Ide to akože dobre, ale celé je to zle. Neviem, či to len ja mám také paradoxné, schizofrenické momenty, ale keby aj niekto taký bol,... vediem ja. S plným počtom. Totálna šampiónka.
Pondelok vyzeral ako vždy, a predsa trochu inak. Len prednedávnom som sa vrátila z Talianska, krásne slnečnej, módou a pizzou voňajúcej a sexuálne poriadne nabitej krajiny a stále si neviem znova navyknúť na upršanú, mrholivú, smradlavú, a čo sa chlapov týka – zaostalú maxidedinu. Každý každého pozná, ak urobíte prúser, každý, aj ten, o koho existencii ste ani netušili o vás bude rozprávať (a nemyslím to dobré), písať (zlatá doba facebooková) a tak ďalej, a tak ďalej. Zrazu máte nepriateľov, ktorí vás nenávidia (nemusia, neznášajú,... doplňte si každý podľa chute) a popritom vás videli len z fotky. Tej profilovej. Dosť bolo o mojej oblúbenej webovej stránke.
Čiže pondelok. Niekto s úsmevom podotkol, že som opálená, niekto bez úsmevu . Niekto sa so mnou pohádal a niekto mi dal úžasnú radu do života typu nechaj to plynúť, lebo jediný, kto niečo vyrieši je Čas. Ďakujem. To bol pondelok.
Potom logicky nasledoval utorok. Prvé hodiny odpadli – škoda, lebo to boli tie jediné, na ktoré som sa v ten deň tešila. Jedna dobrosrdečná (to aby som vás zmiatla) učieľka nás obdarila jednou novou hláškou ('oposájt') a jednou starou ('… tak choďte do inej školy'). Tiež niečo s Ib-ičkom, ale nič, čo by sme nevedeli, teda že to určite NEzvládneme. Vyučovať chémiu je taká istá choroba ako rakovina, iba s tým rozdielom, že rakovina sa občas dá aj vyliečiť.
Potom matika. Prekvapivo oddychová.
Nič sa v ten deň nestalo, a preto som vedela, že sa niečo stane v stredu. A naozaj sa v stredu aj niečo stalo, ako inak. Prezvonila som ho, akože 'omylom' a o minútu mi volal spáť. Okrem iného že v piatok. Okey. Volali sme spolu tak, akoby sa nechumelilo, akoby sa nikdy predtým nechumelilo. Veď čo. Aj tak už na predstierané hnevanie sa a taktnosti, prípadné dvojzmyselné vety bola už unavená. Nemala som už na nič mozog, bola som v pyžame, príjemne oťapená z vane a okrem toho som musela hovoriť potichu aby ma nepočuli ani rodičia z obývačky, ani brat, spiaci asi meter odomňa. Dobre teda, takže v piatok.
V hladine theta som si ešte spomenula na pár banálností, napríklad na mega labák z fyziky, ktorý urobím asi za pomoci nejakého mega čári mári fuk a že sa teším na Sex v meste 2, na sobotu, možno na piatok, určite na nedelu, lebo viem, že niečo sa mi do toho vmestí, či už Soul brother alebo Draculka, alebo zabudnutá Miriam. Možno obotroje.
Streda. Krátky deň, dobrý deň. Nespravila som ani labák, ani projekt, namiesto toho som sa takmerpocikávala na Kerezstényovej novej knižke (celý Polus na mňa hľadel s obavami), išla som do kina a prepchala som sa superkamenným čokoládovým zákuskom pri kávičkovaní s Kučeravou. Veľmi fajn.
A dostala som londýnske a francúzske šaty a pravú hodvábnu blúzku. Moja prvá. Mám sa ja dobre. Teda... mala by som sa mať.
Štvrtok. Kamošky mi so smiechom brnkajú na citlivé strunky. Dohodla som si v priebehu asi nanosekundy squash s bývalým. A idem vraj na oslavu mjho skorobrata. Opiť sa. Hm. Že čo mám doniesť. Fľašu. Hmm. Veď klasika, krava, čo sa tak sprosto pýtaš?
Dnes je jediný deň kedy mám reálny čas na všetky banálne kraviny, ktorých zadanie obsahuje nepríjemné slovo DEADLINE. Fuj, veľlmi škaredé, neestetické, mali by ho zaradiť medzi 'vulgarizmy' alebo aspoň 'zastaralo, nepoužíva sa'. Lenže ono sa, bohužiaľ, používa. Dnes mám ešte dvojhodinku so zakrpatenou tetou, ktorej slovník pozostáva väčšinou s dvoch jej obľúbených slov:
'Eňo' (s obmenami na piskľavé 'Enrik', alebo 'Enhrrik!') a 'a síce'.
Prežila som už aj horšie veci, ako dvojhodina francúzštiny. Nemám záchytný bod. Teda mám, aj štyri, ale niesú dostatočne pevné na zachytenie sa. To bol štvrtok.
Piatok. Zabudla som si doma mobil. Vôbec to nevadí, niesom ten typ, ktorý mobil považuje za piatu končatinu, bez ktorej sa nezaobíde. Aj tak som vedela, že jediný, kto mi zavolá, bude on. A povie, že je chorý/zrazilo ho auto/nákladiak/cyklista/kolobežka/UFO, že leží v nemocnici, že súrne mu do toho niečo vošlo, že musí ísť niečo vybaviť, že mu zomrela mama/babka/pes/sused/bývalej kamarátkina sesternica, … takže sa to ruší. Prípadne načrie zo svojej mikroskopickej slušnosti a dodá niečo ako návrh na náhradný termín (s plným vedomím, že náhradný termín neexistuje).
Prišla som zo školy, pozerám displej na takmer vybitom mobile – dve smsky, dva neprijaté hovory. Všetko ten istý človek zapísaný jedným písmenom. Ani tom to nečítala. A napriek tomu, že som jasne vedela, čo bude hlavná téma maximálne minútového telefonátu som mu zavolala. Presnejšie prezvonila, nech neklamem. O 16 sekúnd volal späť. Že má horúčku a že mu je zima (!!). Zo školy som išla v jarnom svetríku, aj to len kvôli tomu, že sa mi už nezmestil do tašky. Ok, takže je ti zima.
Úplne bez sebeúcty som sa pokúsila ho presvedčiť, nech napriek tomu príde. Doprdele, oholila som si nohy aj ostatné veci, umyla som si hlavu, spravila som si fúkanú, večer predým som nevečerala, kúpila som si nový krém, novú maskaru, ktorá mala byť kredit na mesiac, dve hodiny som si skúšala veci na oblečenie aby som zlúčila fakty ako počasie, sexi, ležérne, slušne, zvodne a akože-nič-sa-nedeje dokopy a on? 'Mám horúčku'. Horúčku. Hej, a ešte že 'je mi zima'. Môže obsahovať veta iba výkričník? Môže, však? Ok. !.
Je to zvláštne. Veď som to vedela, očákavala som to. A aj tak mi to nieje jedno. Ale už som prešla smútkom, hnevom, nasratosťou, depresiami. Aj tak,... veď slzy sú len slaná voda a srdce je len sval.
Ako ľahko sa to vysloví, ako ľahko napíše.
Že mi ešte zavolá, ale že nič mi nesľubuje. Veď jasné, že neslubuješ. Lebo už vieš, že ťa poznám. Teba, aj tvoje sľuby. Ok, potom mi zavoláš, povedala som vážne, a nečujne som sa ušrnula, tak sama pre seba. Potom som si vypla mobil.
Už chcem leto. Také to naozajstné, horúce, sparné, vlhké. Bratislavské. Je mi jedno ako vyzerá leto v MHD, budem jazdiť na bicykli. Na mojom talianskom prekrásnom starodávnom bicykli. Bento sa volá. A to B má tak krásne ozdobne napísané na riadidlách. Budem na ňom jazdiť aj v sukni a v šteklách. No a čo, nech majú taxikári pri Plaze zážitok. Bento je lepší než akýkoľvek najlepší chlap na svete. Môžem ho riadiť tak, ako chcem. Idem s ním von, keď chcem. Nič od neho neočakávam, a on nič neočakáva odomňa (veď akoby mohol, kopa zbožňovaného šrotu). Nemusím sa zožierať, či mi zavolá, a ja nemusím volať jemu. Bude ma sprevádzať životom a cestami – necestami tak dlho, ako sa mi len bude chcieť. Keď budem mať dobrú náladu, preveziem sa na ňom s vetrom vo vlasoch (a on na ten vietor nebude žiarliť) a budem mať ešte lepšiu náladu. A keď mi bude mizerne, preveziem sa na ňom aj tak, a budem sa vďaka tomu cítiť lepšie. Keď bude so mnou niekto iný, nebude sa miešať do reči. Spôsobí, že už nebudem všade chodiť neskoro. Budem ho možno môcť aj darovať mojej budúcej dcére. A ak sa zrazu začne správať debilne, ak sa pokazí, tak ho dám do opravy a bude o pár dní znova dobrý. Môj Bento. Talian. A raz si ho dovediem do 100% vlastného bytu. A mama nad tým nebude krútiť hlavou.
Čo by som robila s vlastným bytom? Vy by ste to vedeli? Lebo ja to viem presne, do posledného detailu.
Ale o tom potom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára