Kritika ako pomyselná zbraň

            

Strašne ma serie že stále čoraz viac ľudí nevie čítať s porozumením. Minulý blog myslím teraz...

        Prišla som do školy, nikto sa so mnou v triede nebavil, tak ako minule, ale dneska aj zazerali. Takými pohladmi, až sa mi stavali chlpy na predlaktiach. Potom som zistila že čo sa deje. Napísala som bývalému spolužiakovi, ktorý narozdiel odomňa do štvrtáku prešiel na normálku, že či nemá niekto staršiu zelenú učebnicu z angliny, lebo ešte na pár lekcií by som ju potrebovala v tretiaku. On mi odpísal, že teraz nevie, že sa kukne doma, a že som trupka, lebo tým čo som napísala o mojej novej triede (tuto) som spravila zase tú istú chybu ako keď som prišla do starej triedy. Odpísala som, že čo je to za pičovinu, že nikto z nových spolužiakov nemá môj (nový) facebook, takže nemajú ani ako vedieť že si tento blog píšem. A on smiech, že ved 'oni' mu to sami poslali. Tak ako fasa. Nerozumiem ako je to možné, asi nejaké falošné čáry máry, alebo nejaký šikovný hacker, čo ja viem. Akože neserie ma toto. Že si to prečítali. Serie ma, že som celý deň sedeli ako scvrknutá, stískajúc polky od strachu, lebo chalan mi ešte dopísal, že 'teš sa na telesnú, na floorballe si ťa podajú...'. Popičííí! Telesná bola posledná. Pred ňou ruština, na ktorej mi k lepšej reputácii učiteľka fakt nepomohla, lebo sa so mnou začala baviť po rusky, a ja som sa fakt nevedela tváriť že nemám mamu Rusku, a že po rusky ani náhodou neviem asi tak ako po slovensky. No takže učiteľka sa ma spýtala kadečo, ja som s priškrteným hlasom odpovedala, dúfala som že sa v niečom pomýlim... A potom sa ma spýtala, že ako sa mi páčia noví spolužiaci. No yess! Zatajila som dych, a spolu so mnou stíchla aj celá tá časť triedy, ktorá má ruštinu a v ktorej bola baba, ktorá ma podľa mňa asi najviac nemusí. To je tá, čo si rozprestrela príčesok po lavici. Adriana (dúfam že som trafila meno), ak si toto čítaš, tak prosím ťa sa neurážaj, veď som doriti nič zlé nepovedala. A nezaškrtávaj dole že 'primitívne'. Zažmurkala som ako tupec, keď sa ma to ruštinárka spýtala. Zlá, zlá otázka, ako mám po dvoch a pol dňa povedať, že či sa mi páčia noví spolužiaci? Že no, nemám k nim žiadny vzťah, viete, lebo zatial sa so mnou vlastne nikto ani len nebavil. A z pár 'ahoj', nemôžem posúdiť, či je človek super, alebo úplne na piču. Posúdila som, že baby sú tu bohaté. Toť vše. Vizuálny posudok, nič iné. Ak sa na to niekto tak strašne urazil, že potrebuje na mňa zazerať a 'podať' si ma na telesnej, tak toto je primitívne. No ale. Ja ako 'rodený diplomat' (- to netvrdím ja, ale moja mama ma tak volá, ak poviem niečo, čo nie je priama odpoveď), som sa nadýchla a po chvílke najtrápnejšieho ticha za deň som povedala, že po troch dňoch to nemôžem posúdiť. Zrazu Adriana vykríkla, o lavicu veďla mňa že 'Drísty!'. Alebo že Kecy!, už neviem. No PARÁÁÁDA! Som tu tri dni, s nikým som sa dokopy nebavila a už ma tu nemajú radi, LEBO BLOG. 

            Doriti, už fakt. Uvedomte sa, že nikdy, ani raz, odkedy píšem FlegmaticWhoa, som NIKDY, never ever nikoho priamo neurazila nepodloženou urážkou. Nikdy som na nikoho nenadávala. Áno, písala som už aj s horúcou hlavou, lebo úprimne - tak sa píše najrýchlejšie a najlepšie. Ale nikdy som si nevymýšlala fantazmagórie, ktoré sa nestali. Píšem to čo sa stalo, to čo pri tom ja osobne cítim, a ak má z toho niekto blbý pocit, tak teda sorry, ale nečudujte sa, proste ak ste na mňa nepríjemný, nečakajte že na vás budem písať ódy na radosť, ale napíšem že dokelu, tak tento človek ma serie, lebo spravil toto a toto. A zase naopak. Ak sa stane niečo fajn, tak to napíšem tiež. Takže....

                              Be nice to me, 

                                            or I' ll blog about you!