Prvý po poslednom

    Nedokážem to. Nepísať. Nedá sa proste. Ako keby ste si na doživotie odopreli, čo ja viem, trebárs úsmev. Že už sa nikdy v živote nemienite ani len trošku usmiať. Aký to má zmysel? Úsmevom sa dá nasrať viac ľudí, ako najvulgárnejšou nadávkou. Najlepšie úsmevy sú tie, čo sa vám vytvoria mimovoľne. Spomeniete si na milý zážitok. Na to, ako vám vaša láska dnes povedala, že je na vás závislá. Na to, ako sa na vás prvý krát usmiala vaša malá štvormesačná sestrička (dcéra, syn, brat, krstniatko, neznáme kučeravé decko v autobuse). Na prvý naozaj letný deň. Úsmev. Keď už nič iné, je to perfektný lifting a gymnastika tváre. Zadarmo! No nekup to :)

    Jednoducho, budem ďalej písať. Serie si do huby, poviete si, a máte úplnú pravdu. Písala som predsa že Posledný. Keď je niekto posledný, tak za ním už nikto nie je. Ale ja som paradox, takže mám oficiálne povolenie z úradu Ministerstva Zmeny názorov, že si srať do huby môžem. 

    Nejde ani tak o to, že ma strašne veľa ľudí (aj úplne cudzích) začalo hecovať, že nech nevymyšlam hovadiny, a nech píšem ďalej a mám robiť to, čo mám rada a na ostatných nedávať ohľad, ale ide o to, že ja si fakt každý večer sadnem ku compu, proste zo zvyku otvorím svoj blog, otvorí sa mi že Nový príspevok, začnem písať a niekde pri druhom paragrafe sa uvedomím, a že kokos Leila, čo to, doriti palovej robíš?! A backspace sa ide zase zblázniť lebo toľko roboty ako v poslednom čase ešte nemal. Ide o to, aspoň u mňa je to tak, že blogovanie sa mi stalo drogou. Som závislá na písaní. Píšem cez hodiny do zošita, a aj keď nemám o čom, píšem. Hocičo. Jednoducho slová na papier. Len po takých štyroch zapísaných A4-kách v zošite matematiky ma začne bolieť ruka. A mám aj môj špeciálny prst na pravej ruke, volám ho spisovateľský. Mám totižto taký iný spôsob písania, ako všetci ostatní 'normálni' gramotný ľudia na svete. a preto sa mi trochu zdeformoval prst úplne pri nechte, prstenník sa to volá tuším. No, ten po malíčku. Takže som zdeformovaná, . . . Už vidím ako sa toho hejteri hneď chytia. Čo už, haters gonna hate.

      A vlastne toto je ďalšia vec, ktorú som si uvedomila. Spolu s Psychoastronautom, pravda :) (ĎAKUJEM!). Vždy tu bude totižto niekto, komu sa moje blogy nebudú páčiť. Môže byť milión fanúšikov, a bude jeden, ktorý nadomnou bude pohŕdavo krútiť hlavou, nenávidieť ma za to, že som o ňom napísala v zlom (resp. v pravdivom), bude ma proste hejtovať, neuznávať, nebrať ma vážne, dá mi do života zopár dislikov, a... a nič. Ja som si uvedomila jednu podstatnú vec.že dôležití sú pre mňa ľudia, ktorí ma majú radi. Resp. ktorí majú radi môj blog. Pre vás to, ľudia robím. Z egoistickej väčšiny pre samú seba, ale aj pre VÁS. Pre ľudí, ktorí sa ozvali, keď mi bolo vyslovene na tyku z toho všetkého. Pre ľudí, ktorí mi začali nadávať za to, že som oznámila že prstávam písať. Pre ľudí, ktorí ma zdvihli, keď som bola intelektuálne nie že na dne, ale už pod dnom, zdvihli ma a kopli ma pekne do riti, nech si idem svoje a pozerám rovno. Nech neprestávam robiť to, čo milujem. 

       Vám všetkým chcem odkázať že

   lebo vy ste tí, ktorí ma držia nad ľudskou hlúposťou, nedoprajnosťou, závisťou a všetkou tou zlobou, ktorá vždy vyjde na povrch.