Bolo raz jedno dievča. Sedelo pri stole, jedno koleno mala skrčené a na jazyku malo trpkú chuť života a 19 otázok.
Prečo sa mi odrazu páči moje meno keď sa mi celý život hnusilo?
Prečo sa mi nedarí poriadne sa kamarátiť s ľudmi v mojom veku?
Prečo ma odrazu znervózňuje trochu pokrčený obrus, keď ma to nikdy predtým netrápilo?
Kto je môj ozajstný priateľ?
Kto ma neklame priamo do očí?
Kto ma má úprimne rád?
Komu nechutia presne rovnaké jedlá ako mne?
Komu by sa chcelo prísť za mnou keď by som ho potrebovala?
Komu na mne vôbec nezáleží?
Ako dlho tu už sedím?
Ako sa čo najrýchlejšie naučím hrať na gitare?
Ako by som mohla byť lepším človekom?
S kým sa môžem porozprávať z očí do očí, bez poloprávd a klamstiev?
S kým budem v blízkosti, keď raz zomriem?
S kým zažijem najbláznivejší zážitok?
Kedy sa mi splnia sny?
Kedy už nebudem mať nádchu?
Kedy budem môcť míňať prachy bez toho aby som ich musela počítať?
Prečo? Kto? Komu? Ako? S kým? Kedy? Kedy sa budem môcť správať tak ako chcem?
Dievča urovnalo obrus na stole a zaplo televízor. Nemo pozorovalo reklamy. Predbiehali sa ako rímske žrebce na dostihoch a s tých farieb ju čoskoro začali bolieť oči.
Prezeralo si prsty a hlavou jej prebehla nepodstatná myšlienka o manikúre.
Rozmýšľala, na akú vysokú školu sa prihlási a či to vôbec bude mať zmysel.
Rozmýšľala, akej farby budú stoly a stoličky v Cafe del Sol, a čo na to povie Soulmate.
Rozmýšľala o tom, že potrebuje prachy.
Rozmýšľala, čo, dofrasa, robí zle.
Minulosť, Budúcnosť, prítomnosť. V tomto poradí, nijako inak.
Dievča tuho zvieralo spomienky v hrsti, nepustilo ani jednu.
Nepustilo ani jednu, hoci boli skoro všetky nepodstatné a nepotrebné.
Nakoniec som vstala, vypla televízor a zavrela oči.
Bolo ticho a svet sa mi zamotal medzi prsty.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára