Jarná zelená

Bolo 22. apríla, na Veľký piatok. Cez deň 30 stupňov Celzia.

Jeden krát som si potiahla. Zo štiplavého, zadúšavého dymu som sa hneď rozkašlala. Dvaja chlapi sa pokojne bavili na posteli. Bola som pre nich nudný vzduch, odlišný od toho normálneho len v tom, že normálny vzduch nevydával zvuk podobný symptómom cholery.

Jeden z nich, ten bližšie ku mne, sa na mňa občas krátko pozrel a zasmial sa. Napila som sa vody, vyšla som na balkón, zapálila som si. Prišiel za mňou, sadol si na druhú plastovú stoličku a ja som si naňho vyložila nohy. Zapadalo slnko, zalialo ma svetlo ako tekuté zlato. Delil nás cigaretový dym a cez ten dym sa ma sem - tam na drzovku spýtal filozofickú otázku. Smiala som sa, a v sekunde som zmĺkla a ponorila sa do absolútneho pokoja. A tento proces sa striedal v chorobne krátkych intervaloch. Dofajčili sme a potom ma autom odviezol domov. Tesne pred prvým semaforom dediny, v ktorej som momentálne zašitá sa ma spýtal: ,, Pojdeš so mnou do Čiech?''

Aj so zahmleným mozgom ma to prekvapilo.

,, Kedy? ''

,, Hm, neviem, asi tak ráno. O desiatej už asi vyrazím z Blavy. ''

,, Ale KEDY? ''

,, No veď o desiatej. ''

,, …. Aký deň? ''

,, Veď v utorok. ''

Komu tu teraz jebe? - myslela som si, a nevedela som.

,, Na koľko? Dní. ''

,, Na dve hodiny, zlato. ''

,, Aha. ''

Keď otáčal na kruháči pri mojom dome, v hlavnej bráne som videla stáť moju mamu. Dúfala som, že to je v rámci iracionálna v ktorom som sa ocitla. Ale nebolo. Práve prišla aj s otcom a s Maximom domov. Mama zdvihla hlavu, zamračila sa a zaostrila orlí materinský zrak na tmavé auto, ktoré okolo nej prechádzalo a v ktorom som ja osobne sedela. Štípali ma oči. Vystúpila som z auta, schmatla korčule, z ktorých som mala lýtka ako napustené ortuťou, a vyšla som naproti otázneho večera.

Otec stál na kamennom chodníku a niečo hovoril mame. Keď ma uvidel, vytreštil na mňa oči.

,, Daj si dole okuliare. ''Znelo to ako polo-príkaz, polo-otázka. Slnko už dávno zašlo, mať slnečné okuliare o 7 už muselo prísť čudné aj najnaivnejšiemu. Voľnou rukou som si zložila moje piloty.

Otec vytreštil oči ešte viac, potom sa zamračil. ,, Čo ti je? ''

Na počudovanie mi vôbec nevystrelil adrenalin, bola som stále pokojná. Až to vyzeralo príliš nezaujato, ale nemohla som si pomôcť. Oči ma štípali ešte viac.

,, Nič, čo by malo byť. Šošovky ma škriabu, idem si ich dať dole. ''

Mama hlboko vdýchla, keď som prešla s ruksakom a s korčulami popri nej dovnútra do predsiene : ,, Čo to máš na sebe za voňavku? To je nejaká toho tvojho kamráta? Dobre to voní...''

Neskôr za mnou prišla do izby, doniesla mi keksya mlieko, ako z amerického filmu.

,, Možno zvýš dávku s tými homeopatikami na alergiu. Kýchala si dneska? ''

,, Áno, mami, strašne. Hlavne v sade Janka Krála, tam teraz kvitnú tie kvety. ''

,, Hm... '' - mama na mňa ustarostene pozrela. Len - len že som nedostala záchvat smiechu.

Sadla som si za comp. Automaticky zapla facebook.

Do izby mi prišiel brat.

,, Ahoj, Kikuš, možem tu byť chvilu s teb... WOOOOW! Kika! To čo sa ti tak ligotajú oči??''

,, Ale, Maxim, nič sa mi neligotá, to mám z tej alergie...''

,, Jááj, aha! ''

O hodinku mi prišiel do izby otec.

,, Budeš večerať? ''

,, Jasné, dám si. ''

,, Čo oči? Štípe to, čo? ''

,, To mám z alergie také napuchnuté. ''

,, No jasné. A to na čo máš alergiu? Na trávu?''

Pozrela som naňho, a myslím si že ani to 'začudovane' zdvihnuté obočie neprekrylo ten mamfpičizmus aký sa mi objavil v rozšírených zreničkách.

,, To mame ani nehovor, tá potratí z toho, keby sa to dozvedela. ''

Mlčala som. Začala ma chytať panika, ale pokoj, síce dosť absurdný, ma stále neopúšťal.

,, Ale neber toho veľa, lebo ti z toho začne jebať. Viem, čo hovorím, si myslíš že my sme ako puberťáci lízali kockový cukor tajne na sídliskách?''

Na večeru sme mali prudko pôstnu večeru: Rezeň zo zemiakmi a čokoládovo - jahodový koláč.

Fight easy

Nedeľa pred piatou po obede. Fajčím na kamennom chodníku pred naším rodinným domom vo Svätom Juri. Je mi dobre. Jediný oblak čo sa túla po nebi egoisticky a drzo zakryl slnko, ale to sa nevzdáva a hreje aj napriek tomu naďalej.
Naučila som sa matematiku. Tak po svojom, na polovicu. Prečítala som si interpretácie mojich spolužiakov o morskej panne s malými prsiami, ktoré jej narástli aj bez plastického chirurga. Dofajčievam, filozofujem si o živote. Mám zaracha na nekonečno, teda do konca školského roka. Začína fúkať vietor a odvieva mi myšlienky na povinnosti, ktoré som si zapísala na samolepiaci papierik. Polovica z nich je už preškrtnutá, dobre sa to vyvíja. Čudujem sa tuctovým babenkám zo Superstar, prečo si vyberajú pesničky od Whitney Houston, Mariah Carey a od Beyoncé. Nemajú na to, a Rytmus im to rád vysvetlí. V očiach mu hrajú scenáry ako s nimi sexuje niekde v šatniach v zákulisí. Robí si srandu, má na to. Má na to na kreditnej karte. Čistý pán, a to nedokončil ani základnú školu. Idol cigáňov.

Rozmýšlam ako mamu vezmem do Rače, ako jej vysvetlím, že na tejto škole čo do nej chodím sa nedopracujem ani k maturite. Riaditeľka v škole, na ktorú chcem prestúpiť povedala, že mám priniesť vysvedčenia. Haha. Dobre. Som zvedavá ako sa bude tváriť pri tých sedmičkách a šestkách. Ako sa ma spýta prečo mám len jednu jednotku...
Chcem žiť inak. Ale to chce každý. To sme my ľudia, vždy chceme niečo iné, potom keď to máme, tak chceme niečo iné, niečo viac. Väčná nespokojnosť. Dosiahneme najvyššiu métu, a už sa obzeráme po ďalšej vyššej. Ženieme sa dopredu a potom sa na smrteľnej posteli ozrieme dozadu a povieme si : Mal som sa viac dívať na nebo, mal som sa niekedy zastaviť a užívať si vône jari.
Vône jari... Včera som odtrhla púpavu, lebo som sa zastavila a povedal som si že je krásne. O hodinu mi začali slziť a štípať oči, tieklo mi z nosa a vyhádzala som sa. Posratá senná nádcha. Nadávala som. Teraz som už v pohode. A hovorím si, že som mala odtrhnúť viac púpav. No a čo. Sú krásne žlté, paródujú slnko na nebi. Už zašlo za strechu susedovho domu.

Zajtra ma čaká test z matematiky, ktorej nerozumiem. Je príliš logická, ako chlapi. A vo štvrtok ma čakajú ústne skúšky zo slovenčiny. Z tých interpretácií, ktoré si ešte musím prečítať. Slovenčina je fajn. Rozumiem jej, asi preto, že má veľa výnimiek, ako moja povaha. Potom angličtina a písanie. Písanie je fajn. Tiež má veľa podôb, je nepochopiteľné a nevysvetliteľné. Ako ja. Aj psychológia ma čaká. Vnucuje sa mi cez emaily od dotieravých učiteliek, ktoré budú celý život robiť to, čo za detstva nenávideli. Nerozumiem škole. Je to spoločenstvo, kde nič nieje také, ako sa zdá byť, a aké by podľa pravidiel malo byť. Všetci sa hrajú na niečo, čo niesú. Učitelia majú podľa pravidiel vychádzať žiakom v ústrety, predsa len vďaka nám majú robotu. A je to naopak. Vždy je všetko naopak.

Cigareta už dávno dohorela kdesi na štrku pred domom. Vošla som dnu, lebo sa notebook sa sťažoval, že sa je už unavený a že sa vypne. Baterka, ktorá sľubovala, že vydrží ešte dve hodiny, vydržala 15 minút. Sľuby sú sprostá vec. Dodržujú sa len náhodou.

Chcem mať život, kde budem počítať dni do výplaty, a nie školu, kde počítam dni do deadlinu. Napriek tomu, ako strašne je celý tento svet nalinkovaný, systematický, rutinný, logický,... aj napriek tomu žijem preto, lebo som od života závislá. Preto vás prosím, keď budem stáť na kraji vysokej budovy s rozpaženými rukami spievajúc že I believe I can fly... Prosím, zachyťte ma, vráťte ma k trizvemu vedomiu a pripomeňte mi, že som závislá od života.

Dopredu ďakujem.