Zistila som, že som úplny egoista. Že len sebecky od všetkých beriem, dávam nič alebo málo, alebo dávam tam, kde dávať vôbec nemá zmysel. Keď sedíte pár dní doma, nič iné ako fyziku kvôli komisionálkam neriešite, tak vám z toho začne krásne jebať, a začnete rozmýšlať viac než je zdravé. Takže okrem toho, že som egoista som zistila aj to, že aby ste v tomto 'krásnom, farebnom, blablabla' svete prežili, musíte niečo riešiť. Stále. Hocikde na svete ste, vždy sa nájdu nejaké problémy. Ak ste pesimista, máte ich veľa. Ak optimista, máte ich veľa plus jeden navyše, len sa tvárite, že to nie sú problémy, ale že sú to 'veci, kvôli ktorým je tento svet tak krásny, všestranný, ... (doplňte si podľa úrovne psychickej narušenosti)'. Ak ste flegmatik, máte ich veľa, aj keď sa tvárite, že ich nemáte. Ak ste cholerik, tak ich máte veľa, a ešte to aj vykrikujete do sveta. Ak ste realista, tak ako ja, tak ich jednoducho máte, uvedomujete si ich, žijete s nimi, dýchate nimi, viete že tie problémy tam sú, budú, že keď jeden vyriešite, príde ďalší a že tento chorý kolobeh sa bude opakovať až kým neskapete. Potom sa vaše problémy prehodia na vašich najbližších, napríklad dlhy a vyriešenie problému, či vás treba spáliť, alebo celého pochovať, kde pochovať, či žulu alebo čierny mramor, či vám majú vytesať nejakú silnú rest-in-peace myšlienku, a že ako často vám majú polievať burinu na hrobe. Či raz do roka, alebo dva krát.
Keď zomriem, tak ma prosím spáľte, niekam rozsypte (najlepšie do mora, nech máte dobrý pocit pri najbližšej dovolenke v Chorvátsku), a zabudnite na mňa. Ďakujem už teraz, keďže potom vám už nepoďakujem. Budem sa snažiť nezhadzovať vázy a neotvárať zamknuté dvere po smrti.
Toto je ďalšia vec, pri ktorej som sa pozastavila, keď som si včera v noci išla zapáliť do záhrady. Ak nie ste Newton, alebo Graham Bell alebo nejaký iný velikán, ktorý prišiel na niečo, čo tu už odjakživa bolo, len tomu dal super originálny a kreatívny názov väčšinou po svojom vlastnom priezvisku, tak nikoho nebude zaujímať, že ste zomreli. Ak nerátame rodinu a tých najbližších kamarátov. Teraz keby som zomrela, tak by niekto iniciatívny zorganizoval pohreb, prišli by mi tam možno rodinní príslušnici, s ktorými sa vídavam asi tak na svadby a na Vianoce, alebo len tak náhodou v Auparku, trochu by si všetci vysmoklili sople nad tou kopou hliny, pospomínali si, ak by mama pozvala na môj pohreb aj nejaké moje kamošky, o ktorých vie, tak by tam možno došli, neviem či by si poplakali, potom by sa celý ten chochmes rozišiel, mama s otcom, prípadne babky a tak, skrátka ti najnajbližší z rodiny by boli ešte pár mesiacov/rokov otrasený, ale život by išiel ďalej. Zem by sa neprestala točiť do opačného smeru, ten chalan, s ktorým teraz chodím, by si našiel po čase inú, mama by naďalej vyučovala dospelých ľudí ruštinu, Maxim by išiel na strednú, Klaudia do školky, ... Tráva by nezmodrala a ľudia by aj tak neprestali fajčiť. Nič by po mňe okrem nejakých blogov, básničiek a paradajok na záhrade čo som zasadila minulú jeseň nezostalo. Nejaké matné spomienky ešte, možno.
Toto vôbec nie je pesimizmus. Toto je čistá realita, a mňa to netrápi, že moje meno zanikne. Dokonca som rada. Keby taký čo ja viem trebárs Willebrod Snell (inak fakt, to ich mamy nemohli nazvať nejak inak, napríklad ako ChlapČoZistilZákonSvetla?! Kto si má pamätať všetky tie mená?!) vedel, že dnes sa bude musieť nejaká študentka v treťom ročníku na gympli naučiť naspamäť že lomený lúč zostáva v rovine dopadu, pomer sínusu uhla dopadu a sínusu uhla lomu je pre dve dané prostredia veličina stála a rovná sa obrátenému pomeru absolútnych indexov lomu prostredí, tak by podľa mňa radšej sedkal pekne doma na prdeli a aj keby niečo zistil, nechal by si to empaticky pre seba. Jedine že by to bol nejaký uber zákerák. A teraz nejaký mudrlant povie, že no ale takto keby rozmýšlali všetka inteligencia ľudstva, tak by sme doteraz žili v jaskyniach a jedli mamutov. No a? To tak strašne potrebujete vedieť, že keď pustíte jablko a spadne tak sa to volá gravitácia? Aj neandrtálec to vedel, a nepotreboval tomu dávať nejaký ultra špeciálny názov. Kupujeme si Ipady, keď dnes kúpite najnovší mobil, tak o týždeň už ten istý mobil bude vlastne starý model, deti vedia robiť na s BlackBerry, ale keď sa ich spýtate, odkiaľ je mlieko, tak povedia že z tesca.
Vivat la Doba kamenná.
Zase guláš rôznych a k sebe navzájom nepasujúcich myšlienok, ospravedlňujem sa. Ale ak sa vám nepáči, môžete ma vypiť :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára