Už vo mne nič nehorí,
len chlad mi ostal,
ako strom rozčesnutý búrkou na poli.
Nežný, jemný, náhly chlad.
Presne tak,
ako keď v lete na terase
v mojite zostane ľad.
Tak to má byť,
že slnko má zapadnúť,
keď ťa z neho už štípu oči.
Vtedy treba hviezdam postaviť sa
zoči – voči.
Aby som sa mohla s Mesiacom porozprávať.
S Blúdivým, s milencom večne iným,
premenlivým.
S Rakom.
Ukryjem ho nachvíľu pred Býčím zrakom?
Nie.
A čo tí ostatní?
Radšej ich nechám tak.
Už nech ma neláska ani Strelec, ani Býk, ani Rak, ...
ani ten prekliaty Škorpión!
Čo keď má Armani opasok, už myslí si, že je šampión...
Ach, chlapi! Všetko ste mi vzali.
Len ten chlad,
ten vánok čo mi nový úsmev na pery maľuje,
ten ste mi nechali.
Ako bonus, ako odmenu.
Pre istotu, asi že ak sa sladké slová vyminú.
Tak teda ďakujem za tento chlad, čo mi vnútro napĺňa,
na ktorý ste sa mi, chlapci, zložili.
Už sa nespustí žiadna lavína,
žiadne slzy, žiadne sklamania.
Žiadne pohľady, žiadne čakania.
Čakania pri telefóne.
Pred školou.
Pred vzťahom i po ňom. Stále čakania.
Na prvý bozk, centimeter od nosa,
rátajúc mihalnice.
Žiadne čakanie, nech každý z vás - minulých - môže byť rád,
už nikdy žiadne čakanie, zostal mi len chlad.
Žiadny milenec, žiadny kamarát.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára