Všade dobre, prečo byť doma?!

Takže zase niečo píšem, na objednávku, dá sa povedať. Už pri prvej vete sa mi nechce, ale čo už, záujem je, takže sa do toho hodím a asi po takom treťom odstavci to pôjde ako po Rame.


Presťahovala som sa.

Do rite sveta. Pardón, ale fakt.

Z útulného, príjemného, (nedorobeného – v zátvorke, čiže nepodstatné), voňavého bytíku v centre Centra Starého mesta Bratislavy, arogantného, zazobaného, krásneho, hlavného, namysleného mesta Slovenska. Zobúdzala som sa na to, že je príliš ticho. Alebo na vôňu jazmínu v pseudomojej izbe (čo nemala dvere, ale to sú detaily), prípadne na vôňu palaciniek dolu z kuchyne.

Teraz sa zobúdzam takto:

4:14 (ráno...) => vyjebaný kohút o dom ďalej si myslí, že už treba stávať.

5:31 => ( Postel mám pod oknom, o tomto čase sa zapne nejaké zvláštne svetlo podobné tomu z amerických sci fi filmov, kde vám mimozemšťania najprv posvietia modrastým neónom do okna a až potom vás unesú. Inými slovami, na posteli ako na operačnom stole. Paplón na hlavu (čiže skapínam od tepla), nos zaboriť do matracu a udržiavať sa v STRAŠNE mylnej predstave, že dneska ešte budem spať.

6:08 => (Bývam oproti kostolu). Zvony. Skúsila som štuple do uší, také z molitanu. Nepomáha. Doliezajú na mňa samovražedné myšlienky. Zvony zvonia tak, že ani nepočujem, čo si myslím, ale to je jedno, lebo nič slušné to nie je.

6:18 => Zvony dozvonili.

6:19 => Začínajú sa zobúdzať hyperaktívne vtáky a pretekajú sa, ktorý z nich ma viac nasere. Na plnej čiare vyhráva dvojica holubov, jebajúca sa mi na streche.

6:45 => Dojebali.

7:05 => Susedka oproti vytiahla z okna klietku s korelami. Ak neviete, čo sú korely, nepozerajte si ich na googli, ale na youtube, aj so zvukovými efektami. Aj keď treba uznať, že na zvony nemajú...

7:30 => Bastard od susedov, čo si hovorí jazvečík, sa rozhodol že si pokecá s nejakou dogou o štyri domy ďalej. Nemyslím telepatiou.

8:04 => Mama ma budí, že mám ísť pomáhať dovybalovať veci.

8:07 => Snažím sa spomenúť si kde to, dočerta, som a ako sa volám. A uvedomujem si že TOTO je horšie ako opica.



No, takže takto. Všade dobre, tak prečo byť doma?! (aj taký film bol) Dohodla som sa s kamoškou, ktorá v tejto riti býva už asi 3 roky, aby mi ukázala nejaké miesta, kde to 'žije'. Ukázala mi korzo (námestie v 50 stupňovom klesaní, kde sú v strede lavičky, fontána a teoreticky to miesto slúži na parkovanie. Na Korze to fakt, ale naozaj NEŽIJE), schody (Stará, opustená budova a k nej bočný vchod kde sú žulové schody. Pod nimi sa vyčúrala kamarátkina kamarátka – o nej potom.). Potom mi ukázala stanicu (predstavte si nejaké búdky, dva rady koľajníc pre vlak, zašťatý, ogrcaný, pografitovaný, potegovaný, mokrý, špinavý, smradlavý podchod, z jednej strany dedina, z druhej strany džungla, v dialke pole. Tak to je stanica sv. Jura.). Predtým sme prešli okolo futbalového ihriska. Ludia vekovej kategórie 3-50 rokov si tam kopali do lopty a do členkov a kričali o dušu spasenú. Dominika (tá moja kamarátka) mi predtým rozprávala o rôznych typoch ludí, ktorí sa skupinkujú v Juri. Medzi ostatnými spomenula aj nagélovaných futbalistov. Zatial o nich ani chýru, ani slychu, a vidu už vôbec nie. Čo už, nemôže byť všetko v jeden večerc (chvalabohu, koniec koncov...). Potom sme stretli ďalšiu kamarátku a spolu s ňou sme išli do nejakej krčmy. Zašli sme do miestnosti so štyrmi stenami, jedným biliardovým stolom, tmavým dreveným stolom a rovnakými troma stoličkami. Miestnosť bola osvetlená ponurým biliardovým svetlom, čiže lampa s asi miliónwattovou žiarovkou ktorá sa mi vyryla do oka a zostala si tam sedieť asi 8 hodín. Aj napriek lampe tam bolo temno ako v izbe kde vás kubánsky mafiáni priviažu o rozheganú stoličku, zmlátia vás a potom chcú vedieť dôležité informácie (o ktorých nemáte ako vedieť). Takže takéto svetlo tam bolo. Žiadne. Začali sme hrať, teda... Dominika začala a ja som bola taká roztrasená, že mi to vôbec nešlo, a Domča nezaprela svoju prostoduchú úprimnosť a lá poviem, ako mi pusa narástla a tresla moju krehkú egoistickú dušičku po hlave s 'ty si to už hrala vôbec niekedy??'.



Počas kultúrnej prehliadky krásami Sv. Jura (ach, jak klišne řečeno) mi pár krát zazvonil mobil (ktorý sem tam stratí v Juri signál...). Teraz, keď som pánubohu za chrbtom niekde uprostred ničoho mi začnú všetci volať, že či nejdem na kávu/do kina/'ku mne'/von. Jasné, počkaj, len si kuknem, či mi ide bus (jááj, nie, sorry, ďalší mi ide až o pol hodinu), potom že aj kedy mi ide naspäť,... a cesta hore-dole ma bude stáť štyri kávy. Preháňam, len dve. Nech sa páči, chlapci, autá máte, vidíme sa na 'Korze'.

Zvykneš siiii, hovorí mi kamarátka, jej kamarátka, a tá ďalšia len prikyvuje, s perami prilepenými k poháru kofoly, ktorú nenávidím. Jedna z nich vyzerá ako veverička a po celý čas mi NEUVERITELNE liezla na nervy trkotaním o tom, že ako má Jur rada, a že ak budem na ňom hladať negatívne veci, tak ich nájdem. (Ja ich nehladám, oni tu už sú a z dialky na mňa kývajú – som jej mala chuť povedať, ale nepokazím si reputáciu u niekoho, kto sa volá rovnako ako ja.) A že ona si nevie predstaviť že by bývala niekde inde, a že sa jej tu páči najviac (!!). Na to som sa jej spýtala, že ako dlho tu už je. Že od narodenia. Jááj, moja, no vidím, že ty máš teda s čím porovnávať. Veverička Kika u mňa padla na nulu a tam asi aj zostane.

Dobre, možno som strašne namyslená staromešťanka, arogantná Bratislavčanka, bla bla bla... OK, neberem to nikomu, asi to tak je. Prišla sopm z mesta, z hlavného mesta, do dediny. Sv. Jur je dedina, to mi nikto nevezme, JE to dedina ako hrom. Ako dva hromy, a kludne aj tri.

Áno, mám vlastnú izbu (do ktorej sa mi však nasťahovala mama, lebo sa pohádala s otcom a z trucu teraz spí u mňa), môžem si ráno spraviť kávu tak, aby si to nikto nevšimol, keď sa mi nepáči, môžem vypadnúť, dramaticky tresnúť dverami, odbicyklovať sa preč do nejakého (veľmi) blízkeho pola/vinohradu/lesa, a áno, je tu viac ľudí v mojom veku ako v tichej štvrti Starého mesta kde momentáne obyvatelstvo tvoria ludia z kancelárií, dôchodcovia a sem tam nejaká kreatívna Američanka, prípadne Indický zubár. Ale nie je to smutné, že keď sa ma niekto spýta, čo sa mi na Juri najviac páči tak mi prvé zíde na um tuniaková pizza z Kebabu na Korze? A dlho, dlho nič, a potom možno že máme konečne plne funkčnú sprchu?



Dominika povedala, že ona si zvykala pol roka. Dobre. Keďže o rok odtialto padám a idem do síce nanopriestoru, ale aspoň vlastného bytu v Ružinove, nemyslím si, že si vôbec potrebujem zvykať.

Môj sv. Jur bude pravdepodobne začínať u mňa v izbe a končiť na zastávke smer Bratislava.

Ó, najsladších osemnásť, ó, trpezlivo na mňa čakaj, vlastný byt!

Civilizácia, zostanem Ti navždy verná!