Mama

Prišla som domov.

Vyzula som si mokré číňany, zvliekla do nitky premoknutý plášť, zo slúchadiel som vypla Améliu a jej valčík. Nakukla som do obývačky, otec pozeral s bratom Simsonovcov. 

'Ahoj...te.' - povedala som nahlas, viem že otec nenávidí ked sa niekto kto vojde nepozdraví. Nikto mi neodpovedal, len brat zdvihol hlavu a venoval mi perami úsmev a očami zdesenie. Kabát som zavesila na vešiak v predsieni, vdýchla som napätú atmosféru. 

'Ahojte!' - skúsila som ešte raz. 

'Ahoj...' - brata skoro ani nebolo počuť, len tak povzdychol a neodtrhol oči od LCD obrazovky kde sa žltí ľudia smiali na absurdnostiach. Nič som nepovedala, mlčky som vyšla po schodoch hore do izby. Cestou som nakukla do našich spálne, mama tam akurát čičíkala Klaudiu. 

'Ahoj mami, som doma už.'

Mama sa obzrela, napoly sa usmiala, Klaudia žmurkala, chcela zaspať a nevedela ako. 

'Zmokla si veľmi?' - spýtala sa môjho chrbta, ktorý bol už v izbe. Vyzliekala som si úplne premočené veci, gate som mala prilepené na stehnách, išli ťažko dole. 

'Len trochu...' - odpovedala som cez plece, obliekajúc si suché tepláky.

'Daj si horúcu sprchu alebo aspoň teplé ponožky, nech neprechladneš.'

'Uhm...'

'.... a potom poď dole, spravila som sviečkovú, len si musíš zohriať knedle. Som ešte nejedla, tak sa možme najesť spolu. So Ščipom si bola....?'

- - -

Nabrala som si trochu tej sviečkovej, nebola som hladná, lebo 'doma' mi jesť väčšinou nechutí. Ale ten dusný opar ktorým nasiakol celý dom mi už nedal dýchať, tak som nechcela provokovať tým, že nebudem jesť. A sviečkovú nenávidím. 

Nabrala som si 3 knedle, 2 mäsá a jednú velkú žufanku tej omáčky kakačkovej farby. Klaudiu čičíkala babuška. Chlapi stále pozerali telku. Mama už jedla za stolom, ja som si vyberala solničku, popritom som mame rozprávala čo sa dokopy dialo kým som bola v civilizácii. Rozprávala som jej bez akéhokolvek prízvuku, bez intonácie, bez hnevu, bez akejkoľvek emócie ktorá by vybiehala z normálu. Proste som rozprávala, dosť ticho, aby Klaudia nezačala vrieskať. Práve som jej rozprávala niečo o svojej kamoške, keď v tom prišiel otec. Prišiel asi ako búrka v lete. Nečakane, náhle, bez upozornenia, agresívne a nasrato sa ako veľký kovboj oprel oboma rukami o kuchynský pult, chrbtom ku stolu, chrbtom k mame. 

'Niečo sa ťa spýtam.' - začal tým tónom, kedy všetci v dome vedia že bude zle. Zastala som v časopriestore, nedýchala som, aby som ho nenasrala. Lebo existuje skupina ľudí, ktorých vie nasrať hocičo. Ale do nepríčetnosti. Volá sa to samonasierací syndróm, a nemajú to len ženy počas svojich dní. Nasrať ich m'že hocičo. Môže to byť čokolvek. Počasie, prílišný hluk, prílišné ticho, smiech ostatných, neidentifikovateľný 'smrad', ktorí iní necítia. Do tejto skupiny patria obaja moji rodičia, ibaže mama je baran a preto vie svoju pseudonasratosť logicky vyargumentovať. Otec je blíženec. A argumentovať nevedel, nevie, a ani nikdy vedieť nebude. 

'Niečo sa ťa spýtam, Kristina. Do akej partie ty chodíš?'

Pozerala som ako teliatko. Nemala som žiadnu šajnu čo sa snaží povedať. Nechápala som otázke. Nerozumela som. S mamou sa nám stretli pohľady, tej zastavila vidlička na polceste k ústam. Zatvárila sa začudovane, zamračila sa, zháčila. Aha, niesom jediná čo je mimo. Respektíve, otec bol mimo. 

'Tatino, ja nechápem, čo...'

'NORMÁLNE SA ŤA PÝTAM! Kam - ty - chodíš - do partie?! S akými ľuďmi sa ty stretávaš?!' - Na každom slove si dal extra záležať. Tváril sa ako rodič, ktorý vychováva. Akurát pri tom vyzeral ako idiot. Nemusela som byť ani David Copperfield, aby som vedela, že si je plne vedomý toho, že to čo robí je multipičovina a že sám dobre vie že sa zhovaďuje. A to ho očividne ešte viac hecovalo.

'Otec, ja neviem o čom rozprávaš. Stretávam sa s ľuďmi, ktorých poznáte. Nemám žiadnu čudnú partiu. Ja vlastne nemám žiadnu partiu. Kamošky, s ktorými chodím von poznáš. Neviem o čo ti ide...'

'Jaj, ja asi hovorím po maďarsky že asi?! Ja sa ťa pýtam: s akými ľuďmi sa ty stretávaš??!! Čo to máš za slovník?!'

Zháčila som sa ešte viac. Nepovedala som ani jednu nadávku, kým som sa s mamou bavila. Hovorila som úplne slušne, normálne, tak ako doma hovorím vždy, a doteraz sa nesťažoval. Pozrela som ešte raz na mamu: 'Nadávala som?' - Ok, možno mi niečo ušlo, ale to by ma mama upozornila ešte v tej chvíli. Mama bola doteraz ticho, len sledovala výjav ako z psychopatického románu. Vidličku už definitivne položila.

'Tibi, veď rozprávala normálne, nenadávala, ani ...'

Otec ani len nepootočil hlavou aby sa na ňu pozrel. Vytriešťal na mňa oči ako šialený masový vrah. Pozerajúc takto na mňa ju akurát zahriakol slovami : 'Teba sa nepýtam! Jej sa pýtam!' A potom adresoval mne: 'Ja nehovorím o nadávkach. Ale o FORME akou rozprávaš.'

'Ako rozprávam? Čo som také povedala?' - už mi fakt dochádzali nápady. Predomnou chladla sviečková, fuj, studená bude chutiť už ako úplná sračka, pomyslela som si. Snažila som sa nepozerať sa otcovi do očí, nech ho nemá čo hecovať. Nech mám totižto akokoľvek úžasné herecké gény, pohľad neviem ovládať, an to mám až príliš priezračné oči. 

'Aha takže ty NEVIEŠ??!!'

A sme doma. V tomto okamihu som pochopila že fakt niesom padnutá na hlavu a error nieje vo mne, ale tuto v spolubývajúcom. Chytila som tanier, prešla k stolu. Schytila som vidličku, nožík, s očami upretými do rozmixovanej povarenej mrkvy a rozmočenými knedlami som čo najrýchlejšie zamumlala niečo ako 'Ospravedlnujem sa otec, ale ja naozaj neviem o čom ty hovoríš. Možno som na hlavu, ale podľa mňa som nepovedala nič zlé, normálne som sa bavila s mamou... Prepáč, ak som ťa niečím nasrala, ale keďže mi ani konkrétne nevieš povedať že ČÍM som ťa takto nasrala, tak to, ešte raz sa ospravedlňujem, ale tak to nebudem riešiť. Povedz mi konkrétne čo som povedala zle a možno to skúsim nejak napraviť, ale takto mi vyčítať niečo, čo ani nevieš pomenovať... Nerozumiem tomu ani ja, ani mama, a očividne ani ty, tak to PROSÍM nechajme. Sorry ak som ťa nasrala, ale fakt.'

Otec sa otočil k mame, z očí mu lietali blesky ako pomätenému a zvyšoval hlas. Znelo to ako krupobytie. 'Vidíš! A toto je tvoja osemnásťročná výchova! Kvôli TOMUTO som sa ja do výchovy vôbec nikdy nezapájal....' 

- - -

Hádali sa. Mama niečo hovorila. Na krku a pri ušiach jej naskočili červené škvrny, leskli sa jej oči, preskakoval jej hlas. Otec na ňu mávol rukou. Ju to vytočilo ešte viac. Padli vety ako:

Ty si čistý kokotizmus. (mama)

Pojebaná chudera. (otec)

My už nemáme vzťah. (otec)

Nájdi si nejakú peknú dvacinu a mne aj mojim deťom daj pokoj. (mama)

Toto nieje vzťah. (mama, aj otec)

Tak ma opusti, čo ťa tu stále drží? (mama)

Tieto tvoje otrepané kydy! (otec)

Zlatko, tento náš vzťah je už tak strašne otrepaný...! (otec)

A ty mi hovoríš že ja srším nenávisťou, že ja ťa nenávidím? (mama)

Prosím ťa, choď už doprdele niekam! (otec)

(Nie, to JA budem žiť v Bratislave v byte, a deti zoberiem so sebou, počuješ, Maxima nenechám s tebou, aby bol naučený na takéto správanie, aby potom svojej žene robil toto isté a bral to ako normálku. JA budem žiť v byte, ja som na dedine nikdy nechcela bývať, ty si sa sem pchal! (mama)

Dobre, dobréé, ale jasnéé.... (otec)

To, že pôjdeš preč už počúvam asi dvadsať rokov. (mama)

Vždy som ťa podržala. V dobrom, aj v zlom. Vždy som ťa podporila. Keď si bol v úplných sračkách, tak som ťa z nich vytiahla, a keď si bol na vrchole, tak som ťa podporovala a radovala som sa. (mama)

Ale jasnééé! (otec)

Tieto kydy... (otec)

Otrepané kydy! (otec)

Toto ja počúvať nebudem drahá moja, To si ty vyhoď z hlavy! (otec)

- - -

Vyšla som von v kapucni a zapálila som si. Klaudia vrieskala. Brat pozeral televízor. Stále. Mama plakala. Stále. 

Ja som fajčila. 

Stále.