Gentlemen

   Hecla ma dneska učiteľka občianskej náuky. Drístala niečo o jej časoch a že akí boli vtedajší muži. Povedzme že môže mať tak do 45 rokov. Teoreticky ešte zamlada hrkotala kľúčami hentam na námestí spolu s ostatnými. 

Že to nebolo gentlemanské, keď vzal chlap dievčaťu kabát, ale že to bolo normálne.

Že chlapi si nedovolili v spoločnosti ženy rozprávať hrubo a používať vulgarizmy. 

Že sa starali o financie pre rodinu a že nechali ženy robiť tú ostatnú robotu, doma.

Že boli hlavami rodín.

Že boli ozajstnými chlapmi. 

   Drísty? Vôbec. Len nám, soplákom, ktorí sa ešte niektorí ani nevyhrabali z puberty, to len nám sa to zdá že doba kamenná, zlatko, čo mi ty tu rozprávaš za idiotiny. 

   Teraz keď chlap otvorí žene dvere, tak to prekvapí každú ženu. Málokedy my ženy nezabudneme povedať niečo ako 'pfuu, ako tak pozerám tak gentlemeni ešte nevymreli?'. Neviem, či vymreli. Viem len, že chlapsky a galantne sa správajú len tie staršie ročníky, špičkoví čašníci a im podobní, a buzeranti. Teraz si predstavte starého teplého čašníka. Galantnosť na dvoch nohách v košeli. Podľa mňa je to smutné. 

Podľa mňa by to malo byť tak, že...

Chlap by mal poznať etiketu, aspoň tie hlavné body, ako napríklad 

• otvorenie dverí - prvá ide dáma, samozrejme ak miestnosť do ktorej sa vchádza nie je potencionálne nebezpečná, teda potom má ísť prvý chlap aby pri probléme žene vlastným telom zabránil vojsť
• vyzlečie ženu z kabáta/bundy keď sa niekam príde, tiež keď sa odchádza, je pripravený ju obliecť
• odsunie jej stoličku (nemyslím tým, že má docieliť aby spadla na zadok, lebo viem si predstaviť akí zákeráci čo sa lúbia hrať na debilov si toto čítajú...) ak si sadajú, napr. v reštaurácii
• má pri sebe vždy vreckovky - ak by žena plakala/smrkala/ak by 'to nemal kam odstreliť...'
• platí prvú kávu, resp. prvé celé rande, a aj prvé kino
• zapáli žene cigaretu, ak je to fajčiarka a práve si ju vybrala
• nie je egoista, ani v sexe
• pomáha, všetkým, nie len ženám
• má ambície a ide si za nimi bez toho, aby niekomu náročky ubližoval 
• nepoužíva vulgarizmy v spoločnosti ženy, nie je hulvát, teda ani nechrachle na chodník keď s nejakým dievčaťom ide po ulici
• vie, čo chce,vie to aj povedať čo chce, a to čo chce si buď slušne vypýta, alebo slušne vezme, podľa toho o čo ide...
• vie, že košeľa nezabíja, ale robí sexy look
• vie, že sa treba sprchovať a tiež že správne vybratý parfum robí ženským vnemom čuchový orgzmus. Áno, žena sa dokáže zamilovať vďaka vôni. 
• nedovolí, aby žena zmokla a ak má dáždnik, nechá jej pod ním viac miesta
• nemešká, lebo vie že dochvíľnosť je výsada kráľov a že je to vrchol neslušnosti nechať ženu čakať
• nešlape pri tancovaní žene na nohy a keď nevie tancovať tak jednoducho netancuje
• nedranká o sex, lebo každý pravý gentleman vie, že ten sex skôr či ešte skorej dostane :)
• nikdy, nikdy, NIKDY žene neublíži, ani psychicky, a fyzicky už vôbec

    Inak, gentlemanstvo nie je len o tom, ak sa vám, chlapci, nejaká čajočka lúbi a chcete ju fiknúť. Byť galantný sa dá aj k vlastnej mame, ku kamarátke, proste ku všetkym osobám ženského pohlavia. Keď ste medzi svojimi fellaz, tak si chrachlite, ožierajte sa, nadávajte, robte hocičo, aj sa vysmrkajte nos bez vreckovsky, len tak, do ruky a z prstov to (ak sa podarí) šlahnúť na zem). Každý chlap by mal vedieť, že čo žene dá, to sa mu aspoň dva krát vráti. Aj zlé, aj to dobré. 

    Skrátka, nech to teraz niekto zase nepochopí zle, ja nehovorím, že toto je šablóna na ideálneho chlapa, že iného nechcem. Čo by som iného nechcela, podľa mňa každá baba raz túži aby ju nejaký sexy svalnatý 'bad boy' schytil zozadu za vlasy a poriadne ju bez slov... hmm... ale to možno raz. Ako dobrodružstvo. Ale po hentakom sexe sa aj tak chcem pritúliť k gentlemanovi. 

A ešte jedna vec, toto je pre baby. 

Naučme sa chovať tak, aby sme tým gentlemanom stáli za to, aby ten prehltnutý chrachel a premlčané 'dopiče' neskôr neľutovali.

Viac ako byť gentlemanom TU.

Female friendships

Toto slovné spojenie neexistuje, aspon nie na uprimnej urovni a ak sa aj najde vynimka, tak vzdy s napetim cakam kedy sa to cele dojebe. Pisem inak bez diakritiky, lebo mam v sebe istu davku alkoholu, a o to ani nejde, ide skor o to, ze to pisem na nie mojom notebooku teda uplne ina cudna klavesnica a bla bla bla... to je nepodstatne. A aj babske kamaratstva su nepodstatne. Funguju na tom, ze kto koho viac poohovara, kto ma skor kramy a tym padom robi skor citovy bordel, kto komu ukradol byvaleho, buduceho, pritomneho len malokedy. Baby sa velmi casto zobudia s tym ze ´hm, tato osoba ma odteraz bude srat lebooo... lebo preto a teda sa s nou prestanem bavit.´. To že lebo preto je tak jednoduche si narychlo vymysliet ze rychlost svetla može ist doprdele. V takychto situaciach nie ze chcem, ale doslova prahnem po tom byt chlapom. Chlapi ked maju medzi sebou problem tak si daju pivo alebo jednu na papulu a hotovka - vsetko vybavene. Neriesia prekomplikovane vztahy ze brazilske telenovely su slaby cajicek oproti tomu, neriesia ze kto si skor kupil hento tricko, neriesia ohovaracky ze tato povedala tomuto, ten to povedal mne a tym padom to musi proste byt pravda. Fakt ´milujem´ pristup ludi, ktorym sa nieco stalo od skupiny ludi a si povedia tak fajn, budem odteraz hrat zivot inak. Ale akože ku vsetkym. Jednoducho zmenia pristup, zmenia komunikaciu, radikalne sa zmenia uplne od zakladov svojho charakteru a potom clovek nechape. JA nechapem. A, samozrejme, nakoniec ste vy za najvecsieho kokota. Klasika. Ako vzdy ved, uz by som si mohla zvyknut... Myslite si, ved nevadi, sadneme na kavu, porozpravame sa ako dospelaci a vyriesime to, tebe vadi toto, ja to zmenim, ved z hlavy mi neodpadne, a bude vsetko fajn. Ved nezahodime taketo kamaratstvo. A dotycny sa tvari že ako faajn, ako super to vsetko dopadlo! No, ale picu holubiu. Nic nedopadlo nijako. Nic sa nezmenilo. Clovek sa jednoducho zmenil, a vy sa tym padom nekamaratite s tou osobou co ste poznali, ale s niekym uplne inym. S niekym, koho teraz vobec nepoznate. Nevyhovuje mi to. Udrziavat kamaratstvo, len preto, aby som nepreplakala v noci vankus ze sa to - zase - dojebalo. Ze sme sa poznali tak dlho. Ze co vsetko sme prezili. Ze ake spomienky idu doriti. A hlavne - ze neviete preco. A uz sa bojite spytat. Aspon ja sa bojim. A rozmyslam, pri spoly dopitej flasi vodky, ze ci to vobec ma zmysel pytat sa preco. Ze mozno to, co sa dozviem ma tak psychicky dorazi az pod dno, že ci sa mi bude chciet, respektive ci sa mi to vobec podari zdvihnut sa zase aspon na kolena ak nie na pevne nohy a este aj zdvihnut hlavu. Ono je to tak, ze je to proste najvecsia ludska hlupost - opakovat tu istu chybu stale dokolecka. Nie je hlupe spravit chybu. Je hlupe ju opakovat. A najhorsie ak ju opakujem vedome. A nevezmem si ponaucenie. Lebo som naivna pica. Vlastne, bola som. Dlhe roky rokuce. Neverim na babske kamaratstva. Je jedno ci ju poznate tyzden, mesiac, rok alebo od narodenia az po vcera. Ludia sa hold menia. Len skoda ze vzdy na ukor niekoho, kto za to nemoze.

Pozor na sny

   Rozhodla som sa vám, milí aj nemilí, tentokrát nenapísať z akej situácie pramení myšlienka, ktorú tu teraz predkladám. Má to viacero dôvodov, taká zmes udržania osobných údajov, moja vlastná hanba a tiež to, že nechcem nikoho uraziť, ani raniť. Preto nenapíšem, o koho ide (aj keď dotyční o môj blog pravdepodobne nikdy ani len nezakopnú), ani čo sa vlastne stalo (to keby náhodou zakopli). 

   Stáva sa vám niekedy, že si niečo strašne dlho (aj niekoľko mesiacov, či rokov) želáte, snívate o tom, na niečo si šetríte po centoch, alebo pri chcenej osobe sa vám okamžite roztrasú kolená, len ak sa o nej len rozpráva? Pocit pudingového mozgu, ak tá osoba sedí vedľa vás a pravdepodobne nemá ani najmenšieho tušenia, že pre vás znamená asi toľko ako pre tučné decko koláč a zároveň nedosiahnuteľnú métu? 

   A zrazu bum, (trochu alkoholu) a méta je dosiahnuteľná. Tak sa po ňu teda načiahnete a zrazu zistíte, že s tým uber super mobilom, čo ste tak chceli vôbec neviete narábať. Že to zaujímavé tropické ovocie, čo ste vždy chceli ochutnať chutí odporne a skoro vás z neho naplo. Že tá škola, na ktorú ste sa chceli vždy dostať a tvrdo ste makali aby vás tam prijali je vlastne teoreticky ústav pre namyslených idiotov s prázdnymi hlavami. Že to vysnívané zamestnanie je vlastne len krv a pot 8 - 12 hodín denne. Že tá osoba, tá osoba, ktorú ste vždy chceli (trebars aj iba na fyzickej úrovni...) je vlastne... no, nič. 

  A vtedy si uvedomíte že doriti, toto mi načo bolo?! Prečo som si neželal niečo iné? Čo som, prekrista, na tomto videl/a? To ohromné sklamanie vás prerazí ako samurajské harakiri, ste tak otrasení, že ani neviete, čo máte teraz vlastne povedať, ako máte vlastne zareagovať Nechuť, odpor, a pri tom vlastne sám zo seba! 

A najlepšie sú tie situácie, ktoré majú aj trvalé následky. Také tie nálepky so spomienkami v hlave. Lebo tropické ovocie mi nechutilo, tak fajn, vypluť a už viac nejesť. Ale čo tie situácie, ktoré sa hanbíte si aj zapísať do denníka, pri chytení pera do ruky sa normálne zháčite, že nie, tak s týmto sa nepriznám ani na papier... Napríklad vymyslieť novú politickú ideológiu - s najlepšími úmyslami - a hop, niečo sa zvrtne, nastane katastrofa, celé sa to doserie a kto je na vine? Vy. Lebo všetci Vám predsa tak verili, veď ste sa nezmienili, že táto ideológia by sa mohla zvrtnúť aj na niečo iné, ako že by boli všetci šťastní a spokojní. Ale aj také veci, že sa zobudíte - už triezvy ( / triezvejší ) - a aha, kto je vedľa vás možno tak iba v dolnej časti spodného prádla (ak vôbec). TÁ osoba, z ktorej ste ešte včera boli tak mimo. A teraz čo? Obúchať si hlavu o stenu? To pomáha len asi 10 sekúnd, pokým nájdete aspirín. A teraz tie vysvetlovačky! Že 'prepáč, to bol omyl'?? 'Pomýlil/a som sa'??? Funguje jednoduchá rovnica. Očakávania delené realita rovná sa sklamanie. Nie síce vždy, ale tým viac to uderí na hlavu, keď sa to nečakane stane.

   Milí moji, dávajte si pozor na svoje želania, 

lebo sa vám môžu splniť!

Poondiaté písmenká pri mene

    Polovica dňa zabitá facebookom a druhá polovica hľadaní vysokých škôl. Čaká ma to (dúfam) o jeden a pol roka, ale to matkine pičovanie (doslova) že aj tak nič nedocielim keď nechcem ani ísť na vysokú školu bla bla bla ma fakt ubíje (už asi dva roky). Blbosť. Ja CHCEM ísť na vysokú školu. Fakt, že existuje rovnaké množstvo idiotov s titulmi všade okolo mena rovnako ako aj množstvo géniusov čo napríklad mechanicky pípajú potraviny za pokladňou v Tesku, to teraz nebudem riešiť. Pravda je taká, že táto idiotská spoločnosť, v ktorej sa nechtiac nachádzam ešte stále žije v dobe, kedy žena bez maturity je menej než nič, s maturitou nič a s vysokou školou je nič a niečo k tomu. 'Niečo k tomu' akože sa troooošičku približuje s platom k tomu mužskému platu. K platu chlapa, ktorý možno ešte aj tú maturitu má takú že 'no, tak povedzme že je' a k platu chlapa, ktorý pri slovách 'Vysoká škola' len nonšalantne mávne rukou a ako skromný gentleman prehodí že 'on je spokojný s tým čo má'. 

   Česť výnimkám. Ako vždy. Len všetci lúbime veci a hlavne ľudí škatulkovať, tak prečo nie teraz? Chcem mať titul pred menom. Alebo za, neviem ako to funguje. Skrátka, ak sa mi podarí zmaturovať tak chcem ísť na filozofickú fakultu. Vždy som chcela vypadnúť zo Slovenska, lebo si myslím že je to sprostá diera, čo namiesto toho, aby konečne niečo aj dokázala len sedí na riti a kŕmi cigáňov. O tom svedčí aj školstvo. Ale keďže je tak naprd ako je, je aj lacné, lebo asi prd je lacný. Stojí len smrad. A ja teda rozhodne nie som povolaním dcéra (Mama mi nedávno prišla povedať do izby novinku - že si mám nájsť robotu a prispievať do domácnosti 100 eur, ak nemienim nič robiť, len tu - 'doma' - spať a žrať. V ten deň som povysávala celý byt, dva krát som vybrala a naplnila umývačku a zjedla jedno jablko. 'Domov a rodina <3'). Nemám robotu. Lebo sa ponúkajú úplne strašné roboty, myslím také tie študentské. Mohla by som sa s niekým pár hodín hádať po telefóne v call centre, soliť hranolky v McDonalde, vykladať kamión (po mesiaci pruh yess - nie, ďakujem), vysedieť dieru za pokladňou v tesku alebo vytŕčať úsmev a cecky ako nejaká hosteska čo ponúka tovar, ktorý nikto nechce. Roboty za všetky drobné. Drobné, doslova. Aha, a ešte gastronómia. Ale o robote a.k.a. barback a pod. som tu už písala. Takže v skratke, nemám peniaze na univerzitu v Dubline, ako som pred tým chcela a snívala. Ak sa moja finančná situácia nebodaj ešte do roka zmení - vitaj, Smaragdový Ostrov a prestížna univerzita v anglickom jazyku! 

    

    Neviem, či na tom až tak záleží, či tie tri písmenká máte z univerzity odtiaľ alebo odhentam. Asi hej, keď to bude pekne rozpísané v životopise. Ale pri pozretí si môjho občianskeho nikto nebude vedieť, či som z výšky kde sa zaťahovalo prešovský prízvukom, alebo z výšky na ktorej okrem mňa nikto iný nevedel povedať obyčajné ostré 'R', alebo 'čučoriedka'. Takže idem asi na nejakú zaprdenú slovenskú univerzitu, fakulta filozofie, there I go. 

  

   A fakt sa neviem 'dočkať' na prijímačky. Už sa vidím, ako sa snažím naučiť sa aspoň fň o (citujem z http://fff.truni.sk/uchadzaci-o-studium/prijimacie-konanie/49.htm) 'Test z odboru zo všeobecných znalostí z histórie svetovej a slovenskej, z odbornej terminológie, liturgie a ikonografie, z prehľadu o kultúrnom dianí a prehľadu dejín a teórie umenia a architektúry (v rozsahu stredoškolského učiva).'

  

Každopádne, jedna z jediných dvoch múdrych viet čo môj foter vyslovil za svoj život: 

'Vzdelanie je každého jeho osobná vec.'

Archie

   Hneď na začiatku - fakt mám v paži, komu sa tento príspevok bude zdať nepodstatný, nezaujímavý, nezáživný a pod. Nečítajte to, ak sa vám to nepáči a hotovo.

   

   Dnes sa mi - v opojení takej tej klasickej chrípky - v noci sníval strašne dobrý sen. Dej toho sna nemal hlavu ani pätu, ale išlo o to, že v tom sne som našla také milé šteňa a keď som sa spýtala matky, či si to malé chlpaté môžem nechať, iba ledabolo a ľahostajne kývla rukov, akože nechaj si ho ak chceš. Už v tom sne mi vtedy malo dopnúť, že to fakt je IBA a LEN sen, lebo niečo také by sa v skutočnosti nestalo, že by som povedala možem toto? a odpoveď by prišla bez akejkoľvek vedľajšej emócie (zákernosť, zlosť, nervy, povyšovanie, atď.) a okrem toho by tá odpoveď bola ešte aj kladná. Neexistuje, proste sci fi. 

   Šteňa bolo malé asi ako Naomi (moja mačka), no oveľa tučnejšie, nezbednejšie a aktívnejšie. Neviem prečo, ale v tom sne som mu dala meno Archie. 'Arči, sem poď, nežer tie špaky, sadni si, tak si nesadaj, nežer to, Arči,...' V tom sne stále chodilo po trávniku a chcelo zožrať všetky špaky naokolo. Bolo takej krémovej farby, vlastne vyzeralo ako malý zlatý retriever. Tu sa chcem pozastaviť, lebo v reálnom svete mám akýsi odpor voči zlatým retrieverom. Aj voči štencom tohto druhu. Neviem, ale prídu mi ako strašne komerční, takí príliš priateľskí, presladení a všetko. Presne ako dalmatínci. Sú v každom americkom filme o psoch. Len kvôli tým smiešnym bodkám z nich média spravili obrovský boom medzi ostatnými rasami. Inak, nie je toto akýsi 'psí rasizmus'?? Jednoducho, mimo snov by som si šteňa zlatého retrievera určite nechať nechcela, dokonca by som ho ani netúžila pohladkať.

   No ale, nech sa konečne dostavím k pointe... Ráno som sa zobudila, inak dosť skoro, asi o pol 8 (a bola sobota), a bola som si úplne istá, že som vstala na to, aby som vyvenčila Arčiho. Tak som sa obliekla, otvorila dvere svojej izby a potichu, tak aby som nezobudila Klaudiu (moja sestra), som zavolala na to šteňa. Jediné zviera, ktoré mi však vbehlo do izby bola Naomi a dožadovala sa žrádla. Tak som jej nasypala do misky granule a otvorila som skriňu. Začala som reálne hľadať vodítko, lebo v tom sne si pamätám, že som ho dala do mojej skrine. Samozrejme som ho nenašla, lebo neexistovalo. Čo som si ale povedala bolo že 'doriti, zase sa mi niekto hrabe v mojich veciach!'.

  

   Skrátka, to, že moje šteňa zostalo v sne, mi došlo až keď som si sadla na posteľ, zmorená hľadaním neexistujúceho vodítka. Hneď ako sa môj zadok dotkol matracu, mi došlo že mi asi dobre šibe. A zrazu som si uvedomila, aké skvelé to je, že sny zostávajú v spánku. Čo by som predsa, pre krista, robila s malým pažravým psom, keď mám doma mačku? A ten pes by potom vyrástol, a kam by som asi tak mala dať toho veľkého odrasteného Archieho? Zasmiala som sa sama na sebe, asi som mala v noci horúčku a halucinácie, preto som sa po zobudení správala ako idiot. 

   

   Vstala som z postele, podišla som k mojej krásnej čiernej Naomi, ktorá doraňajkovala a práve si našla miesto na spanie. Čupla som si k tej malej nekomerčnej lady, ktorá má nefalšované gény pouličnej zmesy a nechtami som jej poškrabkala po hlave. Tuláčka začala krásne priasť, zavrela oči a nestarala sa o to, čo sa jej bude teraz snívať.