Prvý po poslednom

    Nedokážem to. Nepísať. Nedá sa proste. Ako keby ste si na doživotie odopreli, čo ja viem, trebárs úsmev. Že už sa nikdy v živote nemienite ani len trošku usmiať. Aký to má zmysel? Úsmevom sa dá nasrať viac ľudí, ako najvulgárnejšou nadávkou. Najlepšie úsmevy sú tie, čo sa vám vytvoria mimovoľne. Spomeniete si na milý zážitok. Na to, ako vám vaša láska dnes povedala, že je na vás závislá. Na to, ako sa na vás prvý krát usmiala vaša malá štvormesačná sestrička (dcéra, syn, brat, krstniatko, neznáme kučeravé decko v autobuse). Na prvý naozaj letný deň. Úsmev. Keď už nič iné, je to perfektný lifting a gymnastika tváre. Zadarmo! No nekup to :)

    Jednoducho, budem ďalej písať. Serie si do huby, poviete si, a máte úplnú pravdu. Písala som predsa že Posledný. Keď je niekto posledný, tak za ním už nikto nie je. Ale ja som paradox, takže mám oficiálne povolenie z úradu Ministerstva Zmeny názorov, že si srať do huby môžem. 

    Nejde ani tak o to, že ma strašne veľa ľudí (aj úplne cudzích) začalo hecovať, že nech nevymyšlam hovadiny, a nech píšem ďalej a mám robiť to, čo mám rada a na ostatných nedávať ohľad, ale ide o to, že ja si fakt každý večer sadnem ku compu, proste zo zvyku otvorím svoj blog, otvorí sa mi že Nový príspevok, začnem písať a niekde pri druhom paragrafe sa uvedomím, a že kokos Leila, čo to, doriti palovej robíš?! A backspace sa ide zase zblázniť lebo toľko roboty ako v poslednom čase ešte nemal. Ide o to, aspoň u mňa je to tak, že blogovanie sa mi stalo drogou. Som závislá na písaní. Píšem cez hodiny do zošita, a aj keď nemám o čom, píšem. Hocičo. Jednoducho slová na papier. Len po takých štyroch zapísaných A4-kách v zošite matematiky ma začne bolieť ruka. A mám aj môj špeciálny prst na pravej ruke, volám ho spisovateľský. Mám totižto taký iný spôsob písania, ako všetci ostatní 'normálni' gramotný ľudia na svete. a preto sa mi trochu zdeformoval prst úplne pri nechte, prstenník sa to volá tuším. No, ten po malíčku. Takže som zdeformovaná, . . . Už vidím ako sa toho hejteri hneď chytia. Čo už, haters gonna hate.

      A vlastne toto je ďalšia vec, ktorú som si uvedomila. Spolu s Psychoastronautom, pravda :) (ĎAKUJEM!). Vždy tu bude totižto niekto, komu sa moje blogy nebudú páčiť. Môže byť milión fanúšikov, a bude jeden, ktorý nadomnou bude pohŕdavo krútiť hlavou, nenávidieť ma za to, že som o ňom napísala v zlom (resp. v pravdivom), bude ma proste hejtovať, neuznávať, nebrať ma vážne, dá mi do života zopár dislikov, a... a nič. Ja som si uvedomila jednu podstatnú vec.že dôležití sú pre mňa ľudia, ktorí ma majú radi. Resp. ktorí majú radi môj blog. Pre vás to, ľudia robím. Z egoistickej väčšiny pre samú seba, ale aj pre VÁS. Pre ľudí, ktorí sa ozvali, keď mi bolo vyslovene na tyku z toho všetkého. Pre ľudí, ktorí mi začali nadávať za to, že som oznámila že prstávam písať. Pre ľudí, ktorí ma zdvihli, keď som bola intelektuálne nie že na dne, ale už pod dnom, zdvihli ma a kopli ma pekne do riti, nech si idem svoje a pozerám rovno. Nech neprestávam robiť to, čo milujem. 

       Vám všetkým chcem odkázať že

   lebo vy ste tí, ktorí ma držia nad ľudskou hlúposťou, nedoprajnosťou, závisťou a všetkou tou zlobou, ktorá vždy vyjde na povrch.

Posledný

      Už hodinu plačem a strašne ma bolí hlava. Ide mi explodovať mozog. Všetky pocity, ktoré sa mi teraz miesia ako cesto na muffiny v hlave mi narážajú na lebku, spôsobuje to rušivý hrkot a všetko je to ešte znásobené tým, že som žena a dva dni dozadu som na sedem povinných dní vysadila antikoncepciu. Možno to niekto pochopí, nechcela som to napísať proste tak, ako to je. Tento príspevok na FlegmaticWhoa bude posledný. Napriek včerajšiemu hrdinsky a zároveň flegmaticky znejúcemu príspevku, na ktorí ste väčšina 'zo srandy', alebo možno aj seriozne zaškrtli sprosté 'primitívne', len aby ste... no, neviem prečo. Možno to fakt bolo primitívne. 

    V poriadky, karty na stôl. Ako vtedy, keď som písala 'Klaudiu', a mnoho iných. Nie som až tak Flegmatic. Skôr som to Whoa. Môj názor (a môžem sa mýliť, tak ako vždy - a vy ma na moje omyly vždy hneď a vďačne upozorníte) je taký, že nikto doteraz nepochopil význam toho, prečo sa FlegmaticWhoa volá, tak ako sa volá. Flegmatic vieme všetci čo znamená. Je to medzinárodné slovo, a keby niečo - google translator. Whoa - • informal used as a greeting, to express surprise or interest, or to command attention : whoa, that's huge! V preklade to znamená výkrik, alebo zvolanie pre prekvapenie, alebo záujem. Ide o to, že neexistuje flegmatický záujem. Jednoducho to nie je, nedá sa. A presne to je význam tohto blogu. Dva jasné významy, ktoré sa zlúčia dokopy a vytvoria nemysliteľný paradox. No a ten nemysliteľný paradox som ja. 

     Pretože včera som sa mohla tváriť, že ako strašne mám to vaše 'primitívne' na háku. Pravda je taká, že nemám. Vôbec, ale absolútne vôbec. Každý jeden zlý ohlas, a teraz nejde ani tak o zaškrtávanie reakcií, každé jedno dokonca aj NEreagovanie - keď vidím koľko ľudí si to prečítalo, a koľko ľudí nejako aj reagovalo - každý zlý ohlas a každý NEohlas ma prebodáva ako samurajská dýka. Najprv rýchlo a agresívne sa mi táto pomyselná dýka zaryje do môjho jemnučkého ega, a potom, keď už si myslím, že veď horšie to už nebude, lebo veď 'first cut is the deepest', tak potom sa tá dýka začne mraučavo otáčať, stále zapichnutá v tom mojom sprostom egu, ktoré vždy potrebuje pohladkať, zarýva sa hlbšie, rýpe sa v ňom, hore - dolu, na všetky svetové strany sa otáča, a ja zatiaľ môžem nečinne sedieť, s otupeným mozgom a do krvi urazeným egom bezmocne sledovať, ako tej negácie pribúda, ako pomaly, ale iste zakrýva všetky dobré ohlasy, všetky pochvaly. A zrazu je tam len to chúďatko zranené ego. Sedí si tam, v mojej hlave, zakrvavilo klávesnicu, vypínam sa. Ráno sa zobúdzam, a oči sa mi rozlepujú pod poryvom monitorového svetla, štatistika hlása že si to pozrelo toľko a toľko ľudí, negácie asi 87%, zvyšné pochvaly, ktoré sú tak malé, až sú takmer neviditeľné, a teoreticky podstatné asi tak, ako je pre topiaceho sa podstatná slamka od mojita. Je mi to teda hovno platné. 

     Egoista som, namyslená a lúbim milujem neskutočne zbožňujem pochvaly. Komplimenty. Uznania za dobrú prácu. Keď za dobrú prácu nedostanem od väčšiny uznanie, pre mňa to znamená, že to vlastne dobrá práca nebola. Moja skromnosť sa v určitých veciach nerovná nule, ale zachádza až do mínusu. Ospravedlňujem sa. Som asi fakt človek, predsa len.

    Ďalšia vec, prečo už nechcem nebudem písať blog, je ten, že aj napriek tomu, že sa na jednej strane neskutočne teším (asi ako keď malé decko dostane za prvú jednotku v škole vílet do cukrárne), že si tento blog číta čoraz väčšia masa ľudí (cca 250 vzhliadnutí za deň!), tým pádom ma to aj neskutočne desí. V štatistike bezmocne sledujem, ako si niekoľko desiatok ľudí včera / predvčerom / dnes prečítalo blogy, ktoré boli pre mňa výsostne intímne, osobné, ukazovali mňa a moju rodinu tak, ako to všetko bolo, bez prikrášlení, bez preháňania, čistú pravdu. Ľudia - netuším či cudzí, alebo ich stretávam každý jeden deň - chodia okolo mňa a bez toho, aby som im to chcela všetko povedať, to vedia. Všetko. Vlastne všetko to podstatné. Moje všetko. 

    Ľudia ma poznajú ešte skôr, ako ma uvidia. Skôr, ako so mnou prehovoria jednu jedinú vetu. Znie mi to strašne desivo. Strácam súkromie. Nemohla som si písať denník, lebo mi ho kradla a čítala mama. Tak som začala blogovať. Teraz mi kradnú a čítajú môj život všetci na internete. A s mojim dovolením. Nemôžem s tým nič urobiť, jedine vymazať tie príspevky, čo je blbosť, lebo potom ich stratím navždy, a moja dcéra si nikdy neprečíta, že ako to dopadne keď naserie svoju babku. A okrem toho si to už aj tak prečítalo dosť vela ľudí.

     Prestávam písať. Myslím blog. Prestávam blogovať. Tieto dve slová mi trvalo vyťukať 13 minút, a každý úder klávesnice bol ako úder kladivom po hlave. Prsty mi behajú po vlhkej klávesnici, utieram slzy z líc a z toho štvorčeka kde sa chodí prstom namiesto myše. Nevládzem, dojebali ste ma. Vyhrali ste , uznávam. Krásne tu svietia tie dve slová... Viete ako sa cítim? Jasné, nemôžete vedieť. Neblogujete. Ste len diváci, vlastne čítači. Obecenstvo. Čo spraví herec, keď ho po každom predstavení ľudia obsypú kritikou? Správne. Prestane hrať. Zakuklí sa do seba, možno bude ešte recitovať repliky Shakespeare, ale tajne, u seba doma v napustenej vani, v nejaký melancholický upršaný večer. Na studených mokrých kachličkách bude mať položený pohár červeného, a bude si potichu, tak aby nezobudil ani mačku na radiátore, tichučko a mäkko si bude šomrať svoje časti scenára, ktorý bude už dávno zahrabaný kdesi na povale. To som ja. Herečka. Urazená, zničená, egoistická, precitlivená herečka, ktorá si práve uvedomila, že celé to jej ego z bubliny prasklo. Vzdávam sa toho, čo zo sprostého internetu najviac milujem. Vzdávam sa toho, čo jedni nazývajú talentom, a tí druhí, ktorých je viac, to nazývajú primitivizmom. Plytkosťou. Zbytočnosťou. Vulgárnosťou. 

     Takže končím. Ľudí budem urážať už iba do očí, a svoje pocity budem dusiť v sebe, lebo aj tak to nikoho nezaujíma, alebo ho to zaujíma až tak veľmi, že to šíri ďalej. 

     Zachvíľu sa tu utopím vo vlastných slzách, takže ma ospravedlňte, ale ja odchádzam zo scény. Majte sa krásne, a ak som niekedy v tomto mojom blogu urazila, tak mi to prepáčte. Ja som si len pumpovala vlastné ego. 

      Adios.

Primitívne

    Neviem kde sa tie nastavenia reakcií čo sa dole zaškrtávajú mažú, alebo aspoň menia, tak napíšem hejterský príspevok na tento blog čo vám, cicušky, tak strašne žere nervičky. Hejteri, čo zaškrtávate 'primitívne', lebo hejtersky nemáte gule na to, aby ste sa vyjadrili aj nejako inak. Cez komentár, do očí (lebo dobre viem že sa s vami hejtermi aj denno denne stretávam), cez facebook, . . .

    Lenže to nespravíte. Lebo vy ste len hejteri škrtači. Zostávate pekne inkognito a vytešujete sa, že ma môžete primitívne škrtnúť. Robí vám to dobre? Zaškrtnúť že môj wishlist na 18-te narodky je primitívny? Otázka. Necítite sa potom trošku primitívne vy sami?

     Určite nie. Veď to je hrdinstvo! :) Že? Kto nič nerobí, nič nepokazí, a kto nič nepokazil, ten môže kritizovať. Anonymne, ako pomstiteľ Zoro. Boha, ste vy ale smiešni. Zaškrtávajte si, aj si vyhoňte pri tom :D

     Ja si denne pozrem štatistiku, porovnám to s počtom zaškrtnutých primitívnych a vždy mi vyjde číslo že aj tak sa tento blog teší pozornosti. Aj zlá reklama je reklama, vážení. Milí hejteri, myslíte si že nemám presné scény pred očami ako najčastejšie o 15.oo, o 17.oo, o 19.oo a o 2o.oo si dychtivo zapnete môj blog, ktorý už máte pravdepodobne hneď ako domovskú stránku, kľúčové slová (najčastejšie: 'zase nova blogspot') si zadávate do googlu, lebo niektorí ste ani nevedeli prísť na to, ako sa môj blog spelluje (pobavilo ma: 'flekmatick woh').

     Ľudia, nebláznite. Sami sa ponižujete, aj keď možno inkognito. Ja to všetko v štatistike vidím. Veď skúste písať aj vy. Inak vôbec to nie je také ľahké a jednoduché písať, ako to možno vyzerá. Myslíte si, že mne sa vždy chce sadnúť za Mac a vymýšľať nejaké tragikomédie z môjho (inak dosť osobného a až by som povedala aj intímneho) života? Myslíte si, že mi je ľahko na duši písať o rodine, keď viem, že tam na druhej strane internetu sedí nejaká necitlivá, absolútne nechápavá krava / debil, ktorý si z môjho blogu aj tak prečíta možno tak každú tretiu vetu a potom víťazoslávne zaškrtne, že toto je 'primitívne'? Nečítate s porozumením, a idete sa mi pomstiť za to, že ste sa v blogu našli, aj keď som vaše meno nespomenula. Nespýtate sa ma, ako som to myslela, neberiete do úvahy, že možno ste niečo len zle pochopili. Robíte unáhlené závery, staviate sa na zadné, a nikdy vám nedojde, že je to úplne zbytočné.

    Ad astra per veritas. To si dám vytetovať na pravú lopatku, keď mi Evita vydá tú knihu, z ktorej som napísala zatiaľ dve strany v linajkovom zošite na angličtine, kým sa niekto (nenapíšem kto, a schválne) trápil z odpoveďou pri katedre . . .