Raz plačem, že nebo znova kropí slzy,
dážď padá tak silno,
až to aj samotnú zem mrzí.
Všetko špinavé od blata.
Keď je mokrý deň,
nič sa mi neráta.
A potom zasvieti slnko
tak jasne, a pritom len povrchne.
Do očí sa mi lúč
drzo zaryje,
smútok mokrý prekryje
a zavelí:
''Už sa so zimou rozlúč,
už dlho nebude...''
Rehoce sa mi slnko do tváre,
že nič proti nemu nezmôžem.
Začne sa leto,
zaštípu komáre.
Je to hriech,
že zomrel sneh?
No a čo!
Nech!
Zabite niekto už tú Zimu,
na teplo a svetlo skúpu...
Môžem raz aj ja samu seba zaprieť
a napísať báseň detinskú a hlúpu...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára