One of beloved

I miss my city
where one boy looked at me, smiled and walked away.
Where even dirt everywhere seemed to have its purpose and special meaning
so that no one actually cared about it.
Where water had its own main role.
Where I got a headache from all that beauty all around.
A city that is home for lions with wings.

My beloved Venice.

Tiché popoludnie

Bolo raz jedno dievča. Sedelo pri stole, jedno koleno mala skrčené a na jazyku malo trpkú chuť života a 19 otázok.

Prečo sa mi odrazu páči moje meno keď sa mi celý život hnusilo?
Prečo sa mi nedarí poriadne sa kamarátiť s ľudmi v mojom veku?
Prečo ma odrazu znervózňuje trochu pokrčený obrus, keď ma to nikdy predtým netrápilo?

Kto je môj ozajstný priateľ?
Kto ma neklame priamo do očí?
Kto ma má úprimne rád?

Komu nechutia presne rovnaké jedlá ako mne?
Komu by sa chcelo prísť za mnou keď by som ho potrebovala?
Komu na mne vôbec nezáleží?

Ako dlho tu už sedím?
Ako sa čo najrýchlejšie naučím hrať na gitare?
Ako by som mohla byť lepším človekom?

S kým sa môžem porozprávať z očí do očí, bez poloprávd a klamstiev?
S kým budem v blízkosti, keď raz zomriem?
S kým zažijem najbláznivejší zážitok?

Kedy sa mi splnia sny?
Kedy už nebudem mať nádchu?
Kedy budem môcť míňať prachy bez toho aby som ich musela počítať?

Prečo? Kto? Komu? Ako? S kým? Kedy? Kedy sa budem môcť správať tak ako chcem?

Dievča urovnalo obrus na stole a zaplo televízor. Nemo pozorovalo reklamy. Predbiehali sa ako rímske žrebce na dostihoch a s tých farieb ju čoskoro začali bolieť oči.
Prezeralo si prsty a hlavou jej prebehla nepodstatná myšlienka o manikúre.
Rozmýšľala, na akú vysokú školu sa prihlási a či to vôbec bude mať zmysel.
Rozmýšľala, akej farby budú stoly a stoličky v Cafe del Sol, a čo na to povie Soulmate.
Rozmýšľala o tom, že potrebuje prachy.
Rozmýšľala, čo, dofrasa, robí zle.

Minulosť, Budúcnosť, prítomnosť. V tomto poradí, nijako inak.
Dievča tuho zvieralo spomienky v hrsti, nepustilo ani jednu.
Nepustilo ani jednu, hoci boli skoro všetky nepodstatné a nepotrebné.
Nakoniec som vstala, vypla televízor a zavrela oči.
Bolo ticho a svet sa mi zamotal medzi prsty.

Let me be a bit naive, okay?

Okay so here I go, without all sense of realism in my head...
I've got strongly influenced by all those fashion, photo and lifestyle blogs that finally I 
got this point where I make a serious mistake. 
There are no photos. Nobody would be interested in my 
little blog when there are no fancy pics. 
Human is a visual creature and needs something to look at and thus get more concentration. 
Poems are nice, but only few people would read them when they look at empty (empty with words, words, words only in it) blog.


Well, so here I go with my starting pictures. I chose just few of them for the beginning, you don't want whole album for one blog, right? There are two from my favorite city, Venice. Sunshine is dancing on my face and makes me look like the light is going out of me - spiritual, isn' t it? Next pics are not important, they just show that I wear contact lenses (I am totally blind without them). Have fun!

Ps. Yes, and from now on, I'm gonna write in English MAJORITY of time. Sorry if there would come some Slovak poem, that would not be me, but my soul. Thanks!

Day dreamer

Koľko krát?
Koľko krát sa mi už v hlave
zrodili sny?
A koľko krát zomreli skôr,
ako sa stihli poriadne narodiť a uzrieť aspoň hmlu sveta?

Mám už rozrytú dušu
od toľkých potratov...

Toľko snov už vo mne umrelo!
Sama som si ich zničila.
Udusila som ich v sebe
akoby to boli parazity, ako imelo.
Ako dravé čajky
čo sa púšťajú strmhlav do morských vĺn...
Snívaj so mnou, láska moja,
a jeden sen mi splň.
Jeden sen nech sa zdravo narodí.

Nech ten sen žije,
nech miluje,
nech zomrie
a nech sa z tieňa zase vynorí.

Zima, leto

Raz plačem, že nebo znova kropí slzy,
dážď padá tak silno,
až to aj samotnú zem mrzí.
Všetko špinavé od blata.
Keď je mokrý deň,
nič sa mi neráta.

A potom zasvieti slnko
tak jasne, a pritom len povrchne.
Do očí sa mi lúč
drzo zaryje,
smútok mokrý prekryje
a zavelí:
''Už sa so zimou rozlúč,
už dlho nebude...''
Rehoce sa mi slnko do tváre,
že nič proti nemu nezmôžem.
Začne sa leto,
zaštípu komáre.

Je to hriech,
že zomrel sneh?
No a čo!
Nech!

Zabite niekto už tú Zimu,
na teplo a svetlo skúpu...

Môžem raz aj ja samu seba zaprieť
a napísať báseň detinskú a hlúpu...

Cigarettes of love

Potichučky na popolníku dohára.
Vášnivo, drzo,
ako Scarlett O'Hara,
dohára,
hasne.
Plameň, čo sa zapáli jasne
ako zo zápalky.
A potom -
zhasne.

Zhasne.
Ako jas v očiach vydatej ženy.
Ako strach na odvahu premenený.
Ako láska.
Ako drevo, čo z popola praská.
Ako ohňostroj na Nový rok.
Ako beh, čo zhasne na krok,
a potom sa zastavíš, lebo nevládzeš.
Už nechceš ísť ďalej.
Bojíš sa?

Potichučky na popolníku zhorela do tla.
Ani som si to nevšimla.
A potom ide o to,
či si zapáliš ďalšiu,
alebo ti je ešte stále zle,
či máš ešte stále trpko v ústach,
či sa ti dym ešte lepí na zuby,
či si zapáliš ďalšiu lásku,
či si prevrátiš život zase naruby.

Next one.

Bojím sa. Strašne.
Bojím sa,
že všetko zase zhasne.
Že aj keď teraz všetko žiari,
všetko láka, všetko vábi,
že aj keď ma máš rád,
bojím sa,
že raz bude čas,
keď budeš chcieť byť
oficiálne len môj kamarát.
Bojím sa. Strašne.
Že ma to zase zlomí,
že čas keď sa všetko kamsi stratí,
že to raz príde.
Prudko, nečakane,
silno ma to zabolí...

A za jeden - dva mesiace aj prebolí.
Ale jazva na duši - ďalšia - zostane.

Priatelia a tí, čo sa tak tvária

To, že v núdzi spoznáš priatela je hlúposť. Práveže je to naopak, keď je zle, nikomu sa k 'priatelovi' nechce, keď je dobre, 'priatelia' sa budú vyhrievať na tvojom úspechu. Takže keď si to tak vezmem, priateľa nespoznáš ani tak, ani onak.

Hans Christian Andersen - môj obľúbený rozprávkar - napísal v jednej zo svojich príbehov, tuším to bolo o odvážnom vojačikovi (nie o tom cínovom, o takom čo sa stretol s ježibabou, odsekol jej hlavu, zobral si jej kresadlo, sem tam si zavolal psov s obrovskými očami a potom si vzal princeznú - ako inak. Fasa rozprávka. Ale vráťme sa k pointe...), a tam išlo o to, že vojačik bol silno oblúbený keď sa mal dobre, keď bol bohatý, šťastný, nič mu nechýbalo a tak ďalej. Akonáhle prišiel o všetky peniaze, keď klesol na dno, ... ''...Už ani jeden z jeho priatelov k nemu neprišiel, keďže k nemu aj tak viedlo priveľa schodov.''

Samozrejme že nešlo ani o peniaze, ani o schody, Andersen to len pekne po rozprávkovsky opísal. Tak, ako to v realite je. Že kamoši sa na vás vytoto keď je zle. A keď je dobre, tak zrazu máte kamošov kolko len chcete.

Takže o čom sú vlastne tieto kamarátstvá? A to sa ešte neodvažujem písať o PRIATEĽSTVÁCH. 

Mala som také silné priateľstvá. Ale skrachovali. Raz, dva krát, a potom už tri krát a dosť. Dovtedy sa chodilo s džbánom po vodu...

Ako viete, že tých, ktorých považujete za kamarátov a priateľov, že sa na nich môžete spoľahnúť? Že vás nezradia, že vám potajme nezávidia aj tú medzeru medzi očami? Že sa pred vašimi očami tvária že veľkí kamoši, bratmm, a potom - na vás napičujú tak, že vás je zrazu plný facebook? V zlom, samozrejme. 

Kto ma neklame? Ja už fakt neviem. Takže asi budem veriť akurát sebe. Lebo keď sa sklamem ja sama seba, viem si prepáčiť aj po miliónty krát, lebo tuším aj za opita čo od seba môžem čakať. 

Adieu, liars. Now I am on my own. Again.