Nenavidim sviatky. Lebo väcsinou sa na sviatky zostava doma. S rodinou. Woohoo! Paneboze... Ked sa este k tomu nejaky ten sviatok zlúči do viacerých dní a nazve sa to ze prazdniny, som kaput. Totalne. Nenavidim to. Viac ako hríby.
S totalne mastnými vlasmi, v domácej mikine, v ošúchaných gatiach a maminých starých zimných čižmách, čo vyzerajú ako po obidvoch svetových, bez makeupu a elánu som išla po ruštine do teska, lebo mama niečo chcela kúpiť. Lúpané mandle, vajíčka, veľké maslo a korenie, o ktorom ani jedna predavačka netušila, že existuje. Dobrá vec na sviatkoch je, že teoreticky všetci (nerátajúc španielske a čínske turistky a dôchodcov s jedným rožkom vo veľkom vozíku) sú zalezení doma a obchodné domy sú ľudoprázdne. Ešte k tomu pridajte fakt, že vonku otrasne pršo-mrholí a vyjde vám Mesto duchov. Takže tie mastné vlasy bolo posledné, čo ma naozaj trápilo. Už som platila a nanosekundu pred technickým ženským hlasom ako z Lumenu hlásajúc 'Pokladňa 26 voľná!' mi ktosi zakryl oči. Ešte sa mi len nejaké nehorázne studené a tenké prsty dotkli hlavy a v pude maximálnej sebazáchovy som sa okamžite otočila. Stála tam Kaja v tom svojom úzkom čiernom kabátiku a Natalia. Prekvapene som nadvihla obočie a pri pohľade na Kajinu vysmiatu tvár orámovanú zmoknutými kučerami som hneď vedela, že moja práve vychladnutá depka zachvílu znova vykypí. Deň predtým som totižto masochisticky volala Peti, ktorá bola spolu s Biou a Zuzkou na neviem koľko dní na Donovaloch. Nechala som si píliť mozog karbofrézou o tom, že Bia sa ledva zmestila do auta, že Peťa sa opitá vyčúrala do umývadla, aby nezobudila mamu a že vlastne sa nič také extra neudialo. Ale boli spolu, ako kamošky. BFF. Super. Celý hovor som zahrala ako Oscarmi ostrielaná herečka a tvárila som sa, že jediné, čo ma serie je môj brat, ktorý mi pri tom, ako telefonujem hádže Človeče nezlob se panáčikov do hlavy.
'Áhoj, Kikuš! Čo ty tu? Nakupuješ?'- veselo sa ma spýtala Kaja. No nie, ja sa tu len tak prechádzam s poloplným košikom v tesku a pohladom hypnotizujem pokladne...
'Nie, len sa tu tak prechádzam. A vy?' - odpovedala som bez sebamenšieho náznaku radosti, že ich vidím. Neviem, či je to môj talent, alebo prehra charakteru, že sa jednoducho neviem hrať na niečo, čo momentálne niesom, a to pred reálnymi očami reálnych divákov. 99,9% ľudí, ktorých poznám, to berú ako môj namyslený egoizmus. Chcela by som povedať, že im to nevyčítam... ale ako som už spomenula, neviem sa na niečo hrať. Už v tej sekunde, ako som ich videla spolu stáť v tom posratom tesku, akoby boli na vílete na neznámej plánete bez GPS, som vedela, že možnosť typu 'Úplne náhodou sa tu stretli' je totálne vylúčená.
'Počuj, Kika, nevieš kde by sa tu našlo uhlie?' - spýtala sa Kaja a ja som sa cítila tak nepodstatne ako tá teta v modrom tričku, čo mi práve blokovala tie lúpané mandle, ale s nepatrným rozdielom, že ešte oveľa, oveľa nepodstatnejšie.
'Ste v potravinách, pochybujem že to tu bude...' - odpovedala som. Vôbec to nebol úmysel robiť sa na múdru. Rozprávam, ako mi papula narástla, sorry. Niekedy som taktná, ale chápete, nemôžem strážiť každé jedno slovo. Snažím sa, ale vyžaduje si to pochopenie pre situáciu. Buďte taktní, keď jediný pokec s kamarátkami resp. spolužiačkami je náhodne v tesku a vy akurát tak rozmýšlate, ktorým smerom ukázať, aby si mohli ony kúpiť uhlie. Uhlie!!
Potom mi napadla otázka, a (ja idiotka) som ju vyslovila ešte predtým, ako som si stihla uvedomiť moju reakciu na odpoveď.
'Načo vám je uhlie?' - čistá tupá zvedavosť. Že 'kto je zvedavý, bude skoro starý' - takýmto neuváženým tempom mi budú v dome dôchodcov vymieňať plienky v dvadsiatke...
Natalia sa nadýchla, že odpovie, ale Kaja, rýchla a klzká Ryba, ju pohotovo predbehla: 'Na šišu!'
Prásk! Depresívny balónik naplnený žieravou kyselinou sa v mojom vnútri rozpleskol. Nasledovalo blur vision, doprevádzané nedostatočným prísunom kyslíku do mozgu a hlavne do pľúc a napokon takmer totálne zatemnenie. Rozmazaná čerň sa mi najskôr periférne vkrádala do očí, a cez hučanie v ušiach som matne, akoby z diaľky počula predavačku, ako im radí, že tam niekde pri pracích práškoch by to malo byť. Slušne som zamrmlala niečo ako čaute a vyštartovala som po schodoch von. Tam som sa márne snažila nadýchnuť čerstvého vzduchu. Rozkašlala som sa. Pritmolila sa ku mne nejaká bezďáčka, že nové číslo notabene.
'Nechcem!' - vyhrklo zo mna samo od seba, a takmerbehom som utekala domov. Ani teleportom by som nebola doma skôr. Cestou som si nechala dážď padať na hlavu a na tvár, zvierala som zatvorený daždnik v ruke tak silno, až mi obeleli hánky, asi štyri krát som sa potkla a raz som spadla. Prišla som domov a zas som nevedela nič hrať, vybalila som z kabelky nákup a čo najrýchlejšie som vybehla do hornej izby. Preč od ľudí, preč od sveta. Preč od seba.
Naučila som sa plakať bez zvuku. Naomi mi vyskočila do lona a oňuchávala mi slzy. O chvíľu sa mi skrútila do klbka a zaspala sladkým mačacím spánkom. 'Ty máš úžasný život, Naomi, vieš to?' - potichu som povedala a zaborila som si nos do jej hodvábnej čiernej srsti. Lenivo pootvorila jedno oko, zapriadla, a znova zaspala.
Z notebooku som si pustila Aleshu Dixon a jej To love again. Keď sa to prehralo 4 krát, začalo mi to liezť na nervy a tak som urobila ešte väčšiu chybu. Pustila som si nehorázne realistický Kontrafakt - Pravda bolí.
Do izby mi prišla mama. Na tvári mala ten ustarostený výraz, ktorý používa vtedy, keď sa otec o mňa začne zaujímať. Ale nie tak, že by sa ma niečo (napr. na moje pocity atď.) spýtal z očí do očí, ale spýta sa to cez mamu. Volám to zbabelá komunikácia.
'Čo sa ti stalo?'
Nechcela som jej nič hovoriť. Naivne som dúfala, že keď zážitok spred 20tich minút nevyslovím nahlas, nebude to také strašné. Okrem toho sa takéto moje zážitky vždy pri najbližšej rodinnej hádke použijú proti mne...
'Nič dôležité,' - ...len som zase jediná na svete na sviatky sama doma a jediná moja komunikácia s vonkajším svetom sa ZASE obmedzila na noci u babky, Kolibu a prázdny byt s frajerom, infantilné hry na facebooku a chat s luďmi, ktorých som nevidela asi 3 roky a najbližších XY rokov ich tiež asi neuvidím. Inak všetko v totálnej pohodičkéé!
'Ale prosím ťa, vidíme to na tebe, že sa niečo deje. Počúvaj, teraz ako chodíš s 24ročným chlapcom, si myslím, že by si mi mala povedať, čo sa stalo. Aj otec sa ma potichu spýtal, ...'
A je to tu. Voilá! a ešte aj s predstihom polminúty.
'Mami, s Máriom to nemá nič spoločné... Niesom tehotná, ani nič. Nejde o to.'
'Tak niečo v škole?'
'Mamíí! Nie všetky problémy sú o tom, koľko rokov má môj chalan a čo sa deje s mojou školou!'
'Dobre, veď oukej. Tak čo sa stalo? Mne to môžeš povedať. My sme tvoji rodičia, a aj keď sa ti zdá, že nás nezaujímaš, nieje to tak. Máme ťa radi, tak mi prosím ťa povedz, čo sa stalo.' blablabla... To už je ako ľudová pesnička. Všetci ju poznajú, ale len pofidérni folklóristickí idioti ju spievajú radi.
'Bude to použité proti mne.'
'Ale prosím ťa!'
'Stavíš sa?'
'Čo sa stalo?'
Vedela som, že sa mi neuľaví, že sa to nevyrieši, že sa nebudem cítiť lepšie a že to nezostane bez komentára a 'dobrej rady'. Ale zas a znova sa prejavili moje masochistické sklony, tak som jej to povedala.
Neuľavilo sa mi, cítila som sa horšie, a vypočula som si niečo v zmysle 'tak asi bude niečo v tebe, spýtaj sa ich, ale ty si mi to spravila tiež, pamätáš, vtedy keď som chcela ísť na aerobic a ty si nechcela ísť so mnou, možno im omylom dávaš najavo, že ich nepotrebuješ, ...'.
Čo som jej mala povedať? Že áno, mami, asi máš pravdu, vlastne si za to môžem sama, som egoistický, namyslený intelektuál, ktorí chce, aby ho všetci nechali na pokoji a zároveň má depky, že po ňom ani pes neštekne?
Objala ma, a prinútila vybrať umývačku a spraviť koláč.
Emotívne som miešala žĺtka s cukrom a rozmýšlala, či to napíšem a postnem všetkým na facebook. Že nech ma to zvnútra nevyžerie.
A moja druhá miska Váhy, ta pochybovačná, racionálna, inteligentná, taktná a konzervatívna sa zachvela, že nech na to ani nemyslím, lebo sa tým všetko len zhorší ako pri tých minulých Poznámkach. A potom sa ozvala tá silnejšia miska, tá emotívna, ktorá do všetkého skáče po hlave...
