Prvý po poslednom

    Nedokážem to. Nepísať. Nedá sa proste. Ako keby ste si na doživotie odopreli, čo ja viem, trebárs úsmev. Že už sa nikdy v živote nemienite ani len trošku usmiať. Aký to má zmysel? Úsmevom sa dá nasrať viac ľudí, ako najvulgárnejšou nadávkou. Najlepšie úsmevy sú tie, čo sa vám vytvoria mimovoľne. Spomeniete si na milý zážitok. Na to, ako vám vaša láska dnes povedala, že je na vás závislá. Na to, ako sa na vás prvý krát usmiala vaša malá štvormesačná sestrička (dcéra, syn, brat, krstniatko, neznáme kučeravé decko v autobuse). Na prvý naozaj letný deň. Úsmev. Keď už nič iné, je to perfektný lifting a gymnastika tváre. Zadarmo! No nekup to :)

    Jednoducho, budem ďalej písať. Serie si do huby, poviete si, a máte úplnú pravdu. Písala som predsa že Posledný. Keď je niekto posledný, tak za ním už nikto nie je. Ale ja som paradox, takže mám oficiálne povolenie z úradu Ministerstva Zmeny názorov, že si srať do huby môžem. 

    Nejde ani tak o to, že ma strašne veľa ľudí (aj úplne cudzích) začalo hecovať, že nech nevymyšlam hovadiny, a nech píšem ďalej a mám robiť to, čo mám rada a na ostatných nedávať ohľad, ale ide o to, že ja si fakt každý večer sadnem ku compu, proste zo zvyku otvorím svoj blog, otvorí sa mi že Nový príspevok, začnem písať a niekde pri druhom paragrafe sa uvedomím, a že kokos Leila, čo to, doriti palovej robíš?! A backspace sa ide zase zblázniť lebo toľko roboty ako v poslednom čase ešte nemal. Ide o to, aspoň u mňa je to tak, že blogovanie sa mi stalo drogou. Som závislá na písaní. Píšem cez hodiny do zošita, a aj keď nemám o čom, píšem. Hocičo. Jednoducho slová na papier. Len po takých štyroch zapísaných A4-kách v zošite matematiky ma začne bolieť ruka. A mám aj môj špeciálny prst na pravej ruke, volám ho spisovateľský. Mám totižto taký iný spôsob písania, ako všetci ostatní 'normálni' gramotný ľudia na svete. a preto sa mi trochu zdeformoval prst úplne pri nechte, prstenník sa to volá tuším. No, ten po malíčku. Takže som zdeformovaná, . . . Už vidím ako sa toho hejteri hneď chytia. Čo už, haters gonna hate.

      A vlastne toto je ďalšia vec, ktorú som si uvedomila. Spolu s Psychoastronautom, pravda :) (ĎAKUJEM!). Vždy tu bude totižto niekto, komu sa moje blogy nebudú páčiť. Môže byť milión fanúšikov, a bude jeden, ktorý nadomnou bude pohŕdavo krútiť hlavou, nenávidieť ma za to, že som o ňom napísala v zlom (resp. v pravdivom), bude ma proste hejtovať, neuznávať, nebrať ma vážne, dá mi do života zopár dislikov, a... a nič. Ja som si uvedomila jednu podstatnú vec.že dôležití sú pre mňa ľudia, ktorí ma majú radi. Resp. ktorí majú radi môj blog. Pre vás to, ľudia robím. Z egoistickej väčšiny pre samú seba, ale aj pre VÁS. Pre ľudí, ktorí sa ozvali, keď mi bolo vyslovene na tyku z toho všetkého. Pre ľudí, ktorí mi začali nadávať za to, že som oznámila že prstávam písať. Pre ľudí, ktorí ma zdvihli, keď som bola intelektuálne nie že na dne, ale už pod dnom, zdvihli ma a kopli ma pekne do riti, nech si idem svoje a pozerám rovno. Nech neprestávam robiť to, čo milujem. 

       Vám všetkým chcem odkázať že

   lebo vy ste tí, ktorí ma držia nad ľudskou hlúposťou, nedoprajnosťou, závisťou a všetkou tou zlobou, ktorá vždy vyjde na povrch.

Posledný

      Už hodinu plačem a strašne ma bolí hlava. Ide mi explodovať mozog. Všetky pocity, ktoré sa mi teraz miesia ako cesto na muffiny v hlave mi narážajú na lebku, spôsobuje to rušivý hrkot a všetko je to ešte znásobené tým, že som žena a dva dni dozadu som na sedem povinných dní vysadila antikoncepciu. Možno to niekto pochopí, nechcela som to napísať proste tak, ako to je. Tento príspevok na FlegmaticWhoa bude posledný. Napriek včerajšiemu hrdinsky a zároveň flegmaticky znejúcemu príspevku, na ktorí ste väčšina 'zo srandy', alebo možno aj seriozne zaškrtli sprosté 'primitívne', len aby ste... no, neviem prečo. Možno to fakt bolo primitívne. 

    V poriadky, karty na stôl. Ako vtedy, keď som písala 'Klaudiu', a mnoho iných. Nie som až tak Flegmatic. Skôr som to Whoa. Môj názor (a môžem sa mýliť, tak ako vždy - a vy ma na moje omyly vždy hneď a vďačne upozorníte) je taký, že nikto doteraz nepochopil význam toho, prečo sa FlegmaticWhoa volá, tak ako sa volá. Flegmatic vieme všetci čo znamená. Je to medzinárodné slovo, a keby niečo - google translator. Whoa - • informal used as a greeting, to express surprise or interest, or to command attention : whoa, that's huge! V preklade to znamená výkrik, alebo zvolanie pre prekvapenie, alebo záujem. Ide o to, že neexistuje flegmatický záujem. Jednoducho to nie je, nedá sa. A presne to je význam tohto blogu. Dva jasné významy, ktoré sa zlúčia dokopy a vytvoria nemysliteľný paradox. No a ten nemysliteľný paradox som ja. 

     Pretože včera som sa mohla tváriť, že ako strašne mám to vaše 'primitívne' na háku. Pravda je taká, že nemám. Vôbec, ale absolútne vôbec. Každý jeden zlý ohlas, a teraz nejde ani tak o zaškrtávanie reakcií, každé jedno dokonca aj NEreagovanie - keď vidím koľko ľudí si to prečítalo, a koľko ľudí nejako aj reagovalo - každý zlý ohlas a každý NEohlas ma prebodáva ako samurajská dýka. Najprv rýchlo a agresívne sa mi táto pomyselná dýka zaryje do môjho jemnučkého ega, a potom, keď už si myslím, že veď horšie to už nebude, lebo veď 'first cut is the deepest', tak potom sa tá dýka začne mraučavo otáčať, stále zapichnutá v tom mojom sprostom egu, ktoré vždy potrebuje pohladkať, zarýva sa hlbšie, rýpe sa v ňom, hore - dolu, na všetky svetové strany sa otáča, a ja zatiaľ môžem nečinne sedieť, s otupeným mozgom a do krvi urazeným egom bezmocne sledovať, ako tej negácie pribúda, ako pomaly, ale iste zakrýva všetky dobré ohlasy, všetky pochvaly. A zrazu je tam len to chúďatko zranené ego. Sedí si tam, v mojej hlave, zakrvavilo klávesnicu, vypínam sa. Ráno sa zobúdzam, a oči sa mi rozlepujú pod poryvom monitorového svetla, štatistika hlása že si to pozrelo toľko a toľko ľudí, negácie asi 87%, zvyšné pochvaly, ktoré sú tak malé, až sú takmer neviditeľné, a teoreticky podstatné asi tak, ako je pre topiaceho sa podstatná slamka od mojita. Je mi to teda hovno platné. 

     Egoista som, namyslená a lúbim milujem neskutočne zbožňujem pochvaly. Komplimenty. Uznania za dobrú prácu. Keď za dobrú prácu nedostanem od väčšiny uznanie, pre mňa to znamená, že to vlastne dobrá práca nebola. Moja skromnosť sa v určitých veciach nerovná nule, ale zachádza až do mínusu. Ospravedlňujem sa. Som asi fakt človek, predsa len.

    Ďalšia vec, prečo už nechcem nebudem písať blog, je ten, že aj napriek tomu, že sa na jednej strane neskutočne teším (asi ako keď malé decko dostane za prvú jednotku v škole vílet do cukrárne), že si tento blog číta čoraz väčšia masa ľudí (cca 250 vzhliadnutí za deň!), tým pádom ma to aj neskutočne desí. V štatistike bezmocne sledujem, ako si niekoľko desiatok ľudí včera / predvčerom / dnes prečítalo blogy, ktoré boli pre mňa výsostne intímne, osobné, ukazovali mňa a moju rodinu tak, ako to všetko bolo, bez prikrášlení, bez preháňania, čistú pravdu. Ľudia - netuším či cudzí, alebo ich stretávam každý jeden deň - chodia okolo mňa a bez toho, aby som im to chcela všetko povedať, to vedia. Všetko. Vlastne všetko to podstatné. Moje všetko. 

    Ľudia ma poznajú ešte skôr, ako ma uvidia. Skôr, ako so mnou prehovoria jednu jedinú vetu. Znie mi to strašne desivo. Strácam súkromie. Nemohla som si písať denník, lebo mi ho kradla a čítala mama. Tak som začala blogovať. Teraz mi kradnú a čítajú môj život všetci na internete. A s mojim dovolením. Nemôžem s tým nič urobiť, jedine vymazať tie príspevky, čo je blbosť, lebo potom ich stratím navždy, a moja dcéra si nikdy neprečíta, že ako to dopadne keď naserie svoju babku. A okrem toho si to už aj tak prečítalo dosť vela ľudí.

     Prestávam písať. Myslím blog. Prestávam blogovať. Tieto dve slová mi trvalo vyťukať 13 minút, a každý úder klávesnice bol ako úder kladivom po hlave. Prsty mi behajú po vlhkej klávesnici, utieram slzy z líc a z toho štvorčeka kde sa chodí prstom namiesto myše. Nevládzem, dojebali ste ma. Vyhrali ste , uznávam. Krásne tu svietia tie dve slová... Viete ako sa cítim? Jasné, nemôžete vedieť. Neblogujete. Ste len diváci, vlastne čítači. Obecenstvo. Čo spraví herec, keď ho po každom predstavení ľudia obsypú kritikou? Správne. Prestane hrať. Zakuklí sa do seba, možno bude ešte recitovať repliky Shakespeare, ale tajne, u seba doma v napustenej vani, v nejaký melancholický upršaný večer. Na studených mokrých kachličkách bude mať položený pohár červeného, a bude si potichu, tak aby nezobudil ani mačku na radiátore, tichučko a mäkko si bude šomrať svoje časti scenára, ktorý bude už dávno zahrabaný kdesi na povale. To som ja. Herečka. Urazená, zničená, egoistická, precitlivená herečka, ktorá si práve uvedomila, že celé to jej ego z bubliny prasklo. Vzdávam sa toho, čo zo sprostého internetu najviac milujem. Vzdávam sa toho, čo jedni nazývajú talentom, a tí druhí, ktorých je viac, to nazývajú primitivizmom. Plytkosťou. Zbytočnosťou. Vulgárnosťou. 

     Takže končím. Ľudí budem urážať už iba do očí, a svoje pocity budem dusiť v sebe, lebo aj tak to nikoho nezaujíma, alebo ho to zaujíma až tak veľmi, že to šíri ďalej. 

     Zachvíľu sa tu utopím vo vlastných slzách, takže ma ospravedlňte, ale ja odchádzam zo scény. Majte sa krásne, a ak som niekedy v tomto mojom blogu urazila, tak mi to prepáčte. Ja som si len pumpovala vlastné ego. 

      Adios.

Primitívne

    Neviem kde sa tie nastavenia reakcií čo sa dole zaškrtávajú mažú, alebo aspoň menia, tak napíšem hejterský príspevok na tento blog čo vám, cicušky, tak strašne žere nervičky. Hejteri, čo zaškrtávate 'primitívne', lebo hejtersky nemáte gule na to, aby ste sa vyjadrili aj nejako inak. Cez komentár, do očí (lebo dobre viem že sa s vami hejtermi aj denno denne stretávam), cez facebook, . . .

    Lenže to nespravíte. Lebo vy ste len hejteri škrtači. Zostávate pekne inkognito a vytešujete sa, že ma môžete primitívne škrtnúť. Robí vám to dobre? Zaškrtnúť že môj wishlist na 18-te narodky je primitívny? Otázka. Necítite sa potom trošku primitívne vy sami?

     Určite nie. Veď to je hrdinstvo! :) Že? Kto nič nerobí, nič nepokazí, a kto nič nepokazil, ten môže kritizovať. Anonymne, ako pomstiteľ Zoro. Boha, ste vy ale smiešni. Zaškrtávajte si, aj si vyhoňte pri tom :D

     Ja si denne pozrem štatistiku, porovnám to s počtom zaškrtnutých primitívnych a vždy mi vyjde číslo že aj tak sa tento blog teší pozornosti. Aj zlá reklama je reklama, vážení. Milí hejteri, myslíte si že nemám presné scény pred očami ako najčastejšie o 15.oo, o 17.oo, o 19.oo a o 2o.oo si dychtivo zapnete môj blog, ktorý už máte pravdepodobne hneď ako domovskú stránku, kľúčové slová (najčastejšie: 'zase nova blogspot') si zadávate do googlu, lebo niektorí ste ani nevedeli prísť na to, ako sa môj blog spelluje (pobavilo ma: 'flekmatick woh').

     Ľudia, nebláznite. Sami sa ponižujete, aj keď možno inkognito. Ja to všetko v štatistike vidím. Veď skúste písať aj vy. Inak vôbec to nie je také ľahké a jednoduché písať, ako to možno vyzerá. Myslíte si, že mne sa vždy chce sadnúť za Mac a vymýšľať nejaké tragikomédie z môjho (inak dosť osobného a až by som povedala aj intímneho) života? Myslíte si, že mi je ľahko na duši písať o rodine, keď viem, že tam na druhej strane internetu sedí nejaká necitlivá, absolútne nechápavá krava / debil, ktorý si z môjho blogu aj tak prečíta možno tak každú tretiu vetu a potom víťazoslávne zaškrtne, že toto je 'primitívne'? Nečítate s porozumením, a idete sa mi pomstiť za to, že ste sa v blogu našli, aj keď som vaše meno nespomenula. Nespýtate sa ma, ako som to myslela, neberiete do úvahy, že možno ste niečo len zle pochopili. Robíte unáhlené závery, staviate sa na zadné, a nikdy vám nedojde, že je to úplne zbytočné.

    Ad astra per veritas. To si dám vytetovať na pravú lopatku, keď mi Evita vydá tú knihu, z ktorej som napísala zatiaľ dve strany v linajkovom zošite na angličtine, kým sa niekto (nenapíšem kto, a schválne) trápil z odpoveďou pri katedre . . .

Vychcaný wishlist

Drahí milí aj nemilí,

     tento wishlist (pre neandertálcov: zoznam prianí) je fakt od srdca, úprimný, veci sú spísané tak ako mi napadli, postupnosť nie je dôležitá a už vôbec nie je dôležité, že na tú Vespu Piaggio aj tak nikto nemáte a mne je momentálne aj tak možno na dve veci keďže vodičák mi z neba ešte nespadol (ale už by fakt mohol). Neočakávam že si o mne poviete po tomto že vau, tá je ale skromná, tak ale... prekročiť oficiálnu hranicu do dospelosti sa každému podarí len raz (ak vás to nevystrelí do neba skôr ako po 6570tich dňoch života...). Zasvätení vedia kde budem moju skvostnú osemnástku oslavovať, ostatní mi nezabudnite napísať suché 'všetko najlepšie' na facebooku keď vás na to sám facebook v ten Deň upozorní hore v pravo ikonkou vo forme ružového balíčka. Niektoré veci vám určite na kvatrilión percent prídu ako 'bože to čo je za ..... (doplň podľa levelu vulgárnosti), to nač chce?!', ale každý sme iný, a jeden človek síce môže chcieť napríklad domácu pálenú slivovicu od dedka, ale ja som na iné 'šmaky'. Smejte sa, krúťte neveriacky hlavou, nechajte si oči vypadnúť na klávesnicu,... vy ste chceli môj wishlist, takže to budete vy kto bude trpieť... :D muhahhahaa!

1. The Sims 3 (zmysel tohto fakt neriešte!)
2. Diana F Lomo (budem ju strážiť ako heslo na súkromný mail, a nie ako ju stráži 'Niekto'...)

3. Krabička na cigarety. Retro, oldschool, bez znakov marihuany. Najlepšie nejaká čo má na sebe Pin Up Girl, alebo niečo v štýle Pin up.

4. Absolut Raspberry / Jack Daniels 

5. Sluchatká Koss na hlavu nech sa mi ježia chlpy na predlaktiach z toho zvuku (Motorkár dobre vie :)   ), alebo nejaké takéto :

6. Tričko že:

(supermanovské - moje číslo je M dajme tomu) 

a tiež sa mi lúbi to tričko obyč biele že I <3 Bratislava. Tiež M :D

7. sexi gaťky. Veľkosť mojej rite vie každý, ale nepreháňajte to, zase Bridget Jones style nenosím. 

8. Tá kokosová voňavka zo ZARA. Stojí 10 eur. A je neskutočná.

9. Piaggio Vespa - pre inšpiráciu: 

10. Lubrikačný gél Durex Čerešňový. Neriešte to proste. Ale bohovsky to voní...

11. Barbie Basics. TOTO UŽ VOBEC NERIEŠTE NIKTO. Proste ich chcem. (Tú černošku nie, transky nemusím)

12. Milka čokoláda. Okrem jahodovej akúkoľvek. Favorit: tá mega, oriešková, s celými lieskovými orechami. (Nedelím sa). Bonboniéry oceňujem, hlavne Merci a Toffifee a klasickú TATIÁÁÁNU ! :D Tak ako moja frajerka horké čokolády nemusím a dúfam že všetci viete že biela čokoláda nie je čokoláda, takže to nechcem.

13. Nič nepokazíte pekným vkusným veselým farebným funkčným veľkým vibrátorom s dlhou výdržou baterky. Obrázok nepridám, fantáziu nechám na vás :D

14. Ale aj tak ma najviac poteší také niečo, na čo keď sa pozriem aj po roku, dvoch, tak sa mimovoľne usmejem :) 

      Každopádne, ja sa teším na ľudí, ktorí tam prídu kvôli mne, ktorí ma majú úprimne, nefejkovo radi, aj napriek tomu že ma poznajú sa ku mne aj naďalej priznávajú, kvôli ľuďom, pre ktorých sa oplatí ráno vstať a každý deň žiť :) Mám vás rada! Aspoň teraz :D 

      A normálne som skromná. Za iných okolností... :D

Zbytočné dni

    Zbytočné dni sú také, ktoré sa ocitli v kalendári omylom. Vôbec tam nemali byť, niekto ich tam pripísal, asi do počtu k mesiacu alebo čo. Napríklad dnes. Spala som u babky. Zobudila som sa. Na raňajky som zhltla palacinky, zapla telku, nič tam nešlo, vypla som to, ľahla som si spať (zase), zobudila som sa (zase), išla som na mamin povel 'domov', povysávala som, utrela som prach, vyšla som hore, hľadala som chatu pre moju oslavu, nič som nenašla, zapla som si facebook, išla som sa najesť, zapáliť si, zase facebook a JEBS - 8 HODIN VEČER. A nič. Nula komunikácie. Ak nerátame hádku s mamou samozrejme. Ani to nebola konverzácia, lebo keď ide o konverzáciu, tak sa baví jeden s druhým, a rozpráva sa na striedačku. Mama mala monológ, ja som na konci kývla hlavou a išla som si po svojom. Čiže komunikácia s okolím - nula. Smiech - nula. Úsmevy - nula. Socializácia - nula. Zmysel tohto čudného dňa -  nula  mínus tristopäť. 

    Takéto dni by sa mali zrušiť. Aký má vôbec deň zmysel, ak si ho už večer nepamätáte? 

S opätkami na motorke

    Boli sme po škole v šenku. Biliard, malá kofola zadara ('Slečna, táto je grátis, lebo to je vaša prvá... - žmurk. - od deda barmana), dofajčievanie krabičky cigariet. Riešenie týraných žien a frajerov. Dobre bolo. Postupne všetci odcupitali preč, a tak som sa pomaly zdvihla s ošemotenej stoličky čo vyzerala ako predvčerom vytiahnutá z kontajnera a poberala som sa na bus aj ja. Kamarát motorkár sa ma spýtal, že kedy mi ide bus. Mykla som plecami, fakt si takéto veci nesledujem, lebo ten rozpis aj tak nefunguje. 

'Zoberem ťa?' - spýtal sa, líca už mal stisnuté v helme. 

    Obočie mi vystrelilo nahor, kukla som na seba, potom naňho že či nesranduje. Mala som na sebe rozviaty top zapnutý tenkým opaskom, pod tým čiernu obtiahnutú sukňu nad kolená á la Naughty secretary. K tomu kabelku na ramene a štekle. Nie moc vysoké, asi tak 5 centi, ale boli to skôr také sandáloidné gladiatorky. Pokrútila som teda hlavou, že určite nie. 

     Prišla som na zastávku, mohla som akurát zakývať busu, čo odchádzal. Môjmu busu. Nič, pozrela som si rozpis, 14:45 som zmeškala, ďalší mal ísť že 14:55, ten to ale mal akosi v paži, lebo som tam stála asi tak do 15:03, keď sa akurát objavil Motorkár. 

    'Kedy ti to ide?' - spýtal sa ma, už bez helmy, takže som rozumela hneď.

Pozrela som na rozpis, znova. Zasmiala som sa.  

     '15:25.'

'To máš ešte v pohode...'

'No neviem, polhodina mi nedojde ako 'v pohode'. '

'No tak zveziem ťa teda?'

'Veď pozri sa na mňa, nedá sa! Bude sa mi to dvíhať! Sukňa, žalúdok, všetko.'

'Veď ale máš pod tým ešte niečo nie?'

'...'

Smiech.

     A o pár sekúnd mi tiež helma stíska hlavu, líca, aj adrenalínovú hladinu. Motorkár mi dal takú debilnú vec na kríže, že nech neprechladnem. Helma spôsobovala, že moja hlava sa nebezpečne knísala a odmietala držať poriadne na krku, takže prvotné chvíle som sa chovala akoby som mala na hlave položenú fľašu nitroglicerínu (gúglite...). Vyšvihla som nohu aj s opätkom cez motorku, zakvačila som sa do prvej veci, ktorej sa dalo držať a opakovala som si aký je to paradox, že rodičia mojej najlepšej kamošky sa ešte len pred štyrma dňami skoro na motorke zabili a to mali určite výstroj a všetko a ja tu sa tu dneska hrám na Shakiru (Loca). Ale ona mala v tom klipe aspoň toľko rozumu že mala aspoň kožené gate, a nie sekretársku nanosukňu. Hlúpa som, nezodpovedná. 

   Každopádne žijem, adrenalín sa mi vylieva ešte doteraz ušami, nechápem sama zo seba, a hlavne -  chcem ešte! :D

Piče: č.1 - Diskotékové

      Chcela som napísať že hneď na začiatku sa ospravedlňujem za akékoľvek urážky, ktoré by si niekto vzal v tomto blogu osobne, ale celé som to vymazala a namiesto toho dopredu oznamujem, že ak sa tu niekto nájde, nie je to moja chyba ale chyba dotyčného. Vlastne dotyčnej.

      Sú rôzne typy píč. Po tom, ako som bola s mojou BFF v jednom nemenovanom podniku, známom väčšinou pre ročníky typu 25+ (ale mladšie výnimky sa zatúlajú všade), mám pocit že musím napísať varovanie pred Diskotékovými pičami. Sú vychytralé, nahodené, cecky sa im vylievajú von, opätkami často a rady stúpajú krajším ženám po nohách. Ak som v tú noc pri tancovaní aspoň 6 krát neschytala ihličkovým opätkom po priehlavku (to je tá vrchná časť chodidla), tak zjem kefu. Keď už som mala pocit že moje nohy musia vyzerať ako z nejakého sadistického porna, vyšla som hore na taký akože bar, kde mali ľudia na stojáka položené poháre, ale aj tak sa tam tancovalo. Bolo to také asi štvormetrové mólo, nad ním pozdĺžne železná tyč pre striptérky. V bare bolo dusno, teplo, kebyže si nevyhrniem tričko, tak sa mi prilepí na kríže a ráno ho budem trhať aj s kožou. 

           Tancujem si, chlapi pozerajú hore, a zrazu mi nejaká PIČA trhne gaťami. Akože idem ti ich stiahnuť. Mala som také aladinovky voľné, takže keby chcela, stiala by mi ich tak rýchlo že by som si ani nestihla spomenúť či mám silnejšiu pravačku alebo lavačku. Otočila som sa, tam sa tá Piča uškŕňa, zuby ako lopaty cerí na mňa, drgá do kamarátky štýlom že hen, kukaj, ja sa mladá nasrala. Baba mohla mať asi čo ja viem maximálne 20, ale v tričku s obrovským výstrihom jej čučali cecky, aké mávajú 75ročné matky piatich detí. Také, že 'Hovorí jeden cecok druhému: Tak čau, ja padám.'. Prudko som sa teda otočila, sklonila som sa, zamávala som si dlaňou pred nosom akože 'Tebe čo už jebe?!'. Piča sa ujebáva ako sviňa s epileptickým záchvatom, škaredá bola ako pondelok. Kašlala som ale na to, lebo som nechcela problémy a sama som dobre vedela, že ostatní chlapi čo tam postávali a sekalo ich v krku čo mali hlavy stále hore a neustále odsúvali poháre aby som mala viac miesta na tancovanie, tak všetci tí by sa ma velmi rýchlo zastali ak by sa strhla kvôli tým gatiam bitka. Počas incidentu všetci zamrzli a čakali čo bude. Pozerali sa na tú piču znechutenými pohľadmi, sem tam niekto neveriacky pokrútil hlavou. 

            Keď už som sa strašne unavila, resp. som bola celá spotená a potrebovala som sa napiť, tak som elegantne zoskočila dolu, niekto predomnou už stál so sklenenou flašou minerálky, a ešte som ani nestihla vcucnúť slamku a už sa hore na moje miesto štverala Piča. 'Tancovala' asi tak 6 sekúnd, chlapi sa pozreli hore, potom na mňa ako som tam stála, tiež pozerajúc hore, smejúc sa nad tou stupiditou, a obišli to mólo ku mne. Vytiahla som cigaretu, a pri mojom nose sa rozhoreli zapalovače. Fajčím si, bavím sa, tancujem si, konečne som rada že pustili latino a už si tú Vondráčkovú a Haberu odpustili (proti oldieskam nemám nič, práve naopak, ale týchto dvoch fakt nemusím - bez urážky), proste, chillujem si, a hentá Piča hore si zrazu trochu pričupne a niečo do mňa začne hučať, ale začula som akurát slová že 'choď' a druhé bolo že 'do', takže trochu som si domyslela že ma neposiela po drink. Chalan, čo sa tam hral na môjho bodyguarda alebo čo, hned spozornel, s ním aj jeho kamoši, mňa odsunuli nabok, a Piče začali niečo (dúfam že niečo nepekné) vysvetlovať. Piča sa smiala, ale posratá bola, bolo to vidieť v očiach a v mimike. 

            Fráájerka. Piča, čo si myslí, že je najlepšia, pomoc, najhorši kombinácia. Baby, tancujte, bavte sa a nebudte piče len kvôli tomu že mám viac pozornosti ako vy.

Sorry for nothing

Neviem prečo sú ľudia takýto. Neviem, či som už písala dva blogy za jeden deň, ale musím. Nasratí su na mňa spolužiaci, vie o mne vraj celá škola, 'celá škola to rieši, to nevieš?' - mi povedala bývalá spolužiačka. Super. Fakt perfektné, ako má niekto nutkanie zahrať rebela voči ničomu. Ako má niekto tie gule a tú drzosť vytlačiť si to, čo som sem napísala a chcieť mávať s tým vytlačeným blogom pred učitelkami... Fakt originálne, ako sa niekto dokáže uraziť na to, že napíšem ako toho človeka obdivujem. Neskutočné, ako mi vie asi 5 ľudí povedať že 'No na hentú si dávaj pozor, lebo ona má velmi vplyvného tatka a aj frajera.' Aha, tak polopate - za to, že napíšem, že niekto bol neskutočne dobre oblečený a celý čas ticho, tak za to mi dotyčného tatko/frajer zlomí väzy v tmavej uličke v Juri keď sa budem niekedy večer vracať domov? ÚÚf, to sa teda neviem dočkať. Človek sa tu už urazí aj za komplimenty, to je fakt jeden sen! Ok, napísala som že 'Babenky sa nedajú nazvať inak ako upišťané preafektované čajky. Chalani sú zase v najplodnejšom (čo sa tváre a mutácie hlasu týka) období puberty.'

Tak teda. Upišťané ste moje zlaté boli, prvý deň som skoro ohluchla. Preafektované tiež. Aj Miša Mäsiarová z Europy 2 je preafektovaná, aj Erika Judyniová je preafektovaná, aj Lady Gaga, aj môj bývalý najlepší teplý kamarát bol preafektovaný, a keď chcem, tak viem byť afektovaná ako delo aj ja. Na tom nič nie je. Niekto nie je, niekto je, a niekto je viac ako sa patrí. Hotovo. Ja som zase neskutočne hádavá, a?! O tom, že chalan došiel do triedy čudným krokom, tak sorry. Došiel tak. Keby som ja došla napríklad po rukách, asi by toho tiež bol prinajmenšom celý facebook. Možno vás nasralo, že som vám nič nepovedala 'do očí', ale napísala som to 'tajne'. No a to je tiež dobrá blbosť, lebo 'do očí' by sa vám to asi povedať nedalo, keďže mi nikto z vás do očí nepozerá a 'tajne' som to tiež nenapísala.

Každopádne, rada by som sa zoznámila, ktorý zákerny expert s mojim blogom vyrukoval. Moja teta ked si prečítala ten blog, vlastne obidva, tak sa zasmiala, pokrutila neveriacky hlavou a povedala že nech sa postavím na lavicu a pošlem vás do piče. To by som nikdy nespravila. Lebo ja už v piči som :D


'You can't make 500 millions friends without making few enemies.'
- Zuckenberg

- - alebo - -

'Víťaz je sám.'
- Paulo Coehlo

Kritika ako pomyselná zbraň

            

Strašne ma serie že stále čoraz viac ľudí nevie čítať s porozumením. Minulý blog myslím teraz...

        Prišla som do školy, nikto sa so mnou v triede nebavil, tak ako minule, ale dneska aj zazerali. Takými pohladmi, až sa mi stavali chlpy na predlaktiach. Potom som zistila že čo sa deje. Napísala som bývalému spolužiakovi, ktorý narozdiel odomňa do štvrtáku prešiel na normálku, že či nemá niekto staršiu zelenú učebnicu z angliny, lebo ešte na pár lekcií by som ju potrebovala v tretiaku. On mi odpísal, že teraz nevie, že sa kukne doma, a že som trupka, lebo tým čo som napísala o mojej novej triede (tuto) som spravila zase tú istú chybu ako keď som prišla do starej triedy. Odpísala som, že čo je to za pičovinu, že nikto z nových spolužiakov nemá môj (nový) facebook, takže nemajú ani ako vedieť že si tento blog píšem. A on smiech, že ved 'oni' mu to sami poslali. Tak ako fasa. Nerozumiem ako je to možné, asi nejaké falošné čáry máry, alebo nejaký šikovný hacker, čo ja viem. Akože neserie ma toto. Že si to prečítali. Serie ma, že som celý deň sedeli ako scvrknutá, stískajúc polky od strachu, lebo chalan mi ešte dopísal, že 'teš sa na telesnú, na floorballe si ťa podajú...'. Popičííí! Telesná bola posledná. Pred ňou ruština, na ktorej mi k lepšej reputácii učiteľka fakt nepomohla, lebo sa so mnou začala baviť po rusky, a ja som sa fakt nevedela tváriť že nemám mamu Rusku, a že po rusky ani náhodou neviem asi tak ako po slovensky. No takže učiteľka sa ma spýtala kadečo, ja som s priškrteným hlasom odpovedala, dúfala som že sa v niečom pomýlim... A potom sa ma spýtala, že ako sa mi páčia noví spolužiaci. No yess! Zatajila som dych, a spolu so mnou stíchla aj celá tá časť triedy, ktorá má ruštinu a v ktorej bola baba, ktorá ma podľa mňa asi najviac nemusí. To je tá, čo si rozprestrela príčesok po lavici. Adriana (dúfam že som trafila meno), ak si toto čítaš, tak prosím ťa sa neurážaj, veď som doriti nič zlé nepovedala. A nezaškrtávaj dole že 'primitívne'. Zažmurkala som ako tupec, keď sa ma to ruštinárka spýtala. Zlá, zlá otázka, ako mám po dvoch a pol dňa povedať, že či sa mi páčia noví spolužiaci? Že no, nemám k nim žiadny vzťah, viete, lebo zatial sa so mnou vlastne nikto ani len nebavil. A z pár 'ahoj', nemôžem posúdiť, či je človek super, alebo úplne na piču. Posúdila som, že baby sú tu bohaté. Toť vše. Vizuálny posudok, nič iné. Ak sa na to niekto tak strašne urazil, že potrebuje na mňa zazerať a 'podať' si ma na telesnej, tak toto je primitívne. No ale. Ja ako 'rodený diplomat' (- to netvrdím ja, ale moja mama ma tak volá, ak poviem niečo, čo nie je priama odpoveď), som sa nadýchla a po chvílke najtrápnejšieho ticha za deň som povedala, že po troch dňoch to nemôžem posúdiť. Zrazu Adriana vykríkla, o lavicu veďla mňa že 'Drísty!'. Alebo že Kecy!, už neviem. No PARÁÁÁDA! Som tu tri dni, s nikým som sa dokopy nebavila a už ma tu nemajú radi, LEBO BLOG. 

            Doriti, už fakt. Uvedomte sa, že nikdy, ani raz, odkedy píšem FlegmaticWhoa, som NIKDY, never ever nikoho priamo neurazila nepodloženou urážkou. Nikdy som na nikoho nenadávala. Áno, písala som už aj s horúcou hlavou, lebo úprimne - tak sa píše najrýchlejšie a najlepšie. Ale nikdy som si nevymýšlala fantazmagórie, ktoré sa nestali. Píšem to čo sa stalo, to čo pri tom ja osobne cítim, a ak má z toho niekto blbý pocit, tak teda sorry, ale nečudujte sa, proste ak ste na mňa nepríjemný, nečakajte že na vás budem písať ódy na radosť, ale napíšem že dokelu, tak tento človek ma serie, lebo spravil toto a toto. A zase naopak. Ak sa stane niečo fajn, tak to napíšem tiež. Takže....

                              Be nice to me, 

                                            or I' ll blog about you! 

zase Nová

     Nespravila som skúšky, takže tak ako sedel môj dedko, moja babka, môj otec, aj môj strýko, tak aj ja sedím v triede ktorá mi vekovo nepasuje. Po slovensky - prepadla som.
     Nová trieda. Noví spolužiaci. Zase raz. Prišla som, nikto v miestnosti nebol, a tak som si inteligentne sadla do uplne poslednej lavice, pre istotu pri okne, že keď na mňa bude vyvíjaný nadpriemerný tlak, nech aspon mám čím dýchať alebo grcať von. Zvonka sa ozýval infantilný chichot  mladých čajočiek, čo by dobyli Pokec do dvoch minút. Stoličky boli všetky hore. Mala som príšerné nutkanie zložiť ich všetky dolu, ale chvalabohu som sa ovládla, a ani ma nehlo. Prišla dvojica študentov. Zo skúsenosti mi je nadmieru jasné, že v blogoch nemôžem naplno rozvinúť svoj prirodzený talent pre kritiku a opis postavy, takže namiesto detailného drobnopisu mojich nových spolužiakov budem držať klávensicu na krátkej uzde.
     Každopádne, úplne držať papulu a nič neskritizovať nie je môj štýl, a presne vám aj poviem prečo. Lebo som počula takú že mrte vetu: ' Soudit mohou soudci, ale kritizovat smíme všichni a kritika je potřebná a zdravá. ' a ak kliknete na to vymodrené, tak sa vám tam objaví aj článok z blogu, odkial som to vzala. A slečna od susedov Pepanov je že 'Pani Blogerka'... Takže tá kritika =>
      Skrátka, moje nové spolužiačky zhrniem do opisu, ktorý je maximálne mierny a nebude slúžiť k priamej urážke, ale proste toto bol môj prvý (a aj druhý, lebo toto prepisujem na druhý deň) dojem. Babenky sa nedajú nazvať inak ako upišťané preafektované čajky. Chalani sú zase v najplodnejšom (čo sa tváre a mutácie hlasu týka) období puberty. Jeden chalan došiel štýlom mierne vzpriamený ľudoop, včera ako metalista, dneska ako raper. Zajtra to vidím na emáča, možno punkera. No čo, chlapec sa asi stále ešte len hľadá... Baby neboli škaredé, práve naopak. Také cukríky. Sladučké 16tky, alebo čerstvučké 17tky. Neboli nadpozemsky krásne, ale skôr nadpozemsky vedeli komu sa majú narodiť. Skrátka, prudko nastajlované dcérušky bohatých oteckov. Lebo toľko Louis Vuittoniek, Prada, Gucci, a Juicy Couture kabeliek pokope som nevidela ani na trhoch v Egypte. Každá jedna má gélové nechty. Každá tretia nadpájané vlasy, ktoré si sem tam zopnú a vystrú si tie hrivy na lavicu. Cítim sa pri tom tak strašne obyčajne. Až tak prírodne by som povedala :)
       Vošla jedna žena. Spolužiačka. Nemôžem ju ani nazvať že 'baba' alebo 'dievča', lebo sama by som nevedela zaspať nad takým bludom. Keď vošla, miestnosť sa akoby rozsvietila, a neviem či to bolo fakt tou tichou plachou charizmou alebo tými mini šatočkami ako z reklamy na Pervol. Štíhle opálené nohy dlhé od zadku až po vysokánske Armani opätkami, ktoré som si asi pred týždňom pozerala na net-a-porteri.com Čiernu koženú bundičku si prevesila cez stoličku úplne v zadnej lavici v rade pri dverách. Sadla si sama. Z kockovanej LV kabelky vytiahla IPad a do konca dňa si niečo vyťukávala. Blondýna, a keď žmurkla, tak sa zdvihol prievan. Kebyže som chlap, asi mi pernamentne stojí maják a bliká smerom na ňu. Nešlo o to všetko drahé čo mala, ale o to ako sa chovala. Teda nijako. Nikomu celý deň nič nepovedala, nič sa nespýtala, na nikoho sa nepozrela. Kěd už to vyzeralo, že končíme, len vytiahla Iphone, ťukla rýchlu predvoľbu (strašne bohatý frajer/ešte strašnejšie bohatý ocinko), niečo povedala asi jednu nezloženú vetu, ťukla gélovým nechtom ešte raz, lascatívne si prehodila vlasy a odklopkala. To je všetko. Nič viac, nič menej. Ak NEvyjde najavo že je vlastne OK, bohatá jak dzivá svina, ale tupá asi tiež jak dzivá svina, tak ju asi budem dosť uznávať. Nie za lóve. Za tie spôsoby.
      Uvidíme, čo dá zajtrajšok v tretej cé!

Ridin' solo

Dobre, ale už akože fakt stačilo. Dávať mi kopačky cez smsku. Halo, to kde sme?! A každý jeden, až na jednu výnimku čo mi síce povedala čo a ako do očí, ale keby teatrálnosť kvitla, tak dotyčného volám Botanická záhrada. 

26 mal chalan. Ten pred ním tuším o rok menej odomňa. Ešte ten pred tým mal o dva roky menej. Nič. Nevidím rozdiel. Rovnaké infantilné náladičky, len jeden vrieskal len niekedy a druhý takmer stále. Tak si teda zhrňme dokopy všetky bývalé vzťahy, pokiaľ mi pamäť siaha.

Spoluškolák č. 1 - dal sa so mnou dokopy lebo staré dobré výčitky, 'niečo' sa stalo, tak ju predsa neodkopnem, a 4 mesiace to zahrám na gentlemana. Chlapec je jediný, ktorému nemám chuť postupne odtrhnúť všetky prsty na rukách aj nohách, oči vyškriabať, spútať a nechať ho napospas zákonom chráneným cigáňom na Luníku IX. Je to už kamoš. To 'už' mi trvalo s obrovským sebazaprením asi tak dva roky po rozchode. Každopádne, kopačky mi povedal cez telefón. Volala som mu ja, tajne z maminho mobilu počas dvojmesačnej letnej dovolenky a on mi povedal že 'už mu to akosi vypršalo' týždeň predtým ako som sa mala vrátiť za ním. Že mi nechcel kaziť dovolenku. Hovorím, gentleman.

Spoluškolák č 2. - Jeden kamarát sa najebal, dostal halucinácie, povedal to môjmu a prúser je na svete. Každopádne, prvý frajer s ktorým som nespala. Ak nerátame toho, čo som si na ňom minula svoju prvú pusu (fuj, zlá, zlá príhoda...). Kopačky, ako inak, cez esemesku. Ozaj, ten =>

Spoluškolák č 0. - Ten, s peknými očami. A to sme asi pri pozitívach skončili. To je ten, čo som si pozerala na youtube videá že ako sa, dopekla, vlastne bozkáva. Nemyslím ako sa bozkáva on, ale ako sa MÁ bozkávať, že sa to naučím. Po Japonke olizujúcej sklenenú platňu som to vypla... Modrooký mi dal kopačky bez vysvetlenia a esemeskou (prekvapko?), a o deň na to už držal inú riť. Keď sa tak pozrem do spätného zrkadla, som len rada.

Mladý Citlivý č 1. - Destination club,matné spomienky a ráno esemeska že či idem na kávu od neznámeho čísla. Išla som, dostala som hneď lepkavého francuzáka, chlapec išiel na hotové, a že bol vymakaný, o tom pokoj. A potom mi môj takmerosemnásťročný mozog blikol že koľko ty máš chlapec  vlastne rokov? Pri slovách 'V júli 16.' mi zabehlo latte a kebyže nesedím, tak padnem na riť. Bol apríl. Mladému som dala kopačky ja sama, samozrejme do očí, 'necitlivo' ako sa len dalo. Našiel si mladunkú cicku a sú spolu hepi evr aftr. Teda myslím. A dúfam že sa odpanili navzájom...

Herečka (Mladý Citlivý č. 2) - No, nebol AŽ taký mladý, bol o polroka (rok...?) mladší odomňa, tak ale čo, ja som na to háklivá, lebo po čase sa mi v takom vzťahu samé od seba zapínajú nejaké mamičkovské pudy alebo čo... no fuj. Nebol AŽ taký mladý, ale každopádne HEREČKA to bola ako z Markízy. Falošný, zamotaný vo svojich vymyslených fantazmagóriách a bla bla bla. Kopačky som dostala so všetkou pompéznosťou, teatrálnosťou, slzami (jeho), rozlietanými rukami a príliš preafektovanými gestami, ale z očí do očí. Nedalo sa neusmievať, išiel ako podľa scenára. Chalan ma nevie pozdraviť na ulici a v klube zbalí prvú, ktorá pri mne stojí najbližšie. Aby som ako videla, že chalan na to má. Hovno, lebo nemá. Ale nech sa mu darí v živote. Keď bude v nejakej farmárskej reality show o pár rokov na Markíze, tak si to kuknem. Smejúc sa už pri upútavkách...

Pragmatický študent architektúry - Chalan išiel na hotové, nechcel žiadne oťukávačky, a mňa to vtedy bralo. Na začiatku. Bol inteligentný ako sviňa, a aký strašne múdry, taký bol aj malý. Nemyslím výšku. Nemal rád fajku, to čo je za chalana?! Už to značí o nejakej vážnej poruche. Chcel sa o všetkom 'pragmaticky, logicky a racionálne porozprávať', a keď pri tej poslednej káve nijakovsky nevedel, vlastne nechcel pochopiť, že mu vlastne práve dávam kopačky, lebo z tých jeho múdrých logických rečí rozumiem vlastne hovno, tak som to vzdala a nechajúc 10 eur za dve espressa som odišla z kaviarne. Zablokovaný v telefóne, zablokovaný na facebooku, vyfučaný z hlavy. Ale mal dobrý vkus na hudbu, to sa musí nechať. 

Bývalý feťák - no toto bola story! Ešte som sa ani poriadne nevyslnila na slnku single života po fraške s Hrečkou, a už mi sesternica hučí do hlavy, že má pre mňa druhého najlepšieho chlapa na planéte (s prvým najlepším už chodila a stále chodí ona). Chalan od 12tich rokov fetoval, má 26 a 15 mesiacov je čistý. Tieto čísla a ešte pár ďalších 'drobností' z jeho minulosti som sa dozvedela až po prvej puse, ktorej som sa bránila ako nikdy, ale poznáte ma, nejde to. Dobré to bolo. Také, ružové, ale pri tom z toho vykukovala istota a bezpečnosť, veď chalan už má čosi odžité, nebude to nevyspelé, pojašené decko s náladami horšími ako krámová žena, chce so mnou bývať v byte, pôjdeme s nájmom na polovicu, jebal že hasta la vista babe,... a potom sa to dojebalo. Po asi 3 týždňoch. Začali mi vadiť drobnosti, ktoré som si pred tým nevšímala, alebo prehliadala. Hučal na mňa na ulici, aj v telefóne, aj v esemeskách. A v jednej esemeske som aj taký nádherný odjeb dostala. Čítala som si kopačky, stojac v bikinách po krk v saponátovej pene v Palace Games Club (podnik v Bratislave, penová party. Nikdy viac mimochodom, peny mi stačilo na doživotie a aj do budúcich životov.). Odložila som mobil do kabelky, utrela slzy, vystúpila na vyvýšené miesto a začala s činnosťou, ktorá mi jedná z mála robí fakt dobre. Pretancovala som depku. 

_______________________________________________________________

No. Ešte ich tam určite bolo viac, ale títo sú takí poslední, naj'vtipnejší'. A zisťujem jedno. Že VŽDY sa to dojebe. A predpokladám, že za to môžem aj ja. Napríklad, neviem si pomôcť, ale fakt mi začnú paradoxne vadiť tie veci na frajeroch, na ktoré som sa vlastne namotala. Časom zisťujem, že mi ten človek vlastne vadí úplne celý, a pozerám naňho po pár týždnoch, v mysli si ťukám na čelo a hovorím si že preboha, ty krava, kde si mala oči a mozog keď si sa s NIEČÍM TAKÝMTO dala dokopy. A teraz pozor. Ja som na začiatku fakt zaľúbená. Sedím v buse a priblblo sa usmievam, púšťam si When I see U od Fantasie, je mi príjemne teplo, v bruchu motýliky, áno, áno, toto všetk tam je. Vždy. Nikdy som sa s nikým nedala dokopy, len aby som niekoho mala, nech len preboha živého nezostanem sama. Lebo ja nikdy niesom sama. Mám zopár 'kamalásiek', ktorým keď zavolám, tak už len povedia čas... Keď mám frajera, títo kamoši s benefitmi idú bokom. Benefiťáci su super v tom, že sú to fakt kamoši, že oni nie sú zalúbení do mňa (dúfam...!) a ja do nich tiež nie. A asi aj toto spravím, že proste seriem na vzťahy. Lebo fakt je to úplne na hovno vždy. 

1. Keď ho potrebujem, tak tam nie je, lebo kto by sa kvôli objatiu jebal do Sv. Jura, a ešte keď ani trebars nemá auto? Nikto. Ani ja nie, byť na ich mieste.

2. Lebo jeden krát sa to, že je taká akože celebritka (ideme po ulici a pozdraví ho asi každý druhý človek) môže hodiť, ale inokedy to ide TAKTO strašne na nervy, keď si vonku nemôžete ani prdnúť bez toho, aby sa to nedozvedel. 

3. A potom keď je to typ, čo ho nikto nepozná, tak to je tiež na hovno, lebo všetok voľný čas trávi s vami. 'Everybody needs a little time away, I heard to say - from each other...', vzniká tým pádom ponorková choroba. 

4. Sex zovšednie, lebo už poznáte presne čo má rád on, a on pozná všetky erotogénne zóny. Nuda že dovi. Žiadne chrumkavé napätie z neznámeho.

5. Moje oblúbené: žiarlivostné scény. Netreba rozoberať, len poviem že moja žiarlivosť je až chorobne nízka. 

6. Jeho debilní kamoši. No comment.

7. Jeho oblúbené tričko, ktoré nosí vždy. Spolu s oblúbenými gaťami. Lebo jemu je jedno čo si ludia myslia, lebo 'tí ludia mu účty nezaplatia, tak má v piči!'. Štýl nula. Verzus čakanie na chalana 2.5 hodiny lebo sa nedokáže rozhodnúť či si má dať ten prameň vlasov na lavú stranu alebo na pravú stranu (Feťák verzus Herečka). 

8. To, ako sa chovajú vonku. Hulvát / sedlák / chalan s chôdzou ako keby prišiel z melónovej brigády (á la SBS služba) / infantilné decko čo robí kotrmelce v snehu na Hlavnom námestí (áno, aj to som zažila) / chalan čo stále len mlčí alebo si pre zmenu nikdy nezavrie papulu...

NECHCEM FRAJERA. Ale sexu a iných radostí sa nevzdám.