Nespravila som skúšky, takže tak ako sedel môj dedko, moja babka, môj otec, aj môj strýko, tak aj ja sedím v triede ktorá mi vekovo nepasuje. Po slovensky - prepadla som.
Nová trieda. Noví spolužiaci. Zase raz. Prišla som, nikto v miestnosti nebol, a tak som si inteligentne sadla do uplne poslednej lavice, pre istotu pri okne, že keď na mňa bude vyvíjaný nadpriemerný tlak, nech aspon mám čím dýchať alebo grcať von. Zvonka sa ozýval infantilný chichot mladých čajočiek, čo by dobyli Pokec do dvoch minút. Stoličky boli všetky hore. Mala som príšerné nutkanie zložiť ich všetky dolu, ale chvalabohu som sa ovládla, a ani ma nehlo. Prišla dvojica študentov. Zo skúsenosti mi je nadmieru jasné, že v blogoch nemôžem naplno rozvinúť svoj prirodzený talent pre kritiku a opis postavy, takže namiesto detailného drobnopisu mojich nových spolužiakov budem držať klávensicu na krátkej uzde.
Každopádne, úplne držať papulu a nič neskritizovať nie je môj štýl, a presne vám aj poviem prečo. Lebo som počula takú že mrte vetu: ' Soudit mohou soudci, ale kritizovat smíme všichni a kritika je potřebná a zdravá. ' a ak kliknete na to vymodrené, tak sa vám tam objaví aj článok z blogu, odkial som to vzala. A slečna od susedov Pepanov je že 'Pani Blogerka'... Takže tá kritika =>
Skrátka, moje nové spolužiačky zhrniem do opisu, ktorý je maximálne mierny a nebude slúžiť k priamej urážke, ale proste toto bol môj prvý (a aj druhý, lebo toto prepisujem na druhý deň) dojem. Babenky sa nedajú nazvať inak ako upišťané preafektované čajky. Chalani sú zase v najplodnejšom (čo sa tváre a mutácie hlasu týka) období puberty. Jeden chalan došiel štýlom mierne vzpriamený ľudoop, včera ako metalista, dneska ako raper. Zajtra to vidím na emáča, možno punkera. No čo, chlapec sa asi stále ešte len hľadá... Baby neboli škaredé, práve naopak. Také cukríky. Sladučké 16tky, alebo čerstvučké 17tky. Neboli nadpozemsky krásne, ale skôr nadpozemsky vedeli komu sa majú narodiť. Skrátka, prudko nastajlované dcérušky bohatých oteckov. Lebo toľko Louis Vuittoniek, Prada, Gucci, a Juicy Couture kabeliek pokope som nevidela ani na trhoch v Egypte. Každá jedna má gélové nechty. Každá tretia nadpájané vlasy, ktoré si sem tam zopnú a vystrú si tie hrivy na lavicu. Cítim sa pri tom tak strašne obyčajne. Až tak prírodne by som povedala :)
Vošla jedna žena. Spolužiačka. Nemôžem ju ani nazvať že 'baba' alebo 'dievča', lebo sama by som nevedela zaspať nad takým bludom. Keď vošla, miestnosť sa akoby rozsvietila, a neviem či to bolo fakt tou tichou plachou charizmou alebo tými mini šatočkami ako z reklamy na Pervol. Štíhle opálené nohy dlhé od zadku až po vysokánske Armani opätkami, ktoré som si asi pred týždňom pozerala na net-a-porteri.com Čiernu koženú bundičku si prevesila cez stoličku úplne v zadnej lavici v rade pri dverách. Sadla si sama. Z kockovanej LV kabelky vytiahla IPad a do konca dňa si niečo vyťukávala. Blondýna, a keď žmurkla, tak sa zdvihol prievan. Kebyže som chlap, asi mi pernamentne stojí maják a bliká smerom na ňu. Nešlo o to všetko drahé čo mala, ale o to ako sa chovala. Teda nijako. Nikomu celý deň nič nepovedala, nič sa nespýtala, na nikoho sa nepozrela. Kěd už to vyzeralo, že končíme, len vytiahla Iphone, ťukla rýchlu predvoľbu (strašne bohatý frajer/ešte strašnejšie bohatý ocinko), niečo povedala asi jednu nezloženú vetu, ťukla gélovým nechtom ešte raz, lascatívne si prehodila vlasy a odklopkala. To je všetko. Nič viac, nič menej. Ak NEvyjde najavo že je vlastne OK, bohatá jak dzivá svina, ale tupá asi tiež jak dzivá svina, tak ju asi budem dosť uznávať. Nie za lóve. Za tie spôsoby.
Uvidíme, čo dá zajtrajšok v tretej cé!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára