Na pohotovosti

Najprv som sa s fotrom pohádala. 

Potom som išla spať.

Začali ma svrbieť oči, obidve. Nevedela som zaspať. Tak som sa zobudila, zapla svetlo, zapla comp, ze si zahrám Doodle Jump alebo čo, nech ma to uspí. Ani neviem ako som sa ocitla pred zrkadlom. Čumela som na seba ako pero z gauča. Pravé oko som mala napuchnuté ako keď sa vám pošťastí monokel, len to nebolo modré. Celé to spodné viečko, to čo sa volá že vačky pod očami, tak jeden ten 'vačok' mi opuchol že to vyzeralo abnormálne zle. 

Ľahla som si naspäť do postele, že veď sa to zahojí do rána. Ale o 5 - 10 minút mi ten opuch začal pulzovať ako blázon, cítila som sa že zachvílu mi to opuchne tak, že sa mi oko vtlačí do šedej hmoty. Znova som vstala, pozrela do zrkadla, mala som to dvakrát väčšie ako keď som si lahla. Panika ako hovado. Hysteria, zrýchlený pulz. Najdrahší priateľ, facebook. Hneď status o mojom nešťastí, veď nech všetci vedia a hlavne nech poradia. Najlepšia kamoška ma hneď vysmiala, že nech si zoženiem to pirátske na oko. Diki Broňa. Potom sa kamarát ozval že či to nie je alergia a vypísal zoznam liekov ktorých názov som nevedela ani vysloviť. Potom jeden kamarát čo má tatka doktora, mi napísal že mám ísť radšej na pohotovosť. 

Tak sme išli. Ja s opuchom a otec mierne podgurážený a nasratý. Celú cestu tam nepadlo ani slovo, len otec začal na plnú papulu nadávať niekde na Račianskej že 'Slovensko je na piču'. Zapla som si Ipod ktorý som si múdro vzala so sebou. Pre istotu som sa aj zapásala, čo normálne nikdy nerobím.

Prišli sme teda na Kramáre. Žiadne svetlá, veď načo, možno len sem tam nejaké strašidelné matné neónky. Nikde ani noha. Vstúpili sme do haly, socik že dovi, nemocničný smrad linolea, prostredie stvorené pre scénu z béčkového hororu.

Na informáciách mi teta vysvetlila že 'hentam icte do hentých výťahof, úúplne vzadu, moja, no, a tam na dvoječku ano? Tak tam máce oné, očné. '

Tak som išla do výťahu, otec furt za mnou ako nejaký duch, bez slova. Vošli sme do výťahu, otec stlačil gombík. Dvere sa zavreli. A potom sa otvorili. Otec stlačil zase. Na druhý krát to už išlo. Ako sa výťah rozbehol hore, mala som pocit že moje vnútornosti mierne zaostávajú. Nenávidím výťahy, je mi v nich zle a cítim sa stiesnene. 

Vystúpili sme. Poschodie číslo dva bolo zahalené v tme. Ale že na totálku. Nenašla som očnú, lebo dvere čo mali nad sebou nápis očná poliklinika smerovali len niekam kde som našla ďalšie dvere, s nápisom Šatňa. Išla som zteda zase dole na inforámácie, tete v okienku som povedala že som to nenašla, ona mi povedala navlas to isté čo mi povedala predtým a ja som išla zase tým istým výťahom hore. Otec zapol gombík dvojku, dvere sa zavreli, potom otvorili. 

Otec jebol päsťou na gombík - 'Ja to jebem takéto výlety, dopiče, tento socik skurvený, no póóď, moja, ty stará kraksňa čo ťa nevymenili 50 rokov.' Výťah sa lenivo pohol, a tesne za ním moje vnútornosti. Na druhý pokus som to našla. Vošla som do tej ordinácie či ako sa to volá, proste miestnosť, doktorka, sestrička, na stenách nalepené výjavy z Disneyoviek. Moje nešťastie že mám osemnásť až za mesiac takže musím ešte stále chodiť k detičkovskej doktorke. Ako som vošla, zacítila som sladkastý pach, ktorý mi bol niečím strašne známy... Doktorka sa na mňa ani len nepozrela, len sa spoza pleca spýtala že 'No čo ti je, h?' 

Zložila som si okuliare, oko mi pulzovalo ako besné. 

'V noci ma začalo strašne svrbieť oko a ...'

Ani som nestihla dokončiť vetu a sestrička ma schmatla za zápästie. Chvíľu zadržala dych, prstom mi išla rozmliaždiť žilu. Pokyvkala hlavou ako ten pes čo kýve hlavou vzadu v niektorých autách. 

'Hm, hm.' - zahmkala.

'Pulz máš v poriadku.'

Neveriacky som na ňu pozrela, akože haló, ja som na očnom, nie na pulznom!

Potom ma odviedla k tomu prístroju kde si položíte bradu a svietia vám baterkou do oka. Zasvietila do každého asi tak na stotinu milisekundy, potom to vypla, posadila ma do kresla, jedno oko mi zavrela - a teraz pozor že čím - vatou (!!), a spýtala sa ma na druhý riadok odspodu. Problém je, že ja to už všetko viem teoreticky naspamäť tie písmenká, takže to pre mňa nebol problém. Videla som na obidve oči. Všetko som povedala bez chyby. Sestrička sa zakalene dívala na tabulu s riadkami stále sa zmenšujúcich písmen a stále kývala hlavou. Ako ten pes.

'Hentam si... FFFF... Hentam si sadni moja, chichichi.' - doktorka neurčito mávla rukou, trochu sa pootočila a tak som mala nachvíľku možnosť vidieť že má červené oči asi ako ja vtedy ...

Chichotala sa ako zalúbená trinástka. Sadla som si do čierneho ošuchaného kresla, trčal z neho molitan. Oko puchlo ako keby nemalo čo robiť len puchnúť. Tlak do oka sa zvyšoval. 

'No dobre, mojenko...' Mojenko?! Čo to, dopiče...?!

'No a kartičku oného, poisťovne, ... mááááME?!' - na 'me' sa prudko otočila na kresle, a dostala hystrický záchvat smiechu. Sestrička so zakaleným pohľadom sa nesmiala, len sa tupo a neprítomne usmievala na stenu. Cítila som sa asi ako maximálne zdravý a triezvy človek na psychiatrii.

Vybrala som z peňaženky kartičku poistenca a nesmelo som ju podala doktorke.

Tá ju schmatla a prudko sa zamračila. 'No čo mi to podávaš ako oné?'

Oko mi pulzovalo že doNEvidenia. 

'Prepáčte, keby mi to oko napúchalo ešte viac, tak by som mohla mať nejaký problém so zrakom.' - položila som úplne normálnu otázku.

Doktorka si niečo hala bala ťukala do počítaču, zakalená sestrička neprítomne pozerala von špinavým oknom.

'Ehe, nero... hm,... nechápem asi... nechápem tvoju otázku.'

Dyg tak jeb na to. 

'No, že ak by mi to napuchlo ešte viac tak môžem sa mi nejako zhoršiť zrak?'

'Čudné otázky dávaš, eh... Kristínka.' - pozrela sa logicky na kartičku, a zahrala to že je milá. Zaškrípala som zubami, nenávidím ak ma niekto nazve Kristínka. 

Kašla som na to, takéto primárne veci si lepšie zistím aj tuto.

'No moja zlatunká (!), milunká (!!), toto si budeš kvaponkať (!!!!!!) do oka tri dni, asi tak 3 krát denne ano, moje malé? Tuto ti napíšem receptík, a utekaj to s tatinkom (!!) kúpiť do lekárne. A zavolaj aj tatinka že nech príde podpísať papierik, keďže ešte nie si dospelá.' Pripomínajte mi to, prosím vás, všetci a každý deň. Pozrela som sa na recept. A tam velkými paličkovými písmenami že Visine Classic 3 X denne. 

Takže som sa jebala s podguráženým nasratým otcom zo Sv. Jura až na Kramáre, aby som hodinu strávila čakaním a 'pokecom' u nahúlenej doktorky, ktorá mi predpíše Visine, ktorý mám aj tak doma. Ďakujem. Nedeľný chillový večer.