Takže zase niečo píšem, na objednávku, dá sa povedať. Už pri prvej vete sa mi nechce, ale čo už, záujem je, takže sa do toho hodím a asi po takom treťom odstavci to pôjde ako po Rame.
Presťahovala som sa.
Do rite sveta. Pardón, ale fakt.
Z útulného, príjemného, (nedorobeného – v zátvorke, čiže nepodstatné), voňavého bytíku v centre Centra Starého mesta Bratislavy, arogantného, zazobaného, krásneho, hlavného, namysleného mesta Slovenska. Zobúdzala som sa na to, že je príliš ticho. Alebo na vôňu jazmínu v pseudomojej izbe (čo nemala dvere, ale to sú detaily), prípadne na vôňu palaciniek dolu z kuchyne.
Teraz sa zobúdzam takto:
4:14 (ráno...) => vyjebaný kohút o dom ďalej si myslí, že už treba stávať.
5:31 => ( Postel mám pod oknom, o tomto čase sa zapne nejaké zvláštne svetlo podobné tomu z amerických sci fi filmov, kde vám mimozemšťania najprv posvietia modrastým neónom do okna a až potom vás unesú. Inými slovami, na posteli ako na operačnom stole. Paplón na hlavu (čiže skapínam od tepla), nos zaboriť do matracu a udržiavať sa v STRAŠNE mylnej predstave, že dneska ešte budem spať.
6:08 => (Bývam oproti kostolu). Zvony. Skúsila som štuple do uší, také z molitanu. Nepomáha. Doliezajú na mňa samovražedné myšlienky. Zvony zvonia tak, že ani nepočujem, čo si myslím, ale to je jedno, lebo nič slušné to nie je.
6:18 => Zvony dozvonili.
6:19 => Začínajú sa zobúdzať hyperaktívne vtáky a pretekajú sa, ktorý z nich ma viac nasere. Na plnej čiare vyhráva dvojica holubov, jebajúca sa mi na streche.
6:45 => Dojebali.
7:05 => Susedka oproti vytiahla z okna klietku s korelami. Ak neviete, čo sú korely, nepozerajte si ich na googli, ale na youtube, aj so zvukovými efektami. Aj keď treba uznať, že na zvony nemajú...
7:30 => Bastard od susedov, čo si hovorí jazvečík, sa rozhodol že si pokecá s nejakou dogou o štyri domy ďalej. Nemyslím telepatiou.
8:04 => Mama ma budí, že mám ísť pomáhať dovybalovať veci.
8:07 => Snažím sa spomenúť si kde to, dočerta, som a ako sa volám. A uvedomujem si že TOTO je horšie ako opica.
No, takže takto. Všade dobre, tak prečo byť doma?! (aj taký film bol) Dohodla som sa s kamoškou, ktorá v tejto riti býva už asi 3 roky, aby mi ukázala nejaké miesta, kde to 'žije'. Ukázala mi korzo (námestie v 50 stupňovom klesaní, kde sú v strede lavičky, fontána a teoreticky to miesto slúži na parkovanie. Na Korze to fakt, ale naozaj NEŽIJE), schody (Stará, opustená budova a k nej bočný vchod kde sú žulové schody. Pod nimi sa vyčúrala kamarátkina kamarátka – o nej potom.). Potom mi ukázala stanicu (predstavte si nejaké búdky, dva rady koľajníc pre vlak, zašťatý, ogrcaný, pografitovaný, potegovaný, mokrý, špinavý, smradlavý podchod, z jednej strany dedina, z druhej strany džungla, v dialke pole. Tak to je stanica sv. Jura.). Predtým sme prešli okolo futbalového ihriska. Ludia vekovej kategórie 3-50 rokov si tam kopali do lopty a do členkov a kričali o dušu spasenú. Dominika (tá moja kamarátka) mi predtým rozprávala o rôznych typoch ludí, ktorí sa skupinkujú v Juri. Medzi ostatnými spomenula aj nagélovaných futbalistov. Zatial o nich ani chýru, ani slychu, a vidu už vôbec nie. Čo už, nemôže byť všetko v jeden večerc (chvalabohu, koniec koncov...). Potom sme stretli ďalšiu kamarátku a spolu s ňou sme išli do nejakej krčmy. Zašli sme do miestnosti so štyrmi stenami, jedným biliardovým stolom, tmavým dreveným stolom a rovnakými troma stoličkami. Miestnosť bola osvetlená ponurým biliardovým svetlom, čiže lampa s asi miliónwattovou žiarovkou ktorá sa mi vyryla do oka a zostala si tam sedieť asi 8 hodín. Aj napriek lampe tam bolo temno ako v izbe kde vás kubánsky mafiáni priviažu o rozheganú stoličku, zmlátia vás a potom chcú vedieť dôležité informácie (o ktorých nemáte ako vedieť). Takže takéto svetlo tam bolo. Žiadne. Začali sme hrať, teda... Dominika začala a ja som bola taká roztrasená, že mi to vôbec nešlo, a Domča nezaprela svoju prostoduchú úprimnosť a lá poviem, ako mi pusa narástla a tresla moju krehkú egoistickú dušičku po hlave s 'ty si to už hrala vôbec niekedy??'.
Počas kultúrnej prehliadky krásami Sv. Jura (ach, jak klišne řečeno) mi pár krát zazvonil mobil (ktorý sem tam stratí v Juri signál...). Teraz, keď som pánubohu za chrbtom niekde uprostred ničoho mi začnú všetci volať, že či nejdem na kávu/do kina/'ku mne'/von. Jasné, počkaj, len si kuknem, či mi ide bus (jááj, nie, sorry, ďalší mi ide až o pol hodinu), potom že aj kedy mi ide naspäť,... a cesta hore-dole ma bude stáť štyri kávy. Preháňam, len dve. Nech sa páči, chlapci, autá máte, vidíme sa na 'Korze'.
Zvykneš siiii, hovorí mi kamarátka, jej kamarátka, a tá ďalšia len prikyvuje, s perami prilepenými k poháru kofoly, ktorú nenávidím. Jedna z nich vyzerá ako veverička a po celý čas mi NEUVERITELNE liezla na nervy trkotaním o tom, že ako má Jur rada, a že ak budem na ňom hladať negatívne veci, tak ich nájdem. (Ja ich nehladám, oni tu už sú a z dialky na mňa kývajú – som jej mala chuť povedať, ale nepokazím si reputáciu u niekoho, kto sa volá rovnako ako ja.) A že ona si nevie predstaviť že by bývala niekde inde, a že sa jej tu páči najviac (!!). Na to som sa jej spýtala, že ako dlho tu už je. Že od narodenia. Jááj, moja, no vidím, že ty máš teda s čím porovnávať. Veverička Kika u mňa padla na nulu a tam asi aj zostane.
Dobre, možno som strašne namyslená staromešťanka, arogantná Bratislavčanka, bla bla bla... OK, neberem to nikomu, asi to tak je. Prišla sopm z mesta, z hlavného mesta, do dediny. Sv. Jur je dedina, to mi nikto nevezme, JE to dedina ako hrom. Ako dva hromy, a kludne aj tri.
Áno, mám vlastnú izbu (do ktorej sa mi však nasťahovala mama, lebo sa pohádala s otcom a z trucu teraz spí u mňa), môžem si ráno spraviť kávu tak, aby si to nikto nevšimol, keď sa mi nepáči, môžem vypadnúť, dramaticky tresnúť dverami, odbicyklovať sa preč do nejakého (veľmi) blízkeho pola/vinohradu/lesa, a áno, je tu viac ľudí v mojom veku ako v tichej štvrti Starého mesta kde momentáne obyvatelstvo tvoria ludia z kancelárií, dôchodcovia a sem tam nejaká kreatívna Američanka, prípadne Indický zubár. Ale nie je to smutné, že keď sa ma niekto spýta, čo sa mi na Juri najviac páči tak mi prvé zíde na um tuniaková pizza z Kebabu na Korze? A dlho, dlho nič, a potom možno že máme konečne plne funkčnú sprchu?
Dominika povedala, že ona si zvykala pol roka. Dobre. Keďže o rok odtialto padám a idem do síce nanopriestoru, ale aspoň vlastného bytu v Ružinove, nemyslím si, že si vôbec potrebujem zvykať.
Môj sv. Jur bude pravdepodobne začínať u mňa v izbe a končiť na zastávke smer Bratislava.
Ó, najsladších osemnásť, ó, trpezlivo na mňa čakaj, vlastný byt!
Civilizácia, zostanem Ti navždy verná!
piatok 13. augusta 2010
Easter time!!
Nenavidim sviatky. Lebo väcsinou sa na sviatky zostava doma. S rodinou. Woohoo! Paneboze... Ked sa este k tomu nejaky ten sviatok zlúči do viacerých dní a nazve sa to ze prazdniny, som kaput. Totalne. Nenavidim to. Viac ako hríby.
S totalne mastnými vlasmi, v domácej mikine, v ošúchaných gatiach a maminých starých zimných čižmách, čo vyzerajú ako po obidvoch svetových, bez makeupu a elánu som išla po ruštine do teska, lebo mama niečo chcela kúpiť. Lúpané mandle, vajíčka, veľké maslo a korenie, o ktorom ani jedna predavačka netušila, že existuje. Dobrá vec na sviatkoch je, že teoreticky všetci (nerátajúc španielske a čínske turistky a dôchodcov s jedným rožkom vo veľkom vozíku) sú zalezení doma a obchodné domy sú ľudoprázdne. Ešte k tomu pridajte fakt, že vonku otrasne pršo-mrholí a vyjde vám Mesto duchov. Takže tie mastné vlasy bolo posledné, čo ma naozaj trápilo. Už som platila a nanosekundu pred technickým ženským hlasom ako z Lumenu hlásajúc 'Pokladňa 26 voľná!' mi ktosi zakryl oči. Ešte sa mi len nejaké nehorázne studené a tenké prsty dotkli hlavy a v pude maximálnej sebazáchovy som sa okamžite otočila. Stála tam Kaja v tom svojom úzkom čiernom kabátiku a Natalia. Prekvapene som nadvihla obočie a pri pohľade na Kajinu vysmiatu tvár orámovanú zmoknutými kučerami som hneď vedela, že moja práve vychladnutá depka zachvílu znova vykypí. Deň predtým som totižto masochisticky volala Peti, ktorá bola spolu s Biou a Zuzkou na neviem koľko dní na Donovaloch. Nechala som si píliť mozog karbofrézou o tom, že Bia sa ledva zmestila do auta, že Peťa sa opitá vyčúrala do umývadla, aby nezobudila mamu a že vlastne sa nič také extra neudialo. Ale boli spolu, ako kamošky. BFF. Super. Celý hovor som zahrala ako Oscarmi ostrielaná herečka a tvárila som sa, že jediné, čo ma serie je môj brat, ktorý mi pri tom, ako telefonujem hádže Človeče nezlob se panáčikov do hlavy.
'Áhoj, Kikuš! Čo ty tu? Nakupuješ?'- veselo sa ma spýtala Kaja. No nie, ja sa tu len tak prechádzam s poloplným košikom v tesku a pohladom hypnotizujem pokladne...
'Nie, len sa tu tak prechádzam. A vy?' - odpovedala som bez sebamenšieho náznaku radosti, že ich vidím. Neviem, či je to môj talent, alebo prehra charakteru, že sa jednoducho neviem hrať na niečo, čo momentálne niesom, a to pred reálnymi očami reálnych divákov. 99,9% ľudí, ktorých poznám, to berú ako môj namyslený egoizmus. Chcela by som povedať, že im to nevyčítam... ale ako som už spomenula, neviem sa na niečo hrať. Už v tej sekunde, ako som ich videla spolu stáť v tom posratom tesku, akoby boli na vílete na neznámej plánete bez GPS, som vedela, že možnosť typu 'Úplne náhodou sa tu stretli' je totálne vylúčená.
'Počuj, Kika, nevieš kde by sa tu našlo uhlie?' - spýtala sa Kaja a ja som sa cítila tak nepodstatne ako tá teta v modrom tričku, čo mi práve blokovala tie lúpané mandle, ale s nepatrným rozdielom, že ešte oveľa, oveľa nepodstatnejšie.
'Ste v potravinách, pochybujem že to tu bude...' - odpovedala som. Vôbec to nebol úmysel robiť sa na múdru. Rozprávam, ako mi papula narástla, sorry. Niekedy som taktná, ale chápete, nemôžem strážiť každé jedno slovo. Snažím sa, ale vyžaduje si to pochopenie pre situáciu. Buďte taktní, keď jediný pokec s kamarátkami resp. spolužiačkami je náhodne v tesku a vy akurát tak rozmýšlate, ktorým smerom ukázať, aby si mohli ony kúpiť uhlie. Uhlie!!
Potom mi napadla otázka, a (ja idiotka) som ju vyslovila ešte predtým, ako som si stihla uvedomiť moju reakciu na odpoveď.
'Načo vám je uhlie?' - čistá tupá zvedavosť. Že 'kto je zvedavý, bude skoro starý' - takýmto neuváženým tempom mi budú v dome dôchodcov vymieňať plienky v dvadsiatke...
Natalia sa nadýchla, že odpovie, ale Kaja, rýchla a klzká Ryba, ju pohotovo predbehla: 'Na šišu!'
Prásk! Depresívny balónik naplnený žieravou kyselinou sa v mojom vnútri rozpleskol. Nasledovalo blur vision, doprevádzané nedostatočným prísunom kyslíku do mozgu a hlavne do pľúc a napokon takmer totálne zatemnenie. Rozmazaná čerň sa mi najskôr periférne vkrádala do očí, a cez hučanie v ušiach som matne, akoby z diaľky počula predavačku, ako im radí, že tam niekde pri pracích práškoch by to malo byť. Slušne som zamrmlala niečo ako čaute a vyštartovala som po schodoch von. Tam som sa márne snažila nadýchnuť čerstvého vzduchu. Rozkašlala som sa. Pritmolila sa ku mne nejaká bezďáčka, že nové číslo notabene.
'Nechcem!' - vyhrklo zo mna samo od seba, a takmerbehom som utekala domov. Ani teleportom by som nebola doma skôr. Cestou som si nechala dážď padať na hlavu a na tvár, zvierala som zatvorený daždnik v ruke tak silno, až mi obeleli hánky, asi štyri krát som sa potkla a raz som spadla. Prišla som domov a zas som nevedela nič hrať, vybalila som z kabelky nákup a čo najrýchlejšie som vybehla do hornej izby. Preč od ľudí, preč od sveta. Preč od seba.
Naučila som sa plakať bez zvuku. Naomi mi vyskočila do lona a oňuchávala mi slzy. O chvíľu sa mi skrútila do klbka a zaspala sladkým mačacím spánkom. 'Ty máš úžasný život, Naomi, vieš to?' - potichu som povedala a zaborila som si nos do jej hodvábnej čiernej srsti. Lenivo pootvorila jedno oko, zapriadla, a znova zaspala.
Z notebooku som si pustila Aleshu Dixon a jej To love again. Keď sa to prehralo 4 krát, začalo mi to liezť na nervy a tak som urobila ešte väčšiu chybu. Pustila som si nehorázne realistický Kontrafakt - Pravda bolí.
Do izby mi prišla mama. Na tvári mala ten ustarostený výraz, ktorý používa vtedy, keď sa otec o mňa začne zaujímať. Ale nie tak, že by sa ma niečo (napr. na moje pocity atď.) spýtal z očí do očí, ale spýta sa to cez mamu. Volám to zbabelá komunikácia.
'Čo sa ti stalo?'
Nechcela som jej nič hovoriť. Naivne som dúfala, že keď zážitok spred 20tich minút nevyslovím nahlas, nebude to také strašné. Okrem toho sa takéto moje zážitky vždy pri najbližšej rodinnej hádke použijú proti mne...
'Nič dôležité,' - ...len som zase jediná na svete na sviatky sama doma a jediná moja komunikácia s vonkajším svetom sa ZASE obmedzila na noci u babky, Kolibu a prázdny byt s frajerom, infantilné hry na facebooku a chat s luďmi, ktorých som nevidela asi 3 roky a najbližších XY rokov ich tiež asi neuvidím. Inak všetko v totálnej pohodičkéé!
'Ale prosím ťa, vidíme to na tebe, že sa niečo deje. Počúvaj, teraz ako chodíš s 24ročným chlapcom, si myslím, že by si mi mala povedať, čo sa stalo. Aj otec sa ma potichu spýtal, ...'
A je to tu. Voilá! a ešte aj s predstihom polminúty.
'Mami, s Máriom to nemá nič spoločné... Niesom tehotná, ani nič. Nejde o to.'
'Tak niečo v škole?'
'Mamíí! Nie všetky problémy sú o tom, koľko rokov má môj chalan a čo sa deje s mojou školou!'
'Dobre, veď oukej. Tak čo sa stalo? Mne to môžeš povedať. My sme tvoji rodičia, a aj keď sa ti zdá, že nás nezaujímaš, nieje to tak. Máme ťa radi, tak mi prosím ťa povedz, čo sa stalo.' blablabla... To už je ako ľudová pesnička. Všetci ju poznajú, ale len pofidérni folklóristickí idioti ju spievajú radi.
'Bude to použité proti mne.'
'Ale prosím ťa!'
'Stavíš sa?'
'Čo sa stalo?'
Vedela som, že sa mi neuľaví, že sa to nevyrieši, že sa nebudem cítiť lepšie a že to nezostane bez komentára a 'dobrej rady'. Ale zas a znova sa prejavili moje masochistické sklony, tak som jej to povedala.
Neuľavilo sa mi, cítila som sa horšie, a vypočula som si niečo v zmysle 'tak asi bude niečo v tebe, spýtaj sa ich, ale ty si mi to spravila tiež, pamätáš, vtedy keď som chcela ísť na aerobic a ty si nechcela ísť so mnou, možno im omylom dávaš najavo, že ich nepotrebuješ, ...'.
Čo som jej mala povedať? Že áno, mami, asi máš pravdu, vlastne si za to môžem sama, som egoistický, namyslený intelektuál, ktorí chce, aby ho všetci nechali na pokoji a zároveň má depky, že po ňom ani pes neštekne?
Objala ma, a prinútila vybrať umývačku a spraviť koláč.
Emotívne som miešala žĺtka s cukrom a rozmýšlala, či to napíšem a postnem všetkým na facebook. Že nech ma to zvnútra nevyžerie.
A moja druhá miska Váhy, ta pochybovačná, racionálna, inteligentná, taktná a konzervatívna sa zachvela, že nech na to ani nemyslím, lebo sa tým všetko len zhorší ako pri tých minulých Poznámkach. A potom sa ozvala tá silnejšia miska, tá emotívna, ktorá do všetkého skáče po hlave...
S totalne mastnými vlasmi, v domácej mikine, v ošúchaných gatiach a maminých starých zimných čižmách, čo vyzerajú ako po obidvoch svetových, bez makeupu a elánu som išla po ruštine do teska, lebo mama niečo chcela kúpiť. Lúpané mandle, vajíčka, veľké maslo a korenie, o ktorom ani jedna predavačka netušila, že existuje. Dobrá vec na sviatkoch je, že teoreticky všetci (nerátajúc španielske a čínske turistky a dôchodcov s jedným rožkom vo veľkom vozíku) sú zalezení doma a obchodné domy sú ľudoprázdne. Ešte k tomu pridajte fakt, že vonku otrasne pršo-mrholí a vyjde vám Mesto duchov. Takže tie mastné vlasy bolo posledné, čo ma naozaj trápilo. Už som platila a nanosekundu pred technickým ženským hlasom ako z Lumenu hlásajúc 'Pokladňa 26 voľná!' mi ktosi zakryl oči. Ešte sa mi len nejaké nehorázne studené a tenké prsty dotkli hlavy a v pude maximálnej sebazáchovy som sa okamžite otočila. Stála tam Kaja v tom svojom úzkom čiernom kabátiku a Natalia. Prekvapene som nadvihla obočie a pri pohľade na Kajinu vysmiatu tvár orámovanú zmoknutými kučerami som hneď vedela, že moja práve vychladnutá depka zachvílu znova vykypí. Deň predtým som totižto masochisticky volala Peti, ktorá bola spolu s Biou a Zuzkou na neviem koľko dní na Donovaloch. Nechala som si píliť mozog karbofrézou o tom, že Bia sa ledva zmestila do auta, že Peťa sa opitá vyčúrala do umývadla, aby nezobudila mamu a že vlastne sa nič také extra neudialo. Ale boli spolu, ako kamošky. BFF. Super. Celý hovor som zahrala ako Oscarmi ostrielaná herečka a tvárila som sa, že jediné, čo ma serie je môj brat, ktorý mi pri tom, ako telefonujem hádže Človeče nezlob se panáčikov do hlavy.
'Áhoj, Kikuš! Čo ty tu? Nakupuješ?'- veselo sa ma spýtala Kaja. No nie, ja sa tu len tak prechádzam s poloplným košikom v tesku a pohladom hypnotizujem pokladne...
'Nie, len sa tu tak prechádzam. A vy?' - odpovedala som bez sebamenšieho náznaku radosti, že ich vidím. Neviem, či je to môj talent, alebo prehra charakteru, že sa jednoducho neviem hrať na niečo, čo momentálne niesom, a to pred reálnymi očami reálnych divákov. 99,9% ľudí, ktorých poznám, to berú ako môj namyslený egoizmus. Chcela by som povedať, že im to nevyčítam... ale ako som už spomenula, neviem sa na niečo hrať. Už v tej sekunde, ako som ich videla spolu stáť v tom posratom tesku, akoby boli na vílete na neznámej plánete bez GPS, som vedela, že možnosť typu 'Úplne náhodou sa tu stretli' je totálne vylúčená.
'Počuj, Kika, nevieš kde by sa tu našlo uhlie?' - spýtala sa Kaja a ja som sa cítila tak nepodstatne ako tá teta v modrom tričku, čo mi práve blokovala tie lúpané mandle, ale s nepatrným rozdielom, že ešte oveľa, oveľa nepodstatnejšie.
'Ste v potravinách, pochybujem že to tu bude...' - odpovedala som. Vôbec to nebol úmysel robiť sa na múdru. Rozprávam, ako mi papula narástla, sorry. Niekedy som taktná, ale chápete, nemôžem strážiť každé jedno slovo. Snažím sa, ale vyžaduje si to pochopenie pre situáciu. Buďte taktní, keď jediný pokec s kamarátkami resp. spolužiačkami je náhodne v tesku a vy akurát tak rozmýšlate, ktorým smerom ukázať, aby si mohli ony kúpiť uhlie. Uhlie!!
Potom mi napadla otázka, a (ja idiotka) som ju vyslovila ešte predtým, ako som si stihla uvedomiť moju reakciu na odpoveď.
'Načo vám je uhlie?' - čistá tupá zvedavosť. Že 'kto je zvedavý, bude skoro starý' - takýmto neuváženým tempom mi budú v dome dôchodcov vymieňať plienky v dvadsiatke...
Natalia sa nadýchla, že odpovie, ale Kaja, rýchla a klzká Ryba, ju pohotovo predbehla: 'Na šišu!'
Prásk! Depresívny balónik naplnený žieravou kyselinou sa v mojom vnútri rozpleskol. Nasledovalo blur vision, doprevádzané nedostatočným prísunom kyslíku do mozgu a hlavne do pľúc a napokon takmer totálne zatemnenie. Rozmazaná čerň sa mi najskôr periférne vkrádala do očí, a cez hučanie v ušiach som matne, akoby z diaľky počula predavačku, ako im radí, že tam niekde pri pracích práškoch by to malo byť. Slušne som zamrmlala niečo ako čaute a vyštartovala som po schodoch von. Tam som sa márne snažila nadýchnuť čerstvého vzduchu. Rozkašlala som sa. Pritmolila sa ku mne nejaká bezďáčka, že nové číslo notabene.
'Nechcem!' - vyhrklo zo mna samo od seba, a takmerbehom som utekala domov. Ani teleportom by som nebola doma skôr. Cestou som si nechala dážď padať na hlavu a na tvár, zvierala som zatvorený daždnik v ruke tak silno, až mi obeleli hánky, asi štyri krát som sa potkla a raz som spadla. Prišla som domov a zas som nevedela nič hrať, vybalila som z kabelky nákup a čo najrýchlejšie som vybehla do hornej izby. Preč od ľudí, preč od sveta. Preč od seba.
Naučila som sa plakať bez zvuku. Naomi mi vyskočila do lona a oňuchávala mi slzy. O chvíľu sa mi skrútila do klbka a zaspala sladkým mačacím spánkom. 'Ty máš úžasný život, Naomi, vieš to?' - potichu som povedala a zaborila som si nos do jej hodvábnej čiernej srsti. Lenivo pootvorila jedno oko, zapriadla, a znova zaspala.
Z notebooku som si pustila Aleshu Dixon a jej To love again. Keď sa to prehralo 4 krát, začalo mi to liezť na nervy a tak som urobila ešte väčšiu chybu. Pustila som si nehorázne realistický Kontrafakt - Pravda bolí.
Do izby mi prišla mama. Na tvári mala ten ustarostený výraz, ktorý používa vtedy, keď sa otec o mňa začne zaujímať. Ale nie tak, že by sa ma niečo (napr. na moje pocity atď.) spýtal z očí do očí, ale spýta sa to cez mamu. Volám to zbabelá komunikácia.
'Čo sa ti stalo?'
Nechcela som jej nič hovoriť. Naivne som dúfala, že keď zážitok spred 20tich minút nevyslovím nahlas, nebude to také strašné. Okrem toho sa takéto moje zážitky vždy pri najbližšej rodinnej hádke použijú proti mne...
'Nič dôležité,' - ...len som zase jediná na svete na sviatky sama doma a jediná moja komunikácia s vonkajším svetom sa ZASE obmedzila na noci u babky, Kolibu a prázdny byt s frajerom, infantilné hry na facebooku a chat s luďmi, ktorých som nevidela asi 3 roky a najbližších XY rokov ich tiež asi neuvidím. Inak všetko v totálnej pohodičkéé!
'Ale prosím ťa, vidíme to na tebe, že sa niečo deje. Počúvaj, teraz ako chodíš s 24ročným chlapcom, si myslím, že by si mi mala povedať, čo sa stalo. Aj otec sa ma potichu spýtal, ...'
A je to tu. Voilá! a ešte aj s predstihom polminúty.
'Mami, s Máriom to nemá nič spoločné... Niesom tehotná, ani nič. Nejde o to.'
'Tak niečo v škole?'
'Mamíí! Nie všetky problémy sú o tom, koľko rokov má môj chalan a čo sa deje s mojou školou!'
'Dobre, veď oukej. Tak čo sa stalo? Mne to môžeš povedať. My sme tvoji rodičia, a aj keď sa ti zdá, že nás nezaujímaš, nieje to tak. Máme ťa radi, tak mi prosím ťa povedz, čo sa stalo.' blablabla... To už je ako ľudová pesnička. Všetci ju poznajú, ale len pofidérni folklóristickí idioti ju spievajú radi.
'Bude to použité proti mne.'
'Ale prosím ťa!'
'Stavíš sa?'
'Čo sa stalo?'
Vedela som, že sa mi neuľaví, že sa to nevyrieši, že sa nebudem cítiť lepšie a že to nezostane bez komentára a 'dobrej rady'. Ale zas a znova sa prejavili moje masochistické sklony, tak som jej to povedala.
Neuľavilo sa mi, cítila som sa horšie, a vypočula som si niečo v zmysle 'tak asi bude niečo v tebe, spýtaj sa ich, ale ty si mi to spravila tiež, pamätáš, vtedy keď som chcela ísť na aerobic a ty si nechcela ísť so mnou, možno im omylom dávaš najavo, že ich nepotrebuješ, ...'.
Čo som jej mala povedať? Že áno, mami, asi máš pravdu, vlastne si za to môžem sama, som egoistický, namyslený intelektuál, ktorí chce, aby ho všetci nechali na pokoji a zároveň má depky, že po ňom ani pes neštekne?
Objala ma, a prinútila vybrať umývačku a spraviť koláč.
Emotívne som miešala žĺtka s cukrom a rozmýšlala, či to napíšem a postnem všetkým na facebook. Že nech ma to zvnútra nevyžerie.
A moja druhá miska Váhy, ta pochybovačná, racionálna, inteligentná, taktná a konzervatívna sa zachvela, že nech na to ani nemyslím, lebo sa tým všetko len zhorší ako pri tých minulých Poznámkach. A potom sa ozvala tá silnejšia miska, tá emotívna, ktorá do všetkého skáče po hlave...
týžden z môjho denníka
Ide to akože dobre, ale celé je to zle. Neviem, či to len ja mám také paradoxné, schizofrenické momenty, ale keby aj niekto taký bol,... vediem ja. S plným počtom. Totálna šampiónka.
Pondelok vyzeral ako vždy, a predsa trochu inak. Len prednedávnom som sa vrátila z Talianska, krásne slnečnej, módou a pizzou voňajúcej a sexuálne poriadne nabitej krajiny a stále si neviem znova navyknúť na upršanú, mrholivú, smradlavú, a čo sa chlapov týka – zaostalú maxidedinu. Každý každého pozná, ak urobíte prúser, každý, aj ten, o koho existencii ste ani netušili o vás bude rozprávať (a nemyslím to dobré), písať (zlatá doba facebooková) a tak ďalej, a tak ďalej. Zrazu máte nepriateľov, ktorí vás nenávidia (nemusia, neznášajú,... doplňte si každý podľa chute) a popritom vás videli len z fotky. Tej profilovej. Dosť bolo o mojej oblúbenej webovej stránke.
Čiže pondelok. Niekto s úsmevom podotkol, že som opálená, niekto bez úsmevu . Niekto sa so mnou pohádal a niekto mi dal úžasnú radu do života typu nechaj to plynúť, lebo jediný, kto niečo vyrieši je Čas. Ďakujem. To bol pondelok.
Potom logicky nasledoval utorok. Prvé hodiny odpadli – škoda, lebo to boli tie jediné, na ktoré som sa v ten deň tešila. Jedna dobrosrdečná (to aby som vás zmiatla) učieľka nás obdarila jednou novou hláškou ('oposájt') a jednou starou ('… tak choďte do inej školy'). Tiež niečo s Ib-ičkom, ale nič, čo by sme nevedeli, teda že to určite NEzvládneme. Vyučovať chémiu je taká istá choroba ako rakovina, iba s tým rozdielom, že rakovina sa občas dá aj vyliečiť.
Potom matika. Prekvapivo oddychová.
Nič sa v ten deň nestalo, a preto som vedela, že sa niečo stane v stredu. A naozaj sa v stredu aj niečo stalo, ako inak. Prezvonila som ho, akože 'omylom' a o minútu mi volal spáť. Okrem iného že v piatok. Okey. Volali sme spolu tak, akoby sa nechumelilo, akoby sa nikdy predtým nechumelilo. Veď čo. Aj tak už na predstierané hnevanie sa a taktnosti, prípadné dvojzmyselné vety bola už unavená. Nemala som už na nič mozog, bola som v pyžame, príjemne oťapená z vane a okrem toho som musela hovoriť potichu aby ma nepočuli ani rodičia z obývačky, ani brat, spiaci asi meter odomňa. Dobre teda, takže v piatok.
V hladine theta som si ešte spomenula na pár banálností, napríklad na mega labák z fyziky, ktorý urobím asi za pomoci nejakého mega čári mári fuk a že sa teším na Sex v meste 2, na sobotu, možno na piatok, určite na nedelu, lebo viem, že niečo sa mi do toho vmestí, či už Soul brother alebo Draculka, alebo zabudnutá Miriam. Možno obotroje.
Streda. Krátky deň, dobrý deň. Nespravila som ani labák, ani projekt, namiesto toho som sa takmerpocikávala na Kerezstényovej novej knižke (celý Polus na mňa hľadel s obavami), išla som do kina a prepchala som sa superkamenným čokoládovým zákuskom pri kávičkovaní s Kučeravou. Veľmi fajn.
A dostala som londýnske a francúzske šaty a pravú hodvábnu blúzku. Moja prvá. Mám sa ja dobre. Teda... mala by som sa mať.
Štvrtok. Kamošky mi so smiechom brnkajú na citlivé strunky. Dohodla som si v priebehu asi nanosekundy squash s bývalým. A idem vraj na oslavu mjho skorobrata. Opiť sa. Hm. Že čo mám doniesť. Fľašu. Hmm. Veď klasika, krava, čo sa tak sprosto pýtaš?
Dnes je jediný deň kedy mám reálny čas na všetky banálne kraviny, ktorých zadanie obsahuje nepríjemné slovo DEADLINE. Fuj, veľlmi škaredé, neestetické, mali by ho zaradiť medzi 'vulgarizmy' alebo aspoň 'zastaralo, nepoužíva sa'. Lenže ono sa, bohužiaľ, používa. Dnes mám ešte dvojhodinku so zakrpatenou tetou, ktorej slovník pozostáva väčšinou s dvoch jej obľúbených slov:
'Eňo' (s obmenami na piskľavé 'Enrik', alebo 'Enhrrik!') a 'a síce'.
Prežila som už aj horšie veci, ako dvojhodina francúzštiny. Nemám záchytný bod. Teda mám, aj štyri, ale niesú dostatočne pevné na zachytenie sa. To bol štvrtok.
Piatok. Zabudla som si doma mobil. Vôbec to nevadí, niesom ten typ, ktorý mobil považuje za piatu končatinu, bez ktorej sa nezaobíde. Aj tak som vedela, že jediný, kto mi zavolá, bude on. A povie, že je chorý/zrazilo ho auto/nákladiak/cyklista/kolobežka/UFO, že leží v nemocnici, že súrne mu do toho niečo vošlo, že musí ísť niečo vybaviť, že mu zomrela mama/babka/pes/sused/bývalej kamarátkina sesternica, … takže sa to ruší. Prípadne načrie zo svojej mikroskopickej slušnosti a dodá niečo ako návrh na náhradný termín (s plným vedomím, že náhradný termín neexistuje).
Prišla som zo školy, pozerám displej na takmer vybitom mobile – dve smsky, dva neprijaté hovory. Všetko ten istý človek zapísaný jedným písmenom. Ani tom to nečítala. A napriek tomu, že som jasne vedela, čo bude hlavná téma maximálne minútového telefonátu som mu zavolala. Presnejšie prezvonila, nech neklamem. O 16 sekúnd volal späť. Že má horúčku a že mu je zima (!!). Zo školy som išla v jarnom svetríku, aj to len kvôli tomu, že sa mi už nezmestil do tašky. Ok, takže je ti zima.
Úplne bez sebeúcty som sa pokúsila ho presvedčiť, nech napriek tomu príde. Doprdele, oholila som si nohy aj ostatné veci, umyla som si hlavu, spravila som si fúkanú, večer predým som nevečerala, kúpila som si nový krém, novú maskaru, ktorá mala byť kredit na mesiac, dve hodiny som si skúšala veci na oblečenie aby som zlúčila fakty ako počasie, sexi, ležérne, slušne, zvodne a akože-nič-sa-nedeje dokopy a on? 'Mám horúčku'. Horúčku. Hej, a ešte že 'je mi zima'. Môže obsahovať veta iba výkričník? Môže, však? Ok. !.
Je to zvláštne. Veď som to vedela, očákavala som to. A aj tak mi to nieje jedno. Ale už som prešla smútkom, hnevom, nasratosťou, depresiami. Aj tak,... veď slzy sú len slaná voda a srdce je len sval.
Ako ľahko sa to vysloví, ako ľahko napíše.
Že mi ešte zavolá, ale že nič mi nesľubuje. Veď jasné, že neslubuješ. Lebo už vieš, že ťa poznám. Teba, aj tvoje sľuby. Ok, potom mi zavoláš, povedala som vážne, a nečujne som sa ušrnula, tak sama pre seba. Potom som si vypla mobil.
Už chcem leto. Také to naozajstné, horúce, sparné, vlhké. Bratislavské. Je mi jedno ako vyzerá leto v MHD, budem jazdiť na bicykli. Na mojom talianskom prekrásnom starodávnom bicykli. Bento sa volá. A to B má tak krásne ozdobne napísané na riadidlách. Budem na ňom jazdiť aj v sukni a v šteklách. No a čo, nech majú taxikári pri Plaze zážitok. Bento je lepší než akýkoľvek najlepší chlap na svete. Môžem ho riadiť tak, ako chcem. Idem s ním von, keď chcem. Nič od neho neočakávam, a on nič neočakáva odomňa (veď akoby mohol, kopa zbožňovaného šrotu). Nemusím sa zožierať, či mi zavolá, a ja nemusím volať jemu. Bude ma sprevádzať životom a cestami – necestami tak dlho, ako sa mi len bude chcieť. Keď budem mať dobrú náladu, preveziem sa na ňom s vetrom vo vlasoch (a on na ten vietor nebude žiarliť) a budem mať ešte lepšiu náladu. A keď mi bude mizerne, preveziem sa na ňom aj tak, a budem sa vďaka tomu cítiť lepšie. Keď bude so mnou niekto iný, nebude sa miešať do reči. Spôsobí, že už nebudem všade chodiť neskoro. Budem ho možno môcť aj darovať mojej budúcej dcére. A ak sa zrazu začne správať debilne, ak sa pokazí, tak ho dám do opravy a bude o pár dní znova dobrý. Môj Bento. Talian. A raz si ho dovediem do 100% vlastného bytu. A mama nad tým nebude krútiť hlavou.
Čo by som robila s vlastným bytom? Vy by ste to vedeli? Lebo ja to viem presne, do posledného detailu.
Ale o tom potom.
Pondelok vyzeral ako vždy, a predsa trochu inak. Len prednedávnom som sa vrátila z Talianska, krásne slnečnej, módou a pizzou voňajúcej a sexuálne poriadne nabitej krajiny a stále si neviem znova navyknúť na upršanú, mrholivú, smradlavú, a čo sa chlapov týka – zaostalú maxidedinu. Každý každého pozná, ak urobíte prúser, každý, aj ten, o koho existencii ste ani netušili o vás bude rozprávať (a nemyslím to dobré), písať (zlatá doba facebooková) a tak ďalej, a tak ďalej. Zrazu máte nepriateľov, ktorí vás nenávidia (nemusia, neznášajú,... doplňte si každý podľa chute) a popritom vás videli len z fotky. Tej profilovej. Dosť bolo o mojej oblúbenej webovej stránke.
Čiže pondelok. Niekto s úsmevom podotkol, že som opálená, niekto bez úsmevu . Niekto sa so mnou pohádal a niekto mi dal úžasnú radu do života typu nechaj to plynúť, lebo jediný, kto niečo vyrieši je Čas. Ďakujem. To bol pondelok.
Potom logicky nasledoval utorok. Prvé hodiny odpadli – škoda, lebo to boli tie jediné, na ktoré som sa v ten deň tešila. Jedna dobrosrdečná (to aby som vás zmiatla) učieľka nás obdarila jednou novou hláškou ('oposájt') a jednou starou ('… tak choďte do inej školy'). Tiež niečo s Ib-ičkom, ale nič, čo by sme nevedeli, teda že to určite NEzvládneme. Vyučovať chémiu je taká istá choroba ako rakovina, iba s tým rozdielom, že rakovina sa občas dá aj vyliečiť.
Potom matika. Prekvapivo oddychová.
Nič sa v ten deň nestalo, a preto som vedela, že sa niečo stane v stredu. A naozaj sa v stredu aj niečo stalo, ako inak. Prezvonila som ho, akože 'omylom' a o minútu mi volal spáť. Okrem iného že v piatok. Okey. Volali sme spolu tak, akoby sa nechumelilo, akoby sa nikdy predtým nechumelilo. Veď čo. Aj tak už na predstierané hnevanie sa a taktnosti, prípadné dvojzmyselné vety bola už unavená. Nemala som už na nič mozog, bola som v pyžame, príjemne oťapená z vane a okrem toho som musela hovoriť potichu aby ma nepočuli ani rodičia z obývačky, ani brat, spiaci asi meter odomňa. Dobre teda, takže v piatok.
V hladine theta som si ešte spomenula na pár banálností, napríklad na mega labák z fyziky, ktorý urobím asi za pomoci nejakého mega čári mári fuk a že sa teším na Sex v meste 2, na sobotu, možno na piatok, určite na nedelu, lebo viem, že niečo sa mi do toho vmestí, či už Soul brother alebo Draculka, alebo zabudnutá Miriam. Možno obotroje.
Streda. Krátky deň, dobrý deň. Nespravila som ani labák, ani projekt, namiesto toho som sa takmerpocikávala na Kerezstényovej novej knižke (celý Polus na mňa hľadel s obavami), išla som do kina a prepchala som sa superkamenným čokoládovým zákuskom pri kávičkovaní s Kučeravou. Veľmi fajn.
A dostala som londýnske a francúzske šaty a pravú hodvábnu blúzku. Moja prvá. Mám sa ja dobre. Teda... mala by som sa mať.
Štvrtok. Kamošky mi so smiechom brnkajú na citlivé strunky. Dohodla som si v priebehu asi nanosekundy squash s bývalým. A idem vraj na oslavu mjho skorobrata. Opiť sa. Hm. Že čo mám doniesť. Fľašu. Hmm. Veď klasika, krava, čo sa tak sprosto pýtaš?
Dnes je jediný deň kedy mám reálny čas na všetky banálne kraviny, ktorých zadanie obsahuje nepríjemné slovo DEADLINE. Fuj, veľlmi škaredé, neestetické, mali by ho zaradiť medzi 'vulgarizmy' alebo aspoň 'zastaralo, nepoužíva sa'. Lenže ono sa, bohužiaľ, používa. Dnes mám ešte dvojhodinku so zakrpatenou tetou, ktorej slovník pozostáva väčšinou s dvoch jej obľúbených slov:
'Eňo' (s obmenami na piskľavé 'Enrik', alebo 'Enhrrik!') a 'a síce'.
Prežila som už aj horšie veci, ako dvojhodina francúzštiny. Nemám záchytný bod. Teda mám, aj štyri, ale niesú dostatočne pevné na zachytenie sa. To bol štvrtok.
Piatok. Zabudla som si doma mobil. Vôbec to nevadí, niesom ten typ, ktorý mobil považuje za piatu končatinu, bez ktorej sa nezaobíde. Aj tak som vedela, že jediný, kto mi zavolá, bude on. A povie, že je chorý/zrazilo ho auto/nákladiak/cyklista/kolobežka/UFO, že leží v nemocnici, že súrne mu do toho niečo vošlo, že musí ísť niečo vybaviť, že mu zomrela mama/babka/pes/sused/bývalej kamarátkina sesternica, … takže sa to ruší. Prípadne načrie zo svojej mikroskopickej slušnosti a dodá niečo ako návrh na náhradný termín (s plným vedomím, že náhradný termín neexistuje).
Prišla som zo školy, pozerám displej na takmer vybitom mobile – dve smsky, dva neprijaté hovory. Všetko ten istý človek zapísaný jedným písmenom. Ani tom to nečítala. A napriek tomu, že som jasne vedela, čo bude hlavná téma maximálne minútového telefonátu som mu zavolala. Presnejšie prezvonila, nech neklamem. O 16 sekúnd volal späť. Že má horúčku a že mu je zima (!!). Zo školy som išla v jarnom svetríku, aj to len kvôli tomu, že sa mi už nezmestil do tašky. Ok, takže je ti zima.
Úplne bez sebeúcty som sa pokúsila ho presvedčiť, nech napriek tomu príde. Doprdele, oholila som si nohy aj ostatné veci, umyla som si hlavu, spravila som si fúkanú, večer predým som nevečerala, kúpila som si nový krém, novú maskaru, ktorá mala byť kredit na mesiac, dve hodiny som si skúšala veci na oblečenie aby som zlúčila fakty ako počasie, sexi, ležérne, slušne, zvodne a akože-nič-sa-nedeje dokopy a on? 'Mám horúčku'. Horúčku. Hej, a ešte že 'je mi zima'. Môže obsahovať veta iba výkričník? Môže, však? Ok. !.
Je to zvláštne. Veď som to vedela, očákavala som to. A aj tak mi to nieje jedno. Ale už som prešla smútkom, hnevom, nasratosťou, depresiami. Aj tak,... veď slzy sú len slaná voda a srdce je len sval.
Ako ľahko sa to vysloví, ako ľahko napíše.
Že mi ešte zavolá, ale že nič mi nesľubuje. Veď jasné, že neslubuješ. Lebo už vieš, že ťa poznám. Teba, aj tvoje sľuby. Ok, potom mi zavoláš, povedala som vážne, a nečujne som sa ušrnula, tak sama pre seba. Potom som si vypla mobil.
Už chcem leto. Také to naozajstné, horúce, sparné, vlhké. Bratislavské. Je mi jedno ako vyzerá leto v MHD, budem jazdiť na bicykli. Na mojom talianskom prekrásnom starodávnom bicykli. Bento sa volá. A to B má tak krásne ozdobne napísané na riadidlách. Budem na ňom jazdiť aj v sukni a v šteklách. No a čo, nech majú taxikári pri Plaze zážitok. Bento je lepší než akýkoľvek najlepší chlap na svete. Môžem ho riadiť tak, ako chcem. Idem s ním von, keď chcem. Nič od neho neočakávam, a on nič neočakáva odomňa (veď akoby mohol, kopa zbožňovaného šrotu). Nemusím sa zožierať, či mi zavolá, a ja nemusím volať jemu. Bude ma sprevádzať životom a cestami – necestami tak dlho, ako sa mi len bude chcieť. Keď budem mať dobrú náladu, preveziem sa na ňom s vetrom vo vlasoch (a on na ten vietor nebude žiarliť) a budem mať ešte lepšiu náladu. A keď mi bude mizerne, preveziem sa na ňom aj tak, a budem sa vďaka tomu cítiť lepšie. Keď bude so mnou niekto iný, nebude sa miešať do reči. Spôsobí, že už nebudem všade chodiť neskoro. Budem ho možno môcť aj darovať mojej budúcej dcére. A ak sa zrazu začne správať debilne, ak sa pokazí, tak ho dám do opravy a bude o pár dní znova dobrý. Môj Bento. Talian. A raz si ho dovediem do 100% vlastného bytu. A mama nad tým nebude krútiť hlavou.
Čo by som robila s vlastným bytom? Vy by ste to vedeli? Lebo ja to viem presne, do posledného detailu.
Ale o tom potom.
Idem do toho!
Takže, vážení a milí!
Neskúsila som to len raz. Myslím písať blog. Už bolo také koketovanie že napíšem, nenapíšem, áno, nie?
Potom som sa do toho chcela zahryznúť a pamätám sa že nám vypli elektrinu, čiže bolo iba veľké prd, a nie blog.
A zrazu som tu a píšem svoj prvý.
Že prečo... Inšpirovala ma Garance Doré (http://www.garancedore.fr/). Zbožňujem ju. Jej kresby , detailné fotky na doplnky a nehorázne drahé topánky z prehliadok kde ju volajú medzi prvými... Nadchlo ma to, čo vám budem klamať. Ale nielen ona. Písavala som už aj na Facebooku, také ´Notes´, a malo to svojský úspech. Postupne sem pridám všetky Poznámky, ktoré som mala na facebooku, aby ste sa mali na čom smiať.
Takže skúsim. Písať na akože svoju stránku.
Dúfam, že nikoho neunudím k smrti.
Ninna
Neskúsila som to len raz. Myslím písať blog. Už bolo také koketovanie že napíšem, nenapíšem, áno, nie?
Potom som sa do toho chcela zahryznúť a pamätám sa že nám vypli elektrinu, čiže bolo iba veľké prd, a nie blog.
A zrazu som tu a píšem svoj prvý.
Že prečo... Inšpirovala ma Garance Doré (http://www.garancedore.fr/). Zbožňujem ju. Jej kresby , detailné fotky na doplnky a nehorázne drahé topánky z prehliadok kde ju volajú medzi prvými... Nadchlo ma to, čo vám budem klamať. Ale nielen ona. Písavala som už aj na Facebooku, také ´Notes´, a malo to svojský úspech. Postupne sem pridám všetky Poznámky, ktoré som mala na facebooku, aby ste sa mali na čom smiať.
Takže skúsim. Písať na akože svoju stránku.
Dúfam, že nikoho neunudím k smrti.
Ninna
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)