Nedeľa pred piatou po obede. Fajčím na kamennom chodníku pred naším rodinným domom vo Svätom Juri. Je mi dobre. Jediný oblak čo sa túla po nebi egoisticky a drzo zakryl slnko, ale to sa nevzdáva a hreje aj napriek tomu naďalej.
Naučila som sa matematiku. Tak po svojom, na polovicu. Prečítala som si interpretácie mojich spolužiakov o morskej panne s malými prsiami, ktoré jej narástli aj bez plastického chirurga. Dofajčievam, filozofujem si o živote. Mám zaracha na nekonečno, teda do konca školského roka. Začína fúkať vietor a odvieva mi myšlienky na povinnosti, ktoré som si zapísala na samolepiaci papierik. Polovica z nich je už preškrtnutá, dobre sa to vyvíja. Čudujem sa tuctovým babenkám zo Superstar, prečo si vyberajú pesničky od Whitney Houston, Mariah Carey a od Beyoncé. Nemajú na to, a Rytmus im to rád vysvetlí. V očiach mu hrajú scenáry ako s nimi sexuje niekde v šatniach v zákulisí. Robí si srandu, má na to. Má na to na kreditnej karte. Čistý pán, a to nedokončil ani základnú školu. Idol cigáňov.
Rozmýšlam ako mamu vezmem do Rače, ako jej vysvetlím, že na tejto škole čo do nej chodím sa nedopracujem ani k maturite. Riaditeľka v škole, na ktorú chcem prestúpiť povedala, že mám priniesť vysvedčenia. Haha. Dobre. Som zvedavá ako sa bude tváriť pri tých sedmičkách a šestkách. Ako sa ma spýta prečo mám len jednu jednotku...
Chcem žiť inak. Ale to chce každý. To sme my ľudia, vždy chceme niečo iné, potom keď to máme, tak chceme niečo iné, niečo viac. Väčná nespokojnosť. Dosiahneme najvyššiu métu, a už sa obzeráme po ďalšej vyššej. Ženieme sa dopredu a potom sa na smrteľnej posteli ozrieme dozadu a povieme si : Mal som sa viac dívať na nebo, mal som sa niekedy zastaviť a užívať si vône jari.
Vône jari... Včera som odtrhla púpavu, lebo som sa zastavila a povedal som si že je krásne. O hodinu mi začali slziť a štípať oči, tieklo mi z nosa a vyhádzala som sa. Posratá senná nádcha. Nadávala som. Teraz som už v pohode. A hovorím si, že som mala odtrhnúť viac púpav. No a čo. Sú krásne žlté, paródujú slnko na nebi. Už zašlo za strechu susedovho domu.
Zajtra ma čaká test z matematiky, ktorej nerozumiem. Je príliš logická, ako chlapi. A vo štvrtok ma čakajú ústne skúšky zo slovenčiny. Z tých interpretácií, ktoré si ešte musím prečítať. Slovenčina je fajn. Rozumiem jej, asi preto, že má veľa výnimiek, ako moja povaha. Potom angličtina a písanie. Písanie je fajn. Tiež má veľa podôb, je nepochopiteľné a nevysvetliteľné. Ako ja. Aj psychológia ma čaká. Vnucuje sa mi cez emaily od dotieravých učiteliek, ktoré budú celý život robiť to, čo za detstva nenávideli. Nerozumiem škole. Je to spoločenstvo, kde nič nieje také, ako sa zdá byť, a aké by podľa pravidiel malo byť. Všetci sa hrajú na niečo, čo niesú. Učitelia majú podľa pravidiel vychádzať žiakom v ústrety, predsa len vďaka nám majú robotu. A je to naopak. Vždy je všetko naopak.
Cigareta už dávno dohorela kdesi na štrku pred domom. Vošla som dnu, lebo sa notebook sa sťažoval, že sa je už unavený a že sa vypne. Baterka, ktorá sľubovala, že vydrží ešte dve hodiny, vydržala 15 minút. Sľuby sú sprostá vec. Dodržujú sa len náhodou.
Chcem mať život, kde budem počítať dni do výplaty, a nie školu, kde počítam dni do deadlinu. Napriek tomu, ako strašne je celý tento svet nalinkovaný, systematický, rutinný, logický,... aj napriek tomu žijem preto, lebo som od života závislá. Preto vás prosím, keď budem stáť na kraji vysokej budovy s rozpaženými rukami spievajúc že I believe I can fly... Prosím, zachyťte ma, vráťte ma k trizvemu vedomiu a pripomeňte mi, že som závislá od života.
Dopredu ďakujem.
Naučila som sa matematiku. Tak po svojom, na polovicu. Prečítala som si interpretácie mojich spolužiakov o morskej panne s malými prsiami, ktoré jej narástli aj bez plastického chirurga. Dofajčievam, filozofujem si o živote. Mám zaracha na nekonečno, teda do konca školského roka. Začína fúkať vietor a odvieva mi myšlienky na povinnosti, ktoré som si zapísala na samolepiaci papierik. Polovica z nich je už preškrtnutá, dobre sa to vyvíja. Čudujem sa tuctovým babenkám zo Superstar, prečo si vyberajú pesničky od Whitney Houston, Mariah Carey a od Beyoncé. Nemajú na to, a Rytmus im to rád vysvetlí. V očiach mu hrajú scenáry ako s nimi sexuje niekde v šatniach v zákulisí. Robí si srandu, má na to. Má na to na kreditnej karte. Čistý pán, a to nedokončil ani základnú školu. Idol cigáňov.
Rozmýšlam ako mamu vezmem do Rače, ako jej vysvetlím, že na tejto škole čo do nej chodím sa nedopracujem ani k maturite. Riaditeľka v škole, na ktorú chcem prestúpiť povedala, že mám priniesť vysvedčenia. Haha. Dobre. Som zvedavá ako sa bude tváriť pri tých sedmičkách a šestkách. Ako sa ma spýta prečo mám len jednu jednotku...
Chcem žiť inak. Ale to chce každý. To sme my ľudia, vždy chceme niečo iné, potom keď to máme, tak chceme niečo iné, niečo viac. Väčná nespokojnosť. Dosiahneme najvyššiu métu, a už sa obzeráme po ďalšej vyššej. Ženieme sa dopredu a potom sa na smrteľnej posteli ozrieme dozadu a povieme si : Mal som sa viac dívať na nebo, mal som sa niekedy zastaviť a užívať si vône jari.
Vône jari... Včera som odtrhla púpavu, lebo som sa zastavila a povedal som si že je krásne. O hodinu mi začali slziť a štípať oči, tieklo mi z nosa a vyhádzala som sa. Posratá senná nádcha. Nadávala som. Teraz som už v pohode. A hovorím si, že som mala odtrhnúť viac púpav. No a čo. Sú krásne žlté, paródujú slnko na nebi. Už zašlo za strechu susedovho domu.
Zajtra ma čaká test z matematiky, ktorej nerozumiem. Je príliš logická, ako chlapi. A vo štvrtok ma čakajú ústne skúšky zo slovenčiny. Z tých interpretácií, ktoré si ešte musím prečítať. Slovenčina je fajn. Rozumiem jej, asi preto, že má veľa výnimiek, ako moja povaha. Potom angličtina a písanie. Písanie je fajn. Tiež má veľa podôb, je nepochopiteľné a nevysvetliteľné. Ako ja. Aj psychológia ma čaká. Vnucuje sa mi cez emaily od dotieravých učiteliek, ktoré budú celý život robiť to, čo za detstva nenávideli. Nerozumiem škole. Je to spoločenstvo, kde nič nieje také, ako sa zdá byť, a aké by podľa pravidiel malo byť. Všetci sa hrajú na niečo, čo niesú. Učitelia majú podľa pravidiel vychádzať žiakom v ústrety, predsa len vďaka nám majú robotu. A je to naopak. Vždy je všetko naopak.
Cigareta už dávno dohorela kdesi na štrku pred domom. Vošla som dnu, lebo sa notebook sa sťažoval, že sa je už unavený a že sa vypne. Baterka, ktorá sľubovala, že vydrží ešte dve hodiny, vydržala 15 minút. Sľuby sú sprostá vec. Dodržujú sa len náhodou.
Chcem mať život, kde budem počítať dni do výplaty, a nie školu, kde počítam dni do deadlinu. Napriek tomu, ako strašne je celý tento svet nalinkovaný, systematický, rutinný, logický,... aj napriek tomu žijem preto, lebo som od života závislá. Preto vás prosím, keď budem stáť na kraji vysokej budovy s rozpaženými rukami spievajúc že I believe I can fly... Prosím, zachyťte ma, vráťte ma k trizvemu vedomiu a pripomeňte mi, že som závislá od života.
Dopredu ďakujem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára