Pozor na sny

   Rozhodla som sa vám, milí aj nemilí, tentokrát nenapísať z akej situácie pramení myšlienka, ktorú tu teraz predkladám. Má to viacero dôvodov, taká zmes udržania osobných údajov, moja vlastná hanba a tiež to, že nechcem nikoho uraziť, ani raniť. Preto nenapíšem, o koho ide (aj keď dotyční o môj blog pravdepodobne nikdy ani len nezakopnú), ani čo sa vlastne stalo (to keby náhodou zakopli). 

   Stáva sa vám niekedy, že si niečo strašne dlho (aj niekoľko mesiacov, či rokov) želáte, snívate o tom, na niečo si šetríte po centoch, alebo pri chcenej osobe sa vám okamžite roztrasú kolená, len ak sa o nej len rozpráva? Pocit pudingového mozgu, ak tá osoba sedí vedľa vás a pravdepodobne nemá ani najmenšieho tušenia, že pre vás znamená asi toľko ako pre tučné decko koláč a zároveň nedosiahnuteľnú métu? 

   A zrazu bum, (trochu alkoholu) a méta je dosiahnuteľná. Tak sa po ňu teda načiahnete a zrazu zistíte, že s tým uber super mobilom, čo ste tak chceli vôbec neviete narábať. Že to zaujímavé tropické ovocie, čo ste vždy chceli ochutnať chutí odporne a skoro vás z neho naplo. Že tá škola, na ktorú ste sa chceli vždy dostať a tvrdo ste makali aby vás tam prijali je vlastne teoreticky ústav pre namyslených idiotov s prázdnymi hlavami. Že to vysnívané zamestnanie je vlastne len krv a pot 8 - 12 hodín denne. Že tá osoba, tá osoba, ktorú ste vždy chceli (trebars aj iba na fyzickej úrovni...) je vlastne... no, nič. 

  A vtedy si uvedomíte že doriti, toto mi načo bolo?! Prečo som si neželal niečo iné? Čo som, prekrista, na tomto videl/a? To ohromné sklamanie vás prerazí ako samurajské harakiri, ste tak otrasení, že ani neviete, čo máte teraz vlastne povedať, ako máte vlastne zareagovať Nechuť, odpor, a pri tom vlastne sám zo seba! 

A najlepšie sú tie situácie, ktoré majú aj trvalé následky. Také tie nálepky so spomienkami v hlave. Lebo tropické ovocie mi nechutilo, tak fajn, vypluť a už viac nejesť. Ale čo tie situácie, ktoré sa hanbíte si aj zapísať do denníka, pri chytení pera do ruky sa normálne zháčite, že nie, tak s týmto sa nepriznám ani na papier... Napríklad vymyslieť novú politickú ideológiu - s najlepšími úmyslami - a hop, niečo sa zvrtne, nastane katastrofa, celé sa to doserie a kto je na vine? Vy. Lebo všetci Vám predsa tak verili, veď ste sa nezmienili, že táto ideológia by sa mohla zvrtnúť aj na niečo iné, ako že by boli všetci šťastní a spokojní. Ale aj také veci, že sa zobudíte - už triezvy ( / triezvejší ) - a aha, kto je vedľa vás možno tak iba v dolnej časti spodného prádla (ak vôbec). TÁ osoba, z ktorej ste ešte včera boli tak mimo. A teraz čo? Obúchať si hlavu o stenu? To pomáha len asi 10 sekúnd, pokým nájdete aspirín. A teraz tie vysvetlovačky! Že 'prepáč, to bol omyl'?? 'Pomýlil/a som sa'??? Funguje jednoduchá rovnica. Očakávania delené realita rovná sa sklamanie. Nie síce vždy, ale tým viac to uderí na hlavu, keď sa to nečakane stane.

   Milí moji, dávajte si pozor na svoje želania, 

lebo sa vám môžu splniť!