Prisla som 'domov' z Bratislavy. Celý den som chillovala so sesternicou a s jej kamaratkou na Incheba pláži , prisla tam aj Tina s Kappom, samozrejme nesadli si k nam, ale bolo to fajn, pozerat sa na niekoho koho vidite vyfešakovaneho v telke a potom si sadne par metrov od vas ako realny naozajstny človek.
Prisla som teda 'domov', vedela som že mama už prišla aj s Klaudiou a že všetci už su doma. Tie uvodzovky uz nebudem davat, lebo je to zdlhave, tak si ich tam vzdy primyslite. Prisla som, rovno som si dala sprchu nech nesmrdim po celom dni a prvy krat po dlhom case som vosla do nasich spalne. Uz z dialky som videla tu krehotinku ako lezi zabalena v bielej deke, v postielke ako pre ružovú princeznu, s baldachýnom, ružovými mašličkami, ... fakt sila kam všade sa dá napchať gýčovina.
Sadla som si na taburetku pri jej postielke a pozerala som na nu. Spala, a nech to znie akokolvek morbidne a hnusne, vyzerala akoby ani nežila. Mala tmavé vlásky, ulízané a spotené ich mala nacapené na hlave. Mala už docela velky, ale pritom ňuňavý noštek, prvé čo mi napadlo ked som ju videla už aj na fotke bolo to, že bude mať určite aspon taký velky nosisko ako ja keď bude staršia. Oči mala zavreté, predsa len - spať s otvorenými vie len málokto. Ale mala dlhokánske mihalnice, tmavé až strach. Jedine ja a ona mame v nasej rodine čierne mihalnice od prirody. Rodicia a aj mladsi brat ich maju svetle, mama si kvoli tomu dava pravdielne riasy zafarbiť. Klaudia mala pery ako čerešňu. Malinké, červené, vyšpulovala ich ako babenky z pokecu. Neviem kolko som sa na nu pozerala, mozno minutu, a mozno aj pol hodinu, stale sa nepohla. Mne to bolo jedno. Pozerala som na nu, nenudila som sa, nepremyslala som. Ako z velkej dialky som pocula mamu (s ktorou som sa dovtedy nepozdravila), ako diktuje nejake matematické priklady Maximovi v jeho izbe. Vedela som na sto milionov percent, že sa nevie dockat ako za mnou pride, musela pocut ze som vosla do jej spalne, a aj keby to nepocula, tak vedela ze sa nezavriem v izbe ale ze sa pojdem aspon nachvilu pozriet na sestru.
Po case sa Klaudia zamrvila. V spanku sa zamracila, našpulila pusu ešte viac, potom sa uvolnila a uškrnula sa. Normalne zdvihla jeden kutik ust ako to robievam ja ked niekto povie nejaku hovadinu a ja ho idem prave vysmiať. Usmiala som sa. A ona zamrnkala.
''Pššš... Klaudi, tíško, nemrnkaj mi tu.''
Stíchla, prestala sa mrviť a zase bola nehybná. Kým sa hýbala, vystrčila jednu ruku. Takú malú päsť som nikdy v živote nevidela. Mala dlhé prsty, tenučké a malinké ako mávajú bábiky. Nechtíky mala také mikroskopické asi ako krúžok zo slamky.
Nevedela som sa na nu vynadívať. Bola mierne červená, mala opuchnuté oči, mračila sa ako starena, ale nikdy som nevidela nič.
Stale som sa na nu vsak iba len pozerala, vyzerala tak krehko, myslela som si ze ked sa jej nie ze dotknem, ale ze ked prudsie vydychnem, tak sa rozpadne. Ale potom mi to nedalo, a načiahla som sa k nej. Iba bruškom prstov som ju najjemnejsie ako sa dalo pohladkala po vlaskoch. A to uz sa potom nedalo. Vyhrkli mi slzy, bez varovania, bez akehokolvek varovneho signalu. Tiekli mi po licach ako v ten piatok. Zakryvala som si päsťou ústa aby som nerobila hluk, nech sa nezobudí, tmavovlasý anjelik.
Ked som sa ukludnila, prisla mama.
''Je ako tvoja kopia. Naozaj, vyzera uplne rovnako ako ked si sa narodila ty.'' - povedala, sadla si tesne ku mne na taburetku. Neotocila som sa na nu, nepozrela som sa ani len cez plece. Mlcala som, nespustala som zrak z Klaudie. Neusmievala som sa, nehybala, skoro ani nedychala. Nic ine okrem toho malého škriatka v ružovej postielke pre mna v tej chvili neexistovalo. Mama sa dotkla mojho chrbtu. Akoby do mna niekto pustil sto voltov. Ale nepohla som sa. A je to tu, pomyslela som si. Nerev, nerob nic, nevnimaj co hovori.
''Kika, prosím ťa, ... potrebujem ti niečo povedať... ''
''Teraz nie, mama, necitim sa na to. ''
''Prosim, aspon sa otoc.''
''Pozeram sa na nu teraz.''
''Nebudem sa ti kukat do chrbta! Otoc sa! '' - zvysila hlas, ale zacal sa jej triast. Bože, ako odporne sa musi citit, ako ponizene. Ale stale to je nic v porovnani so vsetkymi mojimi pocitmi ake som kedy mala, kvoli nej.
''Nie. Teraz sa na nu pozeram. Nechcem sa rozpravat.'' - az ma prekvapilo aky pokojny hlas som mala.
''Prosim, otoc sa.'' - nula hnevu, nula autority. Povedala to potichu, prosebne, az placlivo. Otocila som sa. Nezaprem moje psychicko-masochisticke sklony...
Prvý krat som ju videla po tom piatku. Mala hlbsie vrasky, bola spuchnuta, oci mala mokre a pod nimi obrovske vačky. Tvar mala zbrazdenu vycitkami svedomia, bolestou, citom. A ze niesom piča bezcharakterná, tak to mnou pohlo. Ale vdaka akým - takým hereckým génom som si udrzala kamennu tvar, aj ked hrdlom mi behal taky ten štiplavy pocit ako tesne pred tym ako sa rozplacem. Vtedy ma drása hrdlo a v nose sa mi spravi taky ten pocit ako tesne pred kýchnutím. Ospravedlnujem sa za moje laické opisy... Pozerala som jej do oci, nic som nepovedala, cakala som. Potom spustila -
''Kika ja,... ja som rozmyslala vela v ten nemocnici a ... ja sa ti potrebujem vyspovedat. Ani nie ze porozpravat, ja sa ti potrebujem VYrozpravat. Ja ti musim vsetko povedat. Lebo, Kika, ja ,... ty si ani nevies predstavit ako ma to strasne ... ako ma to strasne mrzi. Ja som pochopila, ze to je moja vina, len moja, s tymi peniazmi, a vsetko, ja sa len ucim byt rodicom, ty mas tu smolu ze si prva, ze som nevedela ako vychovat dieta, vlastne ani teraz to neviem ale... Mna to strasne, strasne ma to ... mrzi, Kika. Strasne.''
A potom sa rozplakala. Cim viac hovorila, tym viac plakala a cim viac plakala, tym rychlejsie a intenzivnejsie mi ta guča v krku rastla. Štipali ma oči, drásalo hrdlo, cele moje telo chcelo plakat. Neodvazila som sa ani žmurknut aby mi nahodou nevypadla slza. NESMIEŠ REVAŤ, opakovala som si v hlave a stale som mame pozerala do oci, a cez zrenicky az do duse. Zase reči, zase ospravedlnenia. Ked uz sa pokusenie plakat nedalo vydrzat, prudko som sa od nej otocila a pozerala zase na Klaudiu. Ked som sa otocila, mama už nič nehovorila. Za to ja áno. Po chvili ticha ktore prerývali iba mamine tiché vzlyky som sa nadychla a povedala som jednu vec, ktorú som myslela uplne vážne -
''Ak jej ktokolvek, to je jedno ci niekto cudzi, ty, otec, proste ktokolvek,... ak jej niekto ublizi, tak prisaham, prisaham ze tu osobu zabijem. Nikto, NIKTO jej nesmie ublizit. Nikdy nikto. Ak na nu niekedy zdvihnete ruku, tak to bude posledna vec co jej urobite.''
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára