List hercovi

Niesom skromná. Ani neposedná. Masku nosím stále, lebo je to tak bezpečnejšie, ale nikdy som nezabudla ako vyzerám pod ňou. Môj smiech vôbec nieje cinkotavý. Nemám detskú izbu takže ju v zone dospelých ani nemám ako stratiť. Nerada sa smejem a nepotrebujem cítiť dôveru niekoho iného než tú vlastnú. Oporným kameňom si môžem byť len ja sama. Ty si sa nesnažil ani tým oporným kameňom byť. Nemohol si byť rád, že ma máš, lebo nikdy ma nijaký chalan nemal, okrem jedného a bola to chyba. Nechcel si ma stratiť, tak si ma pri prvej príležitosti odohnal. Pri prvom probléme, čo sme mali. To, že ja som Ti nepovedala pravdu, to si všimne každý, ale tvoje zbytočne vymyslené príbehy dokáže každý s úsmevom prijať. Nikdy si nebol pri mne, keď som to naozaj potrebovala. Nikdy si ma nepočúval, a preto si bol na tom cintoríne taký prekvapený. Nikdy si ma nepoučil, nedal si mi radu ako ísť ďalej, len si mi prihlúplo prikyvoval. Nechal si ma čakať a potom si neprišiel. Vymýšlal si si príbehy ešte aj pár minút pred tým, ako si definitívne vedel, že prichádza koniec. Klamal si mi. Aj ja tebe, ak sa nevyslovenie pravdy ráta za klamstvo. Vymýšlal si si. Hral si sa na niečo, čo niesi. Nielenže nevieš, kto som ja, ty ani len nepoznáš sám seba. Už ani nevieš, ktorá z tých tvojich masiek je tvoja vlastná tvár. Nieje to moja vina, že je koniec. Ja som len prišla s podnetom, s 'poslednou' bodkou v scenári pre ten náš javiskový vzťah, kde ty si hral na Oscara a diváci ťa žrali a ja som na konci predstavenia pozametala Tvoje konfety. Bola som v svetle reflektorov, Tvojich reflektorov, aj keď som hrala možno tak kulisu. 

Tešilo ma, pán Herec, autogram si prídem prevziať spolu s mojim uterákom, čo ostal u Vás. Teda, možno.

Ďakujem za tie pekné chvíle a želám príjemný zvyšok predstavenia.

S pozdravom,

vaša ex.

Žiť

Život, aspoň teda ten môj je dosť na hovno. Možno ste si to z predchádzajúcich príspevkov stihli všimnúť aj sami. Nemám cigarety. Nemám peniaze. Nemám ani robotu, kde by sa tento finančný deficit dal deletnuť. Nemám frajera, čo by tu bol do 10tich minút keď ho naozaj potrebujem. Nemám rodinu, o ktorú by som sa mohla oprieť a vždy sa na ňu spolahnúť. Nemám vybavenú antikoncepciu aby som nemusela sexovať s gumou z ktorej potom ešte dva dni smrdí viete čo. Nemám nové šošovky, ktoré by sa mi fakt už zišli, lebo po jednom dni s týmito čo mám v očiach už tri mesiace namiesto jedného mám na konci dňa červené oko (sranda že len jedno, pravé) ako keby som hulila od nevidím do (naozaj) nevidím. Nemám ani len chuť ísť do nejakého Auparku, lebo keď tam vidím tie handričky neuveriteľné že za padika by som si vlastne mohla zrenovovať fungl celý šatník aj s topánkami... zľavy zafarbené na krikľavo oranžovú na mňa vykrikujú ako cigánky na trhu. Nemám ani na jednu sprostú kávu že by som išla s kamoškami. Apropo, kamošky... Sú, len tým že behajú hore dole po diskotékach lebo na to doriti majú,... takže 'nemám' ani len kamošky. Kamaráti sú zalezený na dovolenkách. A ja? Ja mám viete čo? Učebnicu z geografie a ako je deň dlhý tak sa učím všetko čo si len viete predstaviť že sa o Slovensku dá naučiť. Hrabe mi z toho už, a ako najväčší masochista mi hrá toto http://www.youtube.com/watch?v=MjwVyITV0xU&feature=related celý deň.....
Život.
Niečo mi vzal. A nebolo toho málo aj mojim vlastným pričinením, len preto, že som bola jednoducho hlúpa. Bolo toho skôr viac čo mi vzal, ako to, čo mi dal. Ale prekusla som to. Lebo spoznala som ľudí, vďaka ktorým viem, že aj keď cesta naspäť k normálu ku šťastiu nieje, dá sa umelo vytvoriť. Dá sa zo života vyťažiť ešte niečo, ak keď v ňom už vlastne nič nezostalo. Naučila som sa vdychovať život plnými nádychmi, aj napriek nikotínom zaniesenými pľúcami. Naučila som sa fetovať vôňu čerstvo pokoseného trávniku. Šnupať biele čiary z lietadlového šnúrového oblaku. Opiť sa z detského smiechu. Nafajčiť sa z vône dažďu. Tancovať na rytmus srdca. Naučila som sa nielen existovať, ale aj žiť.
Ja som si zvykla na to, že žijem. A budem žiť naveky, zomriem len ak by ma to už prestalo baviť :)

Mama

Prišla som domov.

Vyzula som si mokré číňany, zvliekla do nitky premoknutý plášť, zo slúchadiel som vypla Améliu a jej valčík. Nakukla som do obývačky, otec pozeral s bratom Simsonovcov. 

'Ahoj...te.' - povedala som nahlas, viem že otec nenávidí ked sa niekto kto vojde nepozdraví. Nikto mi neodpovedal, len brat zdvihol hlavu a venoval mi perami úsmev a očami zdesenie. Kabát som zavesila na vešiak v predsieni, vdýchla som napätú atmosféru. 

'Ahojte!' - skúsila som ešte raz. 

'Ahoj...' - brata skoro ani nebolo počuť, len tak povzdychol a neodtrhol oči od LCD obrazovky kde sa žltí ľudia smiali na absurdnostiach. Nič som nepovedala, mlčky som vyšla po schodoch hore do izby. Cestou som nakukla do našich spálne, mama tam akurát čičíkala Klaudiu. 

'Ahoj mami, som doma už.'

Mama sa obzrela, napoly sa usmiala, Klaudia žmurkala, chcela zaspať a nevedela ako. 

'Zmokla si veľmi?' - spýtala sa môjho chrbta, ktorý bol už v izbe. Vyzliekala som si úplne premočené veci, gate som mala prilepené na stehnách, išli ťažko dole. 

'Len trochu...' - odpovedala som cez plece, obliekajúc si suché tepláky.

'Daj si horúcu sprchu alebo aspoň teplé ponožky, nech neprechladneš.'

'Uhm...'

'.... a potom poď dole, spravila som sviečkovú, len si musíš zohriať knedle. Som ešte nejedla, tak sa možme najesť spolu. So Ščipom si bola....?'

- - -

Nabrala som si trochu tej sviečkovej, nebola som hladná, lebo 'doma' mi jesť väčšinou nechutí. Ale ten dusný opar ktorým nasiakol celý dom mi už nedal dýchať, tak som nechcela provokovať tým, že nebudem jesť. A sviečkovú nenávidím. 

Nabrala som si 3 knedle, 2 mäsá a jednú velkú žufanku tej omáčky kakačkovej farby. Klaudiu čičíkala babuška. Chlapi stále pozerali telku. Mama už jedla za stolom, ja som si vyberala solničku, popritom som mame rozprávala čo sa dokopy dialo kým som bola v civilizácii. Rozprávala som jej bez akéhokolvek prízvuku, bez intonácie, bez hnevu, bez akejkoľvek emócie ktorá by vybiehala z normálu. Proste som rozprávala, dosť ticho, aby Klaudia nezačala vrieskať. Práve som jej rozprávala niečo o svojej kamoške, keď v tom prišiel otec. Prišiel asi ako búrka v lete. Nečakane, náhle, bez upozornenia, agresívne a nasrato sa ako veľký kovboj oprel oboma rukami o kuchynský pult, chrbtom ku stolu, chrbtom k mame. 

'Niečo sa ťa spýtam.' - začal tým tónom, kedy všetci v dome vedia že bude zle. Zastala som v časopriestore, nedýchala som, aby som ho nenasrala. Lebo existuje skupina ľudí, ktorých vie nasrať hocičo. Ale do nepríčetnosti. Volá sa to samonasierací syndróm, a nemajú to len ženy počas svojich dní. Nasrať ich m'že hocičo. Môže to byť čokolvek. Počasie, prílišný hluk, prílišné ticho, smiech ostatných, neidentifikovateľný 'smrad', ktorí iní necítia. Do tejto skupiny patria obaja moji rodičia, ibaže mama je baran a preto vie svoju pseudonasratosť logicky vyargumentovať. Otec je blíženec. A argumentovať nevedel, nevie, a ani nikdy vedieť nebude. 

'Niečo sa ťa spýtam, Kristina. Do akej partie ty chodíš?'

Pozerala som ako teliatko. Nemala som žiadnu šajnu čo sa snaží povedať. Nechápala som otázke. Nerozumela som. S mamou sa nám stretli pohľady, tej zastavila vidlička na polceste k ústam. Zatvárila sa začudovane, zamračila sa, zháčila. Aha, niesom jediná čo je mimo. Respektíve, otec bol mimo. 

'Tatino, ja nechápem, čo...'

'NORMÁLNE SA ŤA PÝTAM! Kam - ty - chodíš - do partie?! S akými ľuďmi sa ty stretávaš?!' - Na každom slove si dal extra záležať. Tváril sa ako rodič, ktorý vychováva. Akurát pri tom vyzeral ako idiot. Nemusela som byť ani David Copperfield, aby som vedela, že si je plne vedomý toho, že to čo robí je multipičovina a že sám dobre vie že sa zhovaďuje. A to ho očividne ešte viac hecovalo.

'Otec, ja neviem o čom rozprávaš. Stretávam sa s ľuďmi, ktorých poznáte. Nemám žiadnu čudnú partiu. Ja vlastne nemám žiadnu partiu. Kamošky, s ktorými chodím von poznáš. Neviem o čo ti ide...'

'Jaj, ja asi hovorím po maďarsky že asi?! Ja sa ťa pýtam: s akými ľuďmi sa ty stretávaš??!! Čo to máš za slovník?!'

Zháčila som sa ešte viac. Nepovedala som ani jednu nadávku, kým som sa s mamou bavila. Hovorila som úplne slušne, normálne, tak ako doma hovorím vždy, a doteraz sa nesťažoval. Pozrela som ešte raz na mamu: 'Nadávala som?' - Ok, možno mi niečo ušlo, ale to by ma mama upozornila ešte v tej chvíli. Mama bola doteraz ticho, len sledovala výjav ako z psychopatického románu. Vidličku už definitivne položila.

'Tibi, veď rozprávala normálne, nenadávala, ani ...'

Otec ani len nepootočil hlavou aby sa na ňu pozrel. Vytriešťal na mňa oči ako šialený masový vrah. Pozerajúc takto na mňa ju akurát zahriakol slovami : 'Teba sa nepýtam! Jej sa pýtam!' A potom adresoval mne: 'Ja nehovorím o nadávkach. Ale o FORME akou rozprávaš.'

'Ako rozprávam? Čo som také povedala?' - už mi fakt dochádzali nápady. Predomnou chladla sviečková, fuj, studená bude chutiť už ako úplná sračka, pomyslela som si. Snažila som sa nepozerať sa otcovi do očí, nech ho nemá čo hecovať. Nech mám totižto akokoľvek úžasné herecké gény, pohľad neviem ovládať, an to mám až príliš priezračné oči. 

'Aha takže ty NEVIEŠ??!!'

A sme doma. V tomto okamihu som pochopila že fakt niesom padnutá na hlavu a error nieje vo mne, ale tuto v spolubývajúcom. Chytila som tanier, prešla k stolu. Schytila som vidličku, nožík, s očami upretými do rozmixovanej povarenej mrkvy a rozmočenými knedlami som čo najrýchlejšie zamumlala niečo ako 'Ospravedlnujem sa otec, ale ja naozaj neviem o čom ty hovoríš. Možno som na hlavu, ale podľa mňa som nepovedala nič zlé, normálne som sa bavila s mamou... Prepáč, ak som ťa niečím nasrala, ale keďže mi ani konkrétne nevieš povedať že ČÍM som ťa takto nasrala, tak to, ešte raz sa ospravedlňujem, ale tak to nebudem riešiť. Povedz mi konkrétne čo som povedala zle a možno to skúsim nejak napraviť, ale takto mi vyčítať niečo, čo ani nevieš pomenovať... Nerozumiem tomu ani ja, ani mama, a očividne ani ty, tak to PROSÍM nechajme. Sorry ak som ťa nasrala, ale fakt.'

Otec sa otočil k mame, z očí mu lietali blesky ako pomätenému a zvyšoval hlas. Znelo to ako krupobytie. 'Vidíš! A toto je tvoja osemnásťročná výchova! Kvôli TOMUTO som sa ja do výchovy vôbec nikdy nezapájal....' 

- - -

Hádali sa. Mama niečo hovorila. Na krku a pri ušiach jej naskočili červené škvrny, leskli sa jej oči, preskakoval jej hlas. Otec na ňu mávol rukou. Ju to vytočilo ešte viac. Padli vety ako:

Ty si čistý kokotizmus. (mama)

Pojebaná chudera. (otec)

My už nemáme vzťah. (otec)

Nájdi si nejakú peknú dvacinu a mne aj mojim deťom daj pokoj. (mama)

Toto nieje vzťah. (mama, aj otec)

Tak ma opusti, čo ťa tu stále drží? (mama)

Tieto tvoje otrepané kydy! (otec)

Zlatko, tento náš vzťah je už tak strašne otrepaný...! (otec)

A ty mi hovoríš že ja srším nenávisťou, že ja ťa nenávidím? (mama)

Prosím ťa, choď už doprdele niekam! (otec)

(Nie, to JA budem žiť v Bratislave v byte, a deti zoberiem so sebou, počuješ, Maxima nenechám s tebou, aby bol naučený na takéto správanie, aby potom svojej žene robil toto isté a bral to ako normálku. JA budem žiť v byte, ja som na dedine nikdy nechcela bývať, ty si sa sem pchal! (mama)

Dobre, dobréé, ale jasnéé.... (otec)

To, že pôjdeš preč už počúvam asi dvadsať rokov. (mama)

Vždy som ťa podržala. V dobrom, aj v zlom. Vždy som ťa podporila. Keď si bol v úplných sračkách, tak som ťa z nich vytiahla, a keď si bol na vrchole, tak som ťa podporovala a radovala som sa. (mama)

Ale jasnééé! (otec)

Tieto kydy... (otec)

Otrepané kydy! (otec)

Toto ja počúvať nebudem drahá moja, To si ty vyhoď z hlavy! (otec)

- - -

Vyšla som von v kapucni a zapálila som si. Klaudia vrieskala. Brat pozeral televízor. Stále. Mama plakala. Stále. 

Ja som fajčila. 

Stále.

C' est la fucking vie...

Mám blok voči rodičom. A očividne aj oni voči mne. Nemožem sa na ani jedného pozerať dlhšie ako dve minúty, lebo mi začne byť na tyku. Je pičovina tvrdiť mi, že kedže sú to moji rodičia tak ma milujú, a chcú pre mňa len to najlepšie. Omyl. Oni síce chcú len to najlepšie, ale pre seba. Nevyčítam im to, z hladiska džungle kde vládne čistý egoizmus a naturálny pud človeka mať sa dobre a žiť pohodlný život je to úplne na 128% normálne. Ale čo ma v rámci tejto normálnosti serie je to, že za necelé dva mesiace budem mať 18, to znamená že okrem alkoholu a vstupov do klubu 18+ budem môcť robiť napríklad nie idiotského barbacka (viď predošlý blog), ale napr. čašníčku. Nič moc, ale keďže nebudem mať maturitu lebo blablabla nechce sa mi o tom baviť tak je to celkom v pohode. Ale ani to nebude nadlho. Priorita je teraz odjebať sa do piče od fotrovcov. Lebo naši majú taký zaujímavý vycibrený skill. Vytvoriť prúser z ničoho. Samozrejme môj prúser. No a tatko s mamou si povedali že keď chce tak strašne tá naša milovaná dcéra odísť, tak teda nech odíde. Ale teraz. 'Ešte dnes si zbalíš kufor.' To mi povedal foter, a neskôr aj mama. Originál mi ho aj zložila z kumbálu dole. Ja pozerám na ňu že čo to, dopiče, robí?! Akože, veď áno, chcem ísť preč. Ale poprvé zo zákona ešte musím vydržať do 26. septembra a okrem toho mám v peňaženke 4 eurá a v krabičke 3 cigy. K tomu kredit mínus 32 centov. A mám sa zbaliť a odísť. Aha, tak fajn, to si rovno sadnem na dialnicu a stopnem si prvého pošahaného nemeckého uchyláka ktorý ma predá na orgány alebo predá ako kurvu na Ukrajinu. Nebola by som prvá, ani posledná. 

Tak som si teda narýchlo hladala byt. Garzónku. Spolubývajúcu skupinu študentov alebo čo. Musela by som zarábať minimálne 150 eur mesačne a to som sa ešte nenajedla, a ani tampóny som si nekúpila. Vzala som mamin mobil a postupne som obvolala asi všetko čo sa dalo. Z 31 inzerátov bolo 29 'aha, nie, to na tej stránke už nie je aktuálne.' Dopiče! Tak si ten inzerát zruš, ty trtko! Nuž. Najviac som kalkulovala. Bývať ako spolubývajúca v nejakom 4izbáku by ma stálo asi tak cakumpak aj so životom 300 eur. To by sa dalo. Teoreticky. Prakticky ani ne.

A potom som zavolala manažérovi. Nedvíhal, a potom o hodinu mi poslal smsku. 

'Sak jsem psal ze mam nahradu'

No áno, písal. Ale to bolo na minulý víkend. Striasla ma hrôza, stiahlo sa mi hrdlo aj celé dýchaie ústrojenstvo. Nemôžem tú robotu stratiť, nedá sa proste. Teraz fakt NIE!

S roztrasenými prstami som vyťukala smsku, a ani som nevedela či sa odošle keďže som v mínuse. 

'Takze uz nemam chodit vobec?'

Odoslala sa. O minútu čo trvala ako uhorský rok mi prišla odpoveď. Mobil pípol, nevedela som na isto, či mám gule na to si ten odjeb prečítať. Zase sa ozvali masochistické sklony moje krásne, zobrala som telefon do ruky, stlačila gombík a skoro som sa zosypala...

'No nevim jak jinak to mam napsat, mam nahradu na cele prazdniny.'

Kokot piča. To je môj život.

Vypnúť

     Zistila som, že sa začínam správať čudne. Netuším, kedy sa to začalo, ani prečo sa to začalo. A dôvod by som strašne chcela vedieť.

     Moja čudnosť sa prejavuje napríklad tým, že čoraz viac začínam mať stavy, keď sa úplne vypnem. Neviem, ale podľa ženských časopisov to majú mať väčšinou len chlapi - že zapozerať sa do neurčita, nerozmýšlať, odpútať sa od planéty Zem. No a ja som žena a mávam to čoraz častejšie. 

     Napríklad dnes. Bola som v takom parku blízko nášho domu. Mala som sa učiť, ale samozrejme nevydalo. Zapálila som si, raz potiahla, a ležmo na tráve som sa zapozerala do neba. Nehľadala som ani obrázky z mrakov, ani som nerozmýšľala či tam hore, vo vesmíre žije nejaké zelené slizké niečo a či na mňa náhodou nekuká osemdesiatimi piatimi očami. Jednoducho som sa pozerala. Nezavrela som oči, nezaspala som, nebola som ani otupená z počasia, necítila som taký ten pocit keď je nízky tlak a mne sa zdá že nejaký stodvadsať kilový chlap mi sedí v tureckom sede na hlave. Nič. Prázdno. Nula myšlienok. A potom klik, zapla som sa fakt ako na spínač, išla som si znova potiahnuť a zistila som že vlastne si nemám z čoho potiahnuť, lebo kým som bola 'vypnutá', tak cigareta dohorela sama od seba. Tak fajn. 

      Teraz večer zase to isté, len trochu inak. Zapla som si film, že si kuknem niečo trápno-naivno-romanticko-akčno-dobrodružno-primitívno-americké online, na kompe. Tak som to zapla. Úvodné titulky. Klik. Nič. A titulky na konci. Potriasla som hlavou, čo to s tebou je, ty koza retardovaná?!

     Pozrela som sa do zrkadla. Bola som sama v izbe. A zrazu, fakt v okamihu stotiny sekundy počujem moju mamu ako mi ziape do ucha že či mi nehrabe už, že veď sa so mnou rozpráva. Pozrela som na ňu. Neviem ako vyzeral môj výraz, ale videla som ako mame vyliezlo obočie od prekvapenia asi až na druhú stranu hlavy.  Nezmohla sa na slovo, čo je u nej rarita. Nadýchla som sa, prudko naštartovala mozog, ako na povel, zdvihla som sa z taburetky pred zrkadlom, vážne som sa na ňu pozrela a po dramatickej pauze zo mňa vyšlo že:

     'Možno mi naozaj hrabe. Seriózne.'

Dievčatko so zapalovačom

Dnes som prišla na to, že láska sa dá prirovnať k zápalke. Stačí jeden škrt a začne prudko horieť. V tme má jasné, prenikavé svetlo, trochu bliká, nervózne, ale predsa odvážnesa mihoce, užíva si svojich pár sekúnd slávy. To, čo zostáva za plamienkom, je smutný čierny uhlík. Zápalka jasne svieti, aj keď viac menej - a väčšinou je to viac - čierna a teoreticky aj prakticky je už úplne nepoužiteľná.

Ľudia sa zľaknú, že si popália prsty, tak zápalku zahodia ešte skór, ako by sama od seba naozaj zhasla. 

Odhodia ju (zápalku / lásku) skôr, ako by naozaj zomrela. A zahodená sa už nedá zapáliť, lebo ju už ani nieje za čo chytiť. 

Zhorela. Zápalka.

Zomrela. Láska.

Nemám rada zápalky. Používam zapalovač. Ten vzbĺkne na povel vtedy, kedy chcem.