Priatelia a tí, čo sa tak tvária

To, že v núdzi spoznáš priatela je hlúposť. Práveže je to naopak, keď je zle, nikomu sa k 'priatelovi' nechce, keď je dobre, 'priatelia' sa budú vyhrievať na tvojom úspechu. Takže keď si to tak vezmem, priateľa nespoznáš ani tak, ani onak.

Hans Christian Andersen - môj obľúbený rozprávkar - napísal v jednej zo svojich príbehov, tuším to bolo o odvážnom vojačikovi (nie o tom cínovom, o takom čo sa stretol s ježibabou, odsekol jej hlavu, zobral si jej kresadlo, sem tam si zavolal psov s obrovskými očami a potom si vzal princeznú - ako inak. Fasa rozprávka. Ale vráťme sa k pointe...), a tam išlo o to, že vojačik bol silno oblúbený keď sa mal dobre, keď bol bohatý, šťastný, nič mu nechýbalo a tak ďalej. Akonáhle prišiel o všetky peniaze, keď klesol na dno, ... ''...Už ani jeden z jeho priatelov k nemu neprišiel, keďže k nemu aj tak viedlo priveľa schodov.''

Samozrejme že nešlo ani o peniaze, ani o schody, Andersen to len pekne po rozprávkovsky opísal. Tak, ako to v realite je. Že kamoši sa na vás vytoto keď je zle. A keď je dobre, tak zrazu máte kamošov kolko len chcete.

Takže o čom sú vlastne tieto kamarátstvá? A to sa ešte neodvažujem písať o PRIATEĽSTVÁCH. 

Mala som také silné priateľstvá. Ale skrachovali. Raz, dva krát, a potom už tri krát a dosť. Dovtedy sa chodilo s džbánom po vodu...

Ako viete, že tých, ktorých považujete za kamarátov a priateľov, že sa na nich môžete spoľahnúť? Že vás nezradia, že vám potajme nezávidia aj tú medzeru medzi očami? Že sa pred vašimi očami tvária že veľkí kamoši, bratmm, a potom - na vás napičujú tak, že vás je zrazu plný facebook? V zlom, samozrejme. 

Kto ma neklame? Ja už fakt neviem. Takže asi budem veriť akurát sebe. Lebo keď sa sklamem ja sama seba, viem si prepáčiť aj po miliónty krát, lebo tuším aj za opita čo od seba môžem čakať. 

Adieu, liars. Now I am on my own. Again.