dojebany vecer

Sobota, osem hodin. Mala som ist do detského LOFTU, ale nevydalo...
U mna je to tak, ze ked niekam idem, tak sa na to pripravim psychicky, fyzicky a hlavne financne. Takze love som mala, vybavene spanie tiez (v Bratislave, u kamosky co mala mat volny byt, kedze byvam vo vsivavom svetom juri), cigarety, kredit, vsetko, oholene nohy, aj ine veci, nadhera. Vsetko popici. Keby...
Keby mi osoba, u ktorej som mala spat cely den nedvihala telefon.
Keby sa neozvala po milion neprijatych hovoroch a troch esemesiek o asi deviatej, ked uz som skorej isla z roboty, aby ze ked mi nedviha tak mozno ma nieco s mobilom tak pojdem rovno k nej k baraku. Tak mi vola, asi tak dvadsat metrov som stala od jej vchodu. Ze bude spat u kamosky, u JEJ kamosky, lebo JEJ mama zostala chora doma. Tym padom JEJ vecer bude popici, a MOJ bude vlastne popiči tiez. Ale nehorazne. Ved dobre, tato osoba je passe, tak skusim inak. Obvolam 'najlepsie' kamosky. Jedna, co ma ignoruje na facebooku, nedviha mi telefon NIKDY ale potom napise spravičku cez faceboočik že jej mam vybavit robotku a dat kontaktik lebo že je sikovna, perfektnučka, a ze potrebuje pracičku na leto. Taku piču ti vybavim. Pičôčku, ked chces. To by si mi musela niekedy dvihnut telefon. Volam dalsej. Nic, ani po troch volaniach nedviha. Dalsia je v Čechach, lebo sak v jednom kole musí hrat golf. Dalsia je niekde v piči na Slovensku doma, ale vlastne nie doma. Dobre, čau. Dalsia, sesternica, mi samozrejme vobec nemoze dvihnut telefon, po 5. volani to vzdavam. Volam mojmu pseudofrajerovi. Ocividne bud jebe na mna, alebo je zašitý niekde v posilke. Ok, budes odomna chcet nieco. Tiez ta ojebem. Az tak ze zabudnes ako sa TO robí. Volam najlepsiej... hah, že 'najlepsej' kamaratke. Takej, co ju mam na facebooku ako sestru. Nieje to moja sesetra, len to tak vyzera. Sme si hovorili ako sme soulmates. Piču, a ne soulmates. Soulmate by mala mat normalny telefon, ked nie s kreditom, tak aspon s klipom, alebo ak ani to nie, tak by si ten svoj dojebany telefon mohla aspon zapnut nech nemusim pocuvat dokolečka odkazovku nahratú jej matkou. Volam dalsiemu pseudofrajerovi. Hovno hovno zlata rybka, akvarko nebude, lebo aj tento clovek ma telefon iba z recesie. Volam kamaratovi do pezinka. Nic. Kamoske, co byva v senci, ze pojdeme na žurku do pezinka. Hovno, lebo aj ked dvihne telefon, tak nemoze lebo sa cumle s frajerom prave a aj keby ne, tak sa nemoze zo senca ako dostat do pezinka, lebo ze nema love. Hovorim, ze pohoda, ved ja mam, zavolaj taxik a zacvakam to. Ale nie. Lebo frajer. OK. Takze nič. Ved dobre. Otvorili sa mi oci a zistila som ze spoliehat sa na niekoho je nemozne, takze asi budem od osemnastky chodit na diskoteky pekne sólo. Sadla som si na lavicku bez operadla na Nivach. Bus mi mal ist o dvadsat minut. Vstala som, do automatu na kavu som agresivne strelila po desaťcentovkach pol eura a stlačila som extra cukor a extra silnu cokoladu. Popalila som si jazyk, teraz ho mam ako šmirgel. Fajcila som jednu od druhej, pila som tu žbrndu, potichu nadavala, v hlave som kula pomsty a fantazirovala som ostošesť až kym sa nedostavil bus. Bola dlha rada. V rade boli ludia s takymi ksichtami že dovidenia. Jeden buzerant. Bradu mal zrastenu s krkom, keby som nebola v takom stave akom som bola tak by mi to doslo komicke a zasmiala by som sa. Mozno by som ho aj polutovala, že sviňa priroda, jak si z neho spravila piču. Ale teraz som myslela ze keby som mohla tak sa nanho vrhnem a vykmašem mu tých pár vláskov co mal nagelovanych nabok ako Hitler. Bože, čo su to za ksichty, to by mali zakazat, toto som si hovorila v hlave, pardon, toto som si kricala v hlave asi dvesto krat az kym na mna prisla rada. Jedna baba predomnou mala vyholenu podstatnu cast hlavy len vzadu pri krku a pri ušiach jej zostali dlhe cierne pramene. Akoze rebelka. Boha kam tento svet speje, preco sa ludia takto prezentuju, ved to im nikto nevie povedat ze bracho toto nerob, lebo vyzeras ako kokot? Mala som nervy na kazdeho v tom buse. Na babu, lebo bola blondina a vlasy mala ako po elektrickom šoku. Na jedneho chlapa s lesklou plešinou čo smrdel od potu. Otrasny smrad z neho isiel. Starecky, spoteny, opilecky, taky ten že ked je niekto už dlho v liehu, tak aj ked je triezvy tak smrdi jak tchor. Aj ja som bola spotena, ved po celom dni v robote bez klimy, kto by nebol? Ale na seba som take nervy nemala. Vsetci okolo mna mi vadili. Vadil mi bus, lebo sa mi zdalo ze ide pomaly. Vadila mi aj moja noha lebo som v nej mala stale kŕč, až ma islo vytočiť. Vadil mi ipod lebo som chcela najst jednu pesnicku a ani zaboha som nevedela pod akym pismenom je. Vadili mi sluchatka lebo boli špinave. A vadili mi aj svetla na ulici.

As tymi svetlami som zjavne nemala problem len ja. Presne pri tabule s preškrtnutým názvom Bratislava, medzi Račou a svetym jurom (zavsivavenym, fuj!) dostal typek, inak chlap ako hora, co sedel nedaleko odomna, asi dva rady predomnou... epilepticky zachvat. Ludia zacali panikarit. Zacali sa chovat ako zvedave opice. Autobus zastavil, zapli sa ostre svetla. Vadili mi, ale to je asi uz jasne. Nahla som sa dopredu a zlozila som si sluchatka. V ipode mi hulakala pesnicka od simple plan - thank you (taka aktualna v tej chvili, jedna veta z nej : 'so thank you for showing me that best friends could not be trusted'). Chlapi robotnicko ožraleckeho typu kukali na toho chlapa ako telata na nové vráta. Jedna tetka tam zacala vsetko komentovat, ale k činu sa nemal nikto. Vsetci len kukali. Boha jeho, vravim si, uz len epileptaka mi chybalo riesit dneska. Obzrela som sa okolo seba. Pripomenula som si vsetky zdravotnicke triky a praktiky co sme sa ucili ani nie mesiac dozadu v skole. Sluchatka som omotala okolo ipodu, ten som vhodila do tasky. Obzrela som sa okolo seba, kazdy fakt len kukal a vsetci cez vsetkych komentovali co mu asi tak je, dokonca jeden inteligent, ako inak, nejaky pubertak nedozrety sa spytal ze ci ten chlap len 'neasimuluje'. Nejaky vymlety futbalista, jebko mlady. Sedela som pri okne, bolo zlozite prejst celym busom zapratanym mrviacimi sa ludmi az k epileptikovi. Skratim to. JA som sa spytala ci je tam niekto zo zdravotnictva. Dvakrat som sa spytala. Dost nahlas. Az po chvili sa ozvala ta elektricka blondina, že ona sa v tom trochu vyzna. Tak drzim palce, blondina. Nedojeb to. JA som vsetkych vyzvala aby ho prestali očumovat a aby mu dali priestor. JA som mu drzala hlavu aby si neubližil. JA som vyzvala chlapov aby ho položili na zem do uličky, lebo mal ležať a nie sedieť. JA som mu musela prehladat ruksak a doklady že či je diabetik alebo čo. JA som mu našla ihlu s inzulinom. A teraz pozor. Blondina sice zistila že si asi zabudol dat davku lebo mal cosi popisane v tych milion kartickach. Ale! bola som to JA ktora mu ju musela pichnut. Este dobre ze moj ex najlepsi kamarat bol tiez diabetik a sem tam som zabudla zakryt oci ked si vpichol to obrie ihlove pero do brucha. Takze... JA, ktora nemoze byt ani fetacka, lebo pri ihle ma chytaju tykové stavy. Pri odbere krvi omdlievam a ked sa pichnem trnom od ruže napriklad tak kričím ako keby zo mna stahovali kožu zaživa. Takze... JA som mu to musela pichnut lebo blondina sa prejavila velmi rozumne: 'No ja to robit nebudem, mne je z toho zle.' No moja, este ti len bude zle ked tu bez tej veci skape. Skratka, JA som zavolala sanitku, JA som si pokecala so zachranarmi a potom... MŇA skoro nechal autobusar v strede ničoho medzi bratislavou a svetym jurom, niekde na mieste ze kam sa pozries samí vinohrad. Fuck my life ako vyšitýO pár minut som uz aj s hudbou - stale tou istou pesnickou od simple plan vystupovala z toho tragikomickeho autobusu na mojej zastavke. Pocas cesty hore do nasho domu bola tma ako jak v riti, neviem preco nesvietili lampy. Aj napriek revajucej hudbe som cítila, že niekto ide za mnou. Otocila som sa, jednym okom som zahliadla nevysokeho chlapa, mal volne ruky, nevyzerak byt moc silný ani nabuchany, nič. Celu cestu isiel za mnou. Stale som mala nervy z toho prekazeneho vecera, hudba ma hecovala, stale som mala chtíč niečo porozbijat, nieco tresnut o zem, kričať, vrieskať, hocičo, v čom by som si vyventilovala agresivitu a adrenalin co sa mi pocas dna nahromadil do kazdej bunky v tele. Takze... Naschval som isla inokadial domov. Isla som oblukom, pritom som mohla ist uplne najviac rovno, cez namesticko, bez komplikacii a provakacii. Ale néé, ja musim vzdy spravit este vecsi pruser ako uz je. Takze, hned ako typek mohol, rozbehol sa. Ipod som uz mala radsej vypnuty, ulozeny v taške, v ruke som nenapadko držala moj letný parfem, Calvin Klein summer. Toto som vzdy chcela spravit. Ked uz nemam ten slzny sprej, toto mi možno spravi rovnaku službu. Doslova som sa modlila, aj ked to mozno bude znieť dost masochisticky a psychopaticky, že ten chalan ma napadne. Takže. Typek sa rozbehol. Neotočila som sa, nech sa nezháči, fakt som ho NECHCELA vyplašiť. Bola som uplne pomätená, ked nad tym spätne rozmyslam, ale nech.  No čo, prinajhoršom ma znasilni a okradne. Tak mu odkusnem kokot keby daco. No je tam toho...
Ked uz som pocula že je tak možno 4 - 5 metrov za mnou, pevne som uchopila mojho Kleina a nedočkavo a prudko som sa otočila. Chalana ale nezaujimala moja osoba. Vybehol mi po kabelke. Po mojej oblubenej kabelke, svina dedinska nevychovaná. Presne cielene som mu niekolko krat silno strekla Calvina do tvare, chalan začal kričať, prskať, automaticky kabelku pustil, obsah sa čiastočne vysypal na zem, držal sa za tvar, jačal, že som piča, že som skurvená piča. Nebyť toho 'adrenalinoveho vzrušenia', tak by som sa aj zasmiala nad tym chudakom. Takto som mu len 'podarovala' este kopačku do hlavy, ved co, v ramci obrany ma človek právo aj zabit, takze nedbam. Pred chvilou som niekoho možno aj zachranila a teraz si to trochen kompemzujem. Chalan ujúkal od bolesti, ja som si vsetko nahadzala spet do kabelky okrem klucov, lebo tie som potrebovala hned, a vyšprintovala som domov. Beh ako nikdy, jemná paródia na Usaina Bolta. Skoro som sa nedotykala zeme. Ale nebolo treba. Ked som sa obzrela cez plece, nikto za mnou nebežal. Ale aj tak som chvatne odomkla dvorovú bránu, rýchlo som aj zamkla, asi prvý krat v zivote, presla som cez dvor, srdce mi islo vyskocit z krku, musela som si sadnut na nas kamenny chodik aby som si upokojila dych lebo ved toto mame nemienim rozpravat, ta ho este chudaka vyhlada aj dnes v noci a rovno ho zabije, bez srandy. Tak som si na ukludnenie zapalila, dofajcila som, chvilu som pozerala na hviezdy, prisla som domov, povedala že 'ahojte, nepytajte sa.' a isla som hore do izby. Zožrala som linecké kolieska, lebo už mám piči celu celulitídu, nech na tych stehnah je ked sa jej tam tak pači a potom som napisala toto. End of the fucking saturday night story.

ps.: ospravedlnujem sa ak som niekoho urazila a tiez za mnozstvo vulgarizmov, ale inak sa nedalo.