1. Februára 2011
Drahý denníček,
Upozorňujem ťa už na začiatku, priateľ môj milovaný, že toto bol hovadsky depresívny deň.
Plný sklamania a zhnusenia. Ak by mi dnes niekto povedal, že vážená, máte rakovinu duše a zajtra umriete tak by som sa ani veľmi nečudovala a akurát by som povedala že: zahrajte mi Oh, happy day a ďakujem, dovidenia. S úprimným úsmevom na tvári by som zamávala svetu na sladkú rozlúčku.
Svet, to je pre mňa kolotoč sklamaní, smútku, nepochopenia, vzájomného nedorozumenia, plný poloprávd, zrád, hanby,... a sem tam, akoby omylom, sa mi do cesty zatúla Šťastie. Je pomýlené, dezorientované, samo nechápe akým omylom sa ku mne dostalo. Nachíľu sa pri mne pristaví, akoby neverilo vlastným dúhovým očiam čo vidí, niekedy sa to Šťastie podobá na Lásku a povie mi ironický vtip o romantike a potom, skôr než stihnem premyslene zareagovať, šprintom, splašene odbehne preč. Zostane po ňom len kúdol hviezdneho prachu a duté, nezmyselné spomienky a občas z toho chaotického stretnutia vznikne báseň vo voľnom verši.
Aj voľný verš má svoje pravdlo, a to znie: Žiadne pravidlá.
Môj život má viac pravidiel. Tak napríklad: Pravidlo číslo jeden: Nech sa snažíš akokoľvek, všetko sa nakoniec pototo. Buď samo od seba, alebo si k tomu nejak záhadne, bez toho by som vedela ako, dopomôžem sama.
Vieš, denníček, neverím na Šťastie. A ani na náhodu. Haha, teraz mi nejaký prudko vyštudovaný psychológ čo za život napísal tisíc kníh o pozitívnom myslení povie, že: vidíš! Preto nič nemáš tak, ako chceš, lebo ti negatívna myseľ zablokovala prístup vesmíru, aby ti konal dobré veci. Ďakujem, už som o ďalší dríst bohatšia.
Som pesimista. Som, fakt? Som negatívna, keď som realistická? Je to takto. Som lovec, mačka, čo sa roztopašne hrá s myšou. Pohadzuje si ju sem a tam, myš je chúďatko z teho mačkinho šarmu úplne dopletená, s úsmevom na tvári sa necháva zabiť. Z lásky. Čo spraví mačka? Hrdo, s trblietavým pocitom víťazstva pozdvihne svoju trofej za chvost, so sebavedomým úškrnom ju ukáže celému svetu aj facebooku a potom, ... myš odhodí. Radosť z hry už pominula, mačky nie sú hladné, sú hravé. Lovia. Kto by lovil ešte raz to, čo už ulovil?
Som vlastne taký chlap.
A desí ma to! Strašne! Som bezcitná, bezcharakterná, namyslená, nevďačná, nečestná, nemám úctu, ani rešpekt, ani empatiu, ani akékoľvek pochopenie pre mŕtvu myš. Pre ĺúbiaceho chlapca, na ktorom vidno, že by sa aj pretrhol na tri polovice pre mňa. A ja naňho pozerám, ľutujem ho, hovorím si, chlapče, ty si masochista. Ty si ma nikdy nemal stretnúť. A ľudia si zatiaľ o mne myslia: tá je teda dobrá kurva!
Ako mám tomuto svetu preplnenému konvekciami, že nie som kurva, ale že som 'iba' lovec?
Nesúdim ľudí, čo súdia mňa, lebo som sa naučila, že nikto nikomu nevidí do duše úplne priehľadne a bez svojho filtra. Nikto nikoho nepozná úplne. Každý má svoje dôvody prečo robí to, či ono. A nehrám sa teraz na sväticu, čo nikoho neodsudzuje. Ale tak napríklad proti teroristom nič nemám... Ale to je na inú debatu.
Pravidlo číslo dva (resp. paradox života na totálku): Ak sa tešíš, a máš všetko naplánované - všetko sa pototo (poserie, ale chcela som byť slušnejšia.) Ak očákavaš prehru a úplný fail - všetko dobre dopadne. Samozrejme, ak očakávaš fail a on sa aj dostaví - aspoň z toho celého nebudeš mať až takú veľkú depku , lebo veď si to aj tak čakal.
Pravidlo číslo tri (trochu off-topic, ale whatever.): Svet sa točí akolo peňazí, a ten kto tvrdí niečo iné, tie peniaze už pravdepodobne má.
Záver: Som lovec, som švorc a mám rakovinu duše. Adieu nabudúce.
