Hneď na začiatku - fakt mám v paži, komu sa tento príspevok bude zdať nepodstatný, nezaujímavý, nezáživný a pod. Nečítajte to, ak sa vám to nepáči a hotovo.
Dnes sa mi - v opojení takej tej klasickej chrípky - v noci sníval strašne dobrý sen. Dej toho sna nemal hlavu ani pätu, ale išlo o to, že v tom sne som našla také milé šteňa a keď som sa spýtala matky, či si to malé chlpaté môžem nechať, iba ledabolo a ľahostajne kývla rukov, akože nechaj si ho ak chceš. Už v tom sne mi vtedy malo dopnúť, že to fakt je IBA a LEN sen, lebo niečo také by sa v skutočnosti nestalo, že by som povedala možem toto? a odpoveď by prišla bez akejkoľvek vedľajšej emócie (zákernosť, zlosť, nervy, povyšovanie, atď.) a okrem toho by tá odpoveď bola ešte aj kladná. Neexistuje, proste sci fi.
Šteňa bolo malé asi ako Naomi (moja mačka), no oveľa tučnejšie, nezbednejšie a aktívnejšie. Neviem prečo, ale v tom sne som mu dala meno Archie. 'Arči, sem poď, nežer tie špaky, sadni si, tak si nesadaj, nežer to, Arči,...' V tom sne stále chodilo po trávniku a chcelo zožrať všetky špaky naokolo. Bolo takej krémovej farby, vlastne vyzeralo ako malý zlatý retriever. Tu sa chcem pozastaviť, lebo v reálnom svete mám akýsi odpor voči zlatým retrieverom. Aj voči štencom tohto druhu. Neviem, ale prídu mi ako strašne komerční, takí príliš priateľskí, presladení a všetko. Presne ako dalmatínci. Sú v každom americkom filme o psoch. Len kvôli tým smiešnym bodkám z nich média spravili obrovský boom medzi ostatnými rasami. Inak, nie je toto akýsi 'psí rasizmus'?? Jednoducho, mimo snov by som si šteňa zlatého retrievera určite nechať nechcela, dokonca by som ho ani netúžila pohladkať.
No ale, nech sa konečne dostavím k pointe... Ráno som sa zobudila, inak dosť skoro, asi o pol 8 (a bola sobota), a bola som si úplne istá, že som vstala na to, aby som vyvenčila Arčiho. Tak som sa obliekla, otvorila dvere svojej izby a potichu, tak aby som nezobudila Klaudiu (moja sestra), som zavolala na to šteňa. Jediné zviera, ktoré mi však vbehlo do izby bola Naomi a dožadovala sa žrádla. Tak som jej nasypala do misky granule a otvorila som skriňu. Začala som reálne hľadať vodítko, lebo v tom sne si pamätám, že som ho dala do mojej skrine. Samozrejme som ho nenašla, lebo neexistovalo. Čo som si ale povedala bolo že 'doriti, zase sa mi niekto hrabe v mojich veciach!'.
Skrátka, to, že moje šteňa zostalo v sne, mi došlo až keď som si sadla na posteľ, zmorená hľadaním neexistujúceho vodítka. Hneď ako sa môj zadok dotkol matracu, mi došlo že mi asi dobre šibe. A zrazu som si uvedomila, aké skvelé to je, že sny zostávajú v spánku. Čo by som predsa, pre krista, robila s malým pažravým psom, keď mám doma mačku? A ten pes by potom vyrástol, a kam by som asi tak mala dať toho veľkého odrasteného Archieho? Zasmiala som sa sama na sebe, asi som mala v noci horúčku a halucinácie, preto som sa po zobudení správala ako idiot.
Vstala som z postele, podišla som k mojej krásnej čiernej Naomi, ktorá doraňajkovala a práve si našla miesto na spanie. Čupla som si k tej malej nekomerčnej lady, ktorá má nefalšované gény pouličnej zmesy a nechtami som jej poškrabkala po hlave. Tuláčka začala krásne priasť, zavrela oči a nestarala sa o to, čo sa jej bude teraz snívať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára