dostala od otca na Vianoce. Obvolala babku po otcovej strane a aj jej sestru, o ktorej poviem len to, ze vie byt horsia ako moja matka, a to myslim na opis charakteristiky bude stacit. Cigarety lezali na zemi, boli cierne a niektore uplne polamane. Zo vzlykanim, s vlasmi ako cukrova vata som ich zacala zbierat po zemi. Prisla mama a s nadavkami ma vysmiala, ze co si ich zbieram, potom si to rozmyslela a po kopanci sa vrhla na zem a zacala trhat este tie, co zostali ako tak celé a neposkodene. Prisla babuska, a povedala jej ze nech uz ma necha tak. Mama ju posluchla ale pred tym ako odisla mi so slovami 'suka, kriminalna pica' naplula do tvare. Spakruky som si slinu utrela a pozbierala asi este 9 cigariet. Nahadzala som ich spet do krabicky aj so zapalovacom, navliekla som si sako a zisla som dole. Potom som sa zhacila, a mudro som si vysla hore aj pre kluce. Mama na mna zahucala, ze kam to idem, ze na ziadnu diskoteku pojebanu kurevsku nepojdem, ze budem sedet doma, a ze pockam na otca kym pride, ze tam ma dobije este viac. Jupí som jej mala povedat alebo co? Babuska ma zastavila tesne pred vychodom z domu ze kam idem. A ja, obuvajuc si slapky som jej povedala ze zapaliť si. No a co. ''Kristinka, prosim ta, Kristinka, nechod, pocujes? Nekaz si zdravie. '' - prosila po rusky. Mala som v pici. Zapalila som si uz vo dvore, no a co ze to uvidi. Ze nekaz si zdravie. Halo?! Tvoja dcera mi prave mozno sposobila otras mozgu a ja si nemam ist zapalit lebo si pokazim zdravie?!
Vysla som von, do vinohradov. V slapkach sa mi zle kracalo. Bolo uz pol piatej, mala som sa obliect a ist za Alfredom, a potom zavolať Danovi ze ideme pit a potom do toho LOFTU. Nic. Svietilo slnko, az palilo, co bolo zvlastne, bolo uz dost neskoro. Vtaciky stebotali, prekrasny den. Pofukoval osviezujuci vanok. Sadla som si na murik, zapalila som si. Plakala som, ked som dofajcila, zapalila som si dalsiu, a dalsiu, az tam zostali len 4. Pozrela som na hodiny na nenavidenom kostole oproti nasmu domu. Bolo uz pol siedmej, a stale este ako tak svietilo slnko. Vtaky neprestavali spievat, vlastne tusim zacali este viac, asi preto, lebo sa chylilo k veceru. Bola som uz v takom stadiu, ked mi neslo ani plakat. Vygumovaná mysel, nedostatok vody v tele alebo co. Potom som si uvedomila, ze ten vecer nemozem doma zostat. Jednoducho neda sa. Nezvladnem to ked pride aj otec a zacnu do mna hustit obaja naraz. Uz ani nevladzem byt viac zbita, uvedomila som si, a ked som si to uvedomila, zacala ma strasne boliet hlava. Rana mi zacala pulzovat. Obzrela som si ruky. Doskriabane, malé ranky po nechtoch. Zrazu ma zacal boliet cely clovek. Vstala som, a zatackala som sa. Autopilotom som prisla domov, slnko uz zachadzalo a zacinalo byt šero. V dome bolo zhasnute. Mudro som si zobrala tie kluce, lebo ked som odomykala, bolo zamknute. Doma nikto nebol. Tento fakt mi bol len v prospech. Prisla som hore, nahlas som si pustila radio (kedze notebook mi zobrala). Potrebovala som totiz nieco, co by mi prehlusilo myslienky. Zacala som sa balit. Gatky, zubna kefka, zehlicka, nahradne tricko, kratase, krem, ... pracovala som sustredene a systematicky, nesmela som stracat cas. Dovtedy som sa nepozrela do zrkadla, ale ako som si balila veci do kabelky, aj pracovny zosit z rustiny (mozno si budem niekde pod mostom robit ulohu), periferne som svoj obraz zahliadla v zrkadle. Zachvatila ma hroza. Uz viem, preco sa na mna ten chlapik co isiel okolo vinohradov tak prelaknuto pozeral. Krv mi stekala z vlasov dole po lici az k linii brade a tam trochu po krku, az zastavila a zaschla. Trochu krvi som mala aj pod okom, asi som si ju rozmazala. Mala som strasne opuchnute oci od placu, predsa len, sosovky som mala stale v ociach. N ahlave mi narastlo zopar typlov, a pulzovali akoby mi na hlave mali zacat rast dalsie hlavy. Pri druhom spanku som mala kratky skrabanec ako od macky. Vlasy som mala ako ježibaba z Mrazika. Bolo mi to jedno.
Potom mi nieco napadlo. Isla som do nasich spalne, ci tam nemam telefon. Uplne by ma to zachranilo, aj ked som si uvedomovala, ze ked by som teraz odisla na aspon jednu noc spat niekde terbars k Strycovi, k Alfredovi, alebo keby prinajhorsom k tomu chlapovi s bmwckom (ktoremu som neverila nic, ani to ze ma tridsat, ani to ako sa vola, a psov uz vobec nie), nasi by ma mohli vysotpovat vdaka mobilu. Nevadi. Vosl som do izby, mobil som nenasla. Ale na kresle bol polozeny notebook, na nom ta vecicka pre internet ze zasunies a ides a este aj ipod spolu so sluchatkami. Zobrala som to cele ako bolo, hudbu potrebujem. Notebook som si zapla u seba na stole a vtedy zacali nervy. Prihlasenie, zapnutie internetu, facebook, modlila som sa nech je Alfred online, lebo Stryco na facebook prilis casto nechodi a ten Bmwckovy povedal, ze on facebook nema (uz chapete preco mu neverim). Facebook sa naloadoval, mala som asi 13 notifications ale kaslala som na ne, na to teraz predsa nemam cas. Alfred bol online, potesila som sa ako uz davno nie. Dufala som ze to ze je online aj znamena ze NAOZAJ sedi na facebooku. Napisala som mu ze ci mozem unho dneska spat. Zacal mi odpisovat, nadej vo mne vzrastala. Napisal ze ano, ze co sa deje. Na vysvetlovacky som sa necitila, ani som na ne nemala cas. Ze potom mu to vysvetlim. On ze ok, ale rano mu ma prist tatko a ze by ma musel vykopnut. Nevadi. Napisala som mu, ze nech ma teda caka, ze to velmi potrebujem. Rychlo som sa vypla, notebook zbalila a dala som ho na miesto, odkial som ho vzala. Ipod som si hodila do kabelky. Umyla som sa, aby som nebola zakrvavena, namejkapovala som sa, hlavne okolo oci, na maskaru a ostatne veci som uz kaslala. Dala som si velke slnecne okuliare, uhladila som si ako tak vlasy, a vysla som von. Ako som sa v predsieni obuvala, prisla za mnou macka. Naomi sa mi obtrela o nohu, spytavo zamnaucala. Zaupela som. Chvilka premyslenia. Fakt len chvilocka. Vybehla som este raz hore do izby a schmatla jej specialny uterak. Zisla som zase dole a podarilo sa mi ju zamotat do tej osusky, aby sa nemrvila a aby nevyskocila von, skor ako bude treba. Branila sa, videla ze sa ju chystam niekam odniest. Zabalila som ju do uteraku, hlavne pod chvost, aby sa od strachu nepocurala, lebo to zvykne robit. V jednej ruke zbalena kabelka a pod pazuchou zvijajuca, protestujuca Naomi. Zamkla som. Nesla som vsak hned smerom k zastavke autobusov. Zamierila som do vinohradov. Neboli daleko. Po ceste som sa rozplakala ale macka sa uz ukludnila. Pokojne sa niesla, pozerala na okolity svet. Vtaky zurivo vyvreskovali, zacala ma znova boliet hlava. Zacala som sa jej laskavo prihovarat, pomedzi zvlyky som jej dohovarala uplne hovadiny.
''Zlatko, milacik, ides do divociny. Budes lovit, ano? Teraz to uz nebude o granulach a cistom zachodiku. Budes musiet lovit, Naomi. Naomi, pocujes ma? Lovit, lovit! To je zaklad! A ked na teba niekto zautoci, nebi sa. Radsej utec. Nedaj sa, ale musis utekat. Musis to zvladnut, Naomi! Lovit... Caka ta divocina, Naomi, musis, musis lovit,... lovit...'' Bolo mi zle samej zo seba, ale musela som to spravit. Niesla som ju daleko. Uz sme boli pri lese, tak som ju vypustila. Zoskocila mi z narucia do travy. Zvedavo sa obzerala, onuchavala zem. Zacala nahanat motyla, potom okusovat travu. So slzami v ociach som sa usmiala. Pohladkala som ju od hlavy cez cely cierny hebky chrbat az ku koncu chvosta. Prilis som ju nezaujimala. To je dobre, hovorila som si a srdce mi pukalo az som to pocula. Este chvilu som na nu pozrela, a ked som si to zacala rozmyslievat, prudko som vstala, otocila som sa a isla som prec. Neobzeraj sa, neobzeral sa dozadu, nesmies. Bude jej dobre.
Umierala mi dusa, plakala som.
Obisla som polovicu sv. Jura aby som sa nemusela stretnut s niekym s rodiny kym sa dostanem na zastavku. Na sadkarte som mala asi euro aj tridsať centov. V penazenske asi 15 centov, lebo tu dvacku mi matka samozrejme zobrala. Mobil som nemala. Cigarety ano. Asi sedem, neviem. Fajcila som jednu od druhej aj po ceste. Autobus prisiel skoro.
''Na nivy, študentský.''
Debilko mi dal celý, takze teraz som na tej karte nemala peniaze ani na cestu naspet. Prilis som sa nad tym vsak nezaoberala. V autobuse som sedela sama v dojsedacke, predomnou nejaky typek. Ked to uz s mojim tichuckym plakanim nevydrzal, cez plece mi podal balieck vreckoviek.
''V pohode? Tu mas, zober si.''
''Nie, dakujem, to je dobre.''
Kiezby. Nic nebolo dobre. Vobec nic. Ale to som este nevedela ze bude este zufalejsie.
Vystupila som na nivach, peso som presla k Alfredovi. Pozrela som smerom k balkonu, bolo vypnute. Tak asi je v izbe. Zazvonila som na zvoncek. Nic. Prilis ma to neprekvapilo, Alfred nezvykne otvarat na prve zazvonenie a vzdy ma pustenu hudbu nahlas. Alebo je v sprche po posilke. Zvonila som 5 minut. Nic. Potom nejaka mlada baba isla vyniest smeti, tak otvorila branu. Vysla som hore, bolest uz bola neznesitelna. Pulzovala mi hlava, nohy ma neposluchali, ale nejako som sa dostala hore k nemu pred bytove dvere. Zazvonila som. Zvoncek neprijemne drnčal. Raz, dva krat. Nic. Chytala ma panika. Preco mi toto urobil?! Povedal ze bude doma. Slubil to! Vedel ze pridem. Je v posilke? Isiel do obchodu?!
Sadla som si na rohožku, oprela som sa o stenu, prijemne chladila. Nevnimala som cas, ale pozrela som sa na Ipod na hodinky. Bolo tristvrte na sedem. Cakala som. Pri kazdom zastrkotani klucov som sa modlila aby to bol on. Preboha, ved ho prvykrat naozaj surne potrebujem a on sa na mna takto vyjebe?
Nevladala som mat ani ruky polozene na kolenach, zviezli sa mi na zem. Citila som sa ako handrova babika. Znova som pozrela na Ipod, aj ked hudbu som vobec nepocuvala, ani cestou autobusom. Bolo stvrt na devet. Este 10 minut ho pockam, slubila som si. Po svrthodinke som to vzdala. Vyjebal sa na mna. Proste sa vyjebal. Pozbierala som zvysne sily, vstala som a vysla som von. Mozno ho stretnes tak, ze pojde naproti. Dufaj. Ale nic.
Ale kam teraz? Prisla som na zastavku, prave prisla 50tka. Automaticky som nastupila, o zastavku dalej aj vystupila a znova nastupila na trolejbus. Račianske mýto, cigareta, električka.
Ocitla som sa v Rači, pred Strycovym domom. Az mi duša podskocila ked som videla ze jeho balkon svieti. Normalne som sa usmiala, aj ked ma z toho bolela potom tvár. Dotackala som sa ku vchodu, zazvonila som na zvoncek. A nic, zase. Co to ma byt, ved svieti! Skusila som este raz. Potom som si pomyslela ze mozno neotvara naschval, lebo Stryco nieje z tych co by mali svedomie a byt otvorit kazdemu. Obisla som znova malý činžiak a napäla som hlasivky. Dva - tri krat som zakričala jeho meno smerom k balkonu. Nic. Pozerala som, sliedila štipajucimi a napuchnutymi ocami ci sa neobjavi mužska silueta vo svetle. Ale nic sa nestalo. Prisla som este raz pred vchod a vtedy nejaky sused vychadzal von. Rychlo som vosla do domu a pos chodoch k bytovym dveram. Zhaslo sa svetlo, a tak som mohla vidiet ze cez skaru prenika svetlo. Zvoncek som nenasla, a tak som zaklopala. Nic, akurat som pocula nejae cupitanie. Co to je?! Zaklopala som este raz. Ozvalo sa stekanie. Malá Freja je doma, A TJ tiez, len ten by nerobil taky hluk, ako kocur musi byt tichy gentleman. Freja je doma a chalani nie? Chalani preto, lebo Stryco byva spolu s kamaratom. Klopala som este zopar krat, aj som volala ze 'To som ja, Kika, otvorte mi. Prosím...' Ale nic.
Co teraz? Naspet k Alfredovi? Ze mozno sa vratil... Ale keby nie, tak uz je neskoro pre elektrickove vílety po celej Bratislave. Nie, k Alfredovi nepojdem, uz sa na mna vyjebal. A kam? Pockam Stryca pred dverami? Zacinalo byt zima, kratke sako ma moc nehrialo. S otupenými zmyslami som pešo isla zase naspet na elektricku a vystupila som v Rači, len o niekolko zastaviek skor. U babky sa svietilo. Pozerala som na činžiak. Bolo mi zle. Na blvanie.
Zazvonila som na zvoncek. Ozvala sa babka, hned na prvy krat.
''Anoo?''
''To som ja.''
''Kikuška?''
''Ano.''
''No pod moja''
Skoro som sa musela po stvornožky šplhať hore shcodmi. Dvere otvorené dokorán.
Prisla som, pozdravila som, s extremnym vypetim sil som si rozlozila matrac a chystala sa zalahnut. Ale babka nie. Samozrejme, ked mama volala jej sestre, tak ta sestra bola u babky. Takze babka vedela o co ide. Zacala do mna hustit. Nieco ze ked jej otcovi zomrela manzelka za mlada, tak zacal pit, a nezvladal to a tiez ju bil, ale ze si nikdy nedovolila povedat mu nieco naspet. A ze ona tiez fajcila, ale ze mala aspon tolko 'chochmesu' aby vedela ze s tym nic neurobi. A ze naco mame klamem ze uz nefajcim, naco robim zle, preco provokujem,... nevnimala som ju. Mozog som si asi zabudla zbalit. Uz som vlastne spala. Babke zazvonil telefon, dobre som vedela kto to je. Volal otec, samozrejme. Babka mu nieco dobracky rozpravala, potom mi zaniesla mobil do kupelky, ze na, a uctu, Kikuška, uctu, a neprovokuj. nevladala som ani len pocuvat, nieto ete nieco mu odpovedat na tie vulgarizmi a urazky a vyhrazanie co mi vrieskal cez telefon. Len sa mi bez zvuku rinuly po tvari slzy. Potom sam bez pozdravu zlozil, ja som si utrela slzy, dala von sosovky a natrela na seba krem. O dve minuty volal zas. Babka zdvihla, pocuvala, potom ze ok, poviem jej. Ze sa mam zbalit a ist domov. Povedala som jej ze to uz nieje mozne, lebo ziadne autobusy uz nejdu, je neskoro a okrem toho uz ani nemam peniaze na cestu. Babka sa rozohnila, ze tak hadam tolko korun este mam a ze mama povedala ze prave teraz mi ide za dvadsat minut dalsi, posledny bus. Ocitla som sa na sadkovskej zastavke s dvoma eurami vo vacku. Prisiel bus, nasadla som, odviezla som sa tam, kde som chcela byt najmenej na svete.
Prisla som domov, v dome bola tma, ale u babusky a v nasich spalni cez skarocku pod dverami prenikalo svetlo. Potichu som vosla do svojej izby, prezliekla som sa do volneho tricka, dala dole sosovky - znova, zamkla som si izbu a isla som spat. Uz som neplakala, lebo som uz ani nemala čo.
Rano som sa zobudila, a mala som bolesti vecsie ako ta najvacsia opica. Nevladala som vstat.
Ked sa zacala ozyvat priroda, doslova som vypadla z postele a ako zombie som sa vteperila na vecko. A isla som naspet do postele. Obvykle som rano strasne hladna, teraz mi len pri myslienke na jedlo bolo tak zle, ze som myslela ze sa povraciam. Zisla som dole do kuchyne, babuska tam nieco uz varila, citila som jej pohlad na sebe. Nieco mi povedala, neviem co. Vzala som si jablko, pre kazdy pripad ze za tento den budem vobec hladna (uplne pochybnosti), a skleneny pohar, vysla som zase hore, do pohara naliala vodu a vhodila rovno dva aspiriny. Šumeli ako besne, ten zvuk ma upokojoval. Zamkla som sa.
Ale Maxim (mladsi brat) vie, ako sa to da odomknut aj zvonka, takze prisiel a zacal so mnou komunikovat. Pozerala som akoby cez neho, chudatko, musel si mysliet, ze som mrtva. Aj som zomrela vlastne. Teoreticky.
''Ja ta velmi lubim Kika. Velmi.''
Znova slzy, asi sa cez noc nazbierali. Ked videl ze placem, rozplakal sa tiez. Pohladkal ma po vlasoch a tym presiel aj po opuchnutej rane. Aukla som, stisla oči.
''Co je?''
Pomaly som mu vzala malú ruku a presla som si nou po tom navretom typli. Zhíkol.
''Kika! To kto ti spravil??''
Ukazala som mu aj škrabance na ruke. Škrabanec na tvari z druhej strany nasiel aj sam.
''Kto ti to?!''
Nadychla som sa, zhlboka.
''Mama.''
Vyskocil na nohy, kamsi odbehol. Doniesol babusku, ta sa mi zacala ospravedlnovat. Priniesla dve kocky ladu v sačku a prikladala mi ich na ranu. Bolelo to ako fras. Uz som sa nekontrolovala, plakala som, zo zufalstva, z ponizenia, z toho ze tam sedela, ta geriatricka stara debilka, co si nevie spocitat par eur a hadze vinu na mna. Potom povedala ze tie peniaze uz nasla. TAK TO JE POPICI FAKT!!!!
Zatinala som zuby, päste, dušu.
Naomi domov neprisla. Ale za to prisiel otec a povedal, že si mam na internete vyhladat vsetky mozne psychicke poruchy, vypisat si ich aj s kontaktami ludi alebo miest kde sa to lieci a ze to zo mna vytlcie, aj keby som kvoli tomu do skoly nemala chodit. Ale ja do skoly chodit budem, lebo tym padom nebudem doma. Že 'doma'... ! Domov je miesto, kde sa človek rád vracia, kde ho čakajú ludia, co ho maju radi. Tým pádom som bezdomovec.
Babuska odniesla lad a vratila sa s mojim mobilom. Polozila mi ho na stol.
A potom povedala ze tuto noc sa narodila Klaudia. V piatok trinásteho.
nedeľa 1. mája 2011
Old school IB
Zoznam ľudí a vecí, čo mi budú chýbať zo starej školy:
- Bianka (celá ako je, aj keď má nerviská a pičuje, babo moje líco-kučeravé, milujem ťa jak koňa (ale ruky preč od alfreda už :D ) )
- If (celá ako je, aj keď pičovala dávno pradávno, zlato som strašne rada že sme našli k sebe cestu, a mam piči že to znelo tak strašne sentimentalne ako z nemeckej telenovely)
- Peťka (aj s jej : Kikša, lubiš ma? Tak mi podrž toto prosim ťa...)
- Laky a Bendži (aj keď jeden zazerá a druhý robí pičoviny všade kade chodí)
- Dano (lebo škoda že sme sa začali baviť až takto neskoro...)
- Braňo (lebo ťa mám rada aj keď miluješ Bianku a mne si nezahral goodbye pesničku (ale serie ma to stále) )
- Andrew (a najviac to tvoje 'šak povim, ne?' a to, ako homosexualita 'jednoducho nieje ono!')
- Kim (lebo ťa poznám odvtedy čo sme tancovali v tesných ružovučkých kostýmčekoch na tanečnej...)
- Lina (lebo ťa TAKTO strašne lubim a aj tvojho psa (bang bang) )
- Gogouš (lebo keby tvoje nohy merali o číslo viac, tak sa v nich pojdem člnkovať na Dunaj. Mám ťa rada, posluchaj frajerky :D )
- Matuš (LEBO!)
- Shanelle (lebo si jednoducho anjel čo zablúdil na zem. Lubim ťa :) )
- Vaľa (lebo si ma naučila podstivo nakupovať :D a lebo som bola s tebou v tábore na izbe ešte keď si vyzerala ako Harry Potter :D )
- Zuzka (lebo Batida bez cigariet dala zabrať :D )
- Adam I. (lebo stále ma to ťahá na ten squash :P )
- Adam II. (lebo neviem, ale budeš mi chybať :) )
- Riško (lebo ťa mám rada :) )
- takí tí 'real' IB-ci. Na ktorých sme sa s Biuškou smiali a z ktorých sme mali s Biuškou nervy :D
- divní ľudia (napr. tá obrovská veselá baba z tretieho poschodia čo sa s nami furt bavila a nikto ju vlastne nepozná)
- Polakovičová (dobrá učiteľka, už len keby mala pohlady, pohyby a hlavne hlášky ako Polonyová tak sa jej vyrovná...)
- Polonyová (lebo ona je proste to, čo nikdy žiadny učiteľ na žiadnej škole nebude. Ona je top, ona je sen, ona je vrchol špičky najlepších učiteľov. Nobelovku jej jebnúť do ruky by bolo zbytočné. Komenský sa nehrabe...)
- Yoder (može byť niekto tak CUTE ako on? Može ->)
- Kubalák (mať s ním telesnú tak si budem vyberať čisté VYŽEHLENÉ tričko každú jednu hodinu, vyberiem si najkrajšie tepláky, a denne budem cvičiť aj potajomky na dvdčku v noci so Zorou Czoborovou aby som vyzerala, že idem z telesnej maturovať)
- Monošíková (Je to _ _ _ _, ale temperičr a kapr tú sulféjt a ešte vela vecí by si mala nechať patentovať)
- Hanulovej výroky a krieda na hube
- Baretková, prezúvkarsky založená ringla (Ja ti tie palacinky podržím, ty sa choď prezuť. Teta, netreba, tie palacinky udržím.)
- Rómske upratovačky s maďarským nárečím (top :D KAŽDÁ streda o piatej, kuk do triedy, jaj, prepáčte!)
- Žitná a jej konverzácie s náprotivnými stenami
- Carterove vtípky, ktoré buď nikto nepočuje alebo ak aj počuje, tak im nikto nerozumie.
- TOK. Džeah! :D vysvetlivky niesú potrebné. Kto zažil - rozumie, kto nezažil – nepochopí.
- Gauče, aj ten preliačený.
- Internet s rýchlosťou tristo mega za sekundu
- štúdio, kde strašne cvičíme (ohadzovanie sa fitloptami – telesnový sen)
- BUFET <3 nedostižný. Fornetti, pizzarožky, zapekačky, mozarellové bagety <3 narýchlo kúpená Mäta, keď má Bia nervy)
- Vestibul. Chcela by som vedieť, kolko krát som za tie roky povedala vetu 'stretneme sa vo vestibule')
- Smradlavá jedáleň
- Tarhoňa
- Dukátové buchtičky
- Kuracie stehno so suchou, strašne slanou ryžou. Mňam
- paradajková polievka
- kurací perkelt
- Halušky
- Segedín :D
- Garážová zóna
- Prvý, a aj zabudnutý druhý park <3
- Batida
- … a strašne vela iných vecí.
Budete mi chýbať, ale neopustím vás. Idem ďalej, mením život, posúvam sa inde, ale spomienky a priatelia ostávajú. V srdci, navždy.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)