Rodinka

    Celý deň som žehlila, asi tak na dva obrovské metrové koše prádla toho bolo. Musela som, na mamin povel, lebo že už to vypraté prádlo nemá kam dávať. Ja že ok, veď taká chill nedelka, pri telke, a že vraj pri žehlení sa spáli kalórií za dve hodiny toľko, čo za jednu na aerobiku. Kukla som sa do zrkadla, v stehnách som sa rozšírila mierne, také že všimnem si to len ja, ale to je najdôležitejšie, lebo ak sa ja sama necítim dobre, tak ani na ostatných nebudem dva krát milá. Nuž, načo obviňovať zrkadlo, ak sa mi tie stehná fakt zväčšili, takže ok, dala som si polhodinový spinning a hor sa do žehlenia. Mama mi dala ešte vysávačové inštrukcie a odišla aj s babuškou a Klaudiou kočíkom krížom cez hory - doly až do Kauflandu. Paráda. 

     Cez Glee až po Zitu na krku, s ktorou som mala fotku v mobile (ktorý mi nejaký dobrák čorkol, ale to je iná story...) som si pozrela všetko, ale ako áno, ako nie, celkom som zabudla na to, že ono treba aj medzi vysávaním, umývaním okien, žehlením a občasného facebookovania aj jesť. Takže mi o takej piatej - šiestej prišla naspäť mama. 

M: Ty si ešte nepožehlila všetko?!

L: Nie, mami. Inak ahojte...

M: Veď si na to mala celý deň!!

L: Ty si nevidela koľko toho bolo? Veď to som nemala ani ako stihnúť!

M: Si sa zajeb... (videla že práve vošla babuška, tak nechcela byť vulgárna - ) si sa flákala, že?! Čumela si do telky a na ostatné si sa vykašľala, že áno?!

L: Mami,...

M: Aspoň si povysávala čo som ti povedala?!

L: Áno...
M: Čo si jedla?
L: (Po krátkom zamyslení sa) ... ÉH, od raňajok vlastne nič. Som zabudla, a nebola som hladná.
M: Tebe už fakt načisto šibe?! Čo teraz ako máš nejakú diétu alebo čo?! Chceš byť anorektička?!!
L: Mami,...

     Vyšla ako slon v ruji hore po schodoch na horné poschodie, ktoré som mala celé povysávať. Môj brat sa totižto deň pred tým rozhodol že by bol fasa nápad rozbiť strúhatko preplnené od struhadiel na zem, prééésne v strede poschodia medzi izbami, takže sa to bohovsky poroznášalo po všetkých horných izbách. Kto to mal poupratovať? Jedine ja, lebo chlapi rodiny museli ísť na dvojdňový výlet. A ostatné ženy musia ísť súrne tiež na pol dňa von. Nič, ľudia prežijú aj Katrinu, takže otrasní rodičia je to najmenej.

     Potom, keď už som úplne všetko dožehlila, byt sa ligotal aj s oknami, . . . proste všetko porobené, akurát moje vlasy v takom stave že od piatka čo som mala oslavu som si tie kučery ani len nevyčesala, o umytí ani nehovorím, lebo som mala asi tak čas skočiť na hajzel a najesť sa, . . . no tak potom došli chlapi domov. Volala mi akurát mama, ktorá zase išla (aj s babuškou a s malou) na nejakú kofolu či čo, že mám spraviť toto a hento ešte, a že či som sa už osprchovala, a ja že nie, že práve sa idem, a do toho mi začne otec (žiadne ahoj, ani bú, a mú už vobec) hulákať.

O: No tak na to zabudni!! Na to si mala celý deň čas, teraz sa ide Maxim a po ňom idem ja. To čo si robila celý deň?! Si sa zajebávala, že?! Šak ale jasné, veď klasika!

L: Nie, ja som,...

O: Ale prosim ťa, myslíš že mňa to zaujíma? Mala si na to cely deň proste ... (a ďalej pokrčoval, zatiaľ čo ja som začala hovoriť cez neho = nebolo rozumieť ani mna ani jeho, ale to bolo aj tak jedno)

L: Otec, prestaň na mňa vrieskať! Ja som celý deň žehlila!! Nehuč na mňa! Prečo hneď jak dojdeš musíš na mňa ziapať? Čo som ti spravila ako?

O: Ale choď do riti! Ja na toto nie som zvedavý...

L: Neziap na mňa!!!

Začala som zvyšovať hlas aj ja, aby ma bolo vobec počuť. Aj tak to nepomohlo. Tak som to nakoniec vzdala, odišla som od neho, a ešte po ceste preč do mojej izby som si neodpustila môj vycibrený sarkazmus: 

L: Ste sa mali dobre na výlete?!

A môj milovaný tatinko, ktorý nikdy nič nenechá len tak, mi zahučal naspäť že:

O: POJEB SA!!!

    Bez cenzúry, nevymyšlam si, a nech si to prečítajú všetci. Nepíšem, že ako sa teraz asi tak cítim, ale nech mi huba odpadne, ak by som niekedy svojmu dieťaťu, ktorého sa nespýtam že či sa chce narodiť alebo nie, ... ale kebyže niečo takéto niekedy poviem svojmu decku, tak PRESNE TUTO má budúce malinké oprávnenie ma udať za psychické týranie a slovné napadnutie. Každý máme právo na kritiku, ale nie každý má právo byť ten, ktorý použije na svoje vlastné dieťa vulgárne, chrapúnske a vyslovene hulvátske slovné pomenovanie. A najväčšia irónia je to, že ten istý chrapúň a hulvát potom od svojho decka vyžaduje rešpekt a úctu. To je podľa mňa na tom najviac choré.